Keď sa v roku 1509 konala svadba anglického kráľa Henricha VIII. s Katarínou Aragónskou, mladý ženích dostal od španielskeho dvora do daru aj pár prekrásnych hodvábnych pančúch.
Boli také jemné a priliehavé, aké ešte kráľovský dvor nevidel.
Pančuchy, v ktorých vynikali jeho silné lýtka, si obľúbil viac ako svoju prvú manželku.
Na rozdiel od nej sa ich nikdy nezriekol. Hoci sú dnes pančuchy ženskou záležitosťou, ich história sa píše vďaka mužom.
Najhoršie pančuchy nosili muži
Ako ochranu pred chladom ich ľudstvo poznalo už od staroveku. Rôzne typy navliekacích alebo ovinovacích kusov látky však mali len praktickú funkciu a ťažko ich pokladať za módu. Od konca stredoveku sa však situácia mení. Namiesto oblečenia tunikového typu sa čoraz viac presadzovali vypasovanejšie strihy, ktoré priliehali na telo.
Práve to je priestor pre to, aby sa do módy dostali aj predchodcovia dnešných pančúch. V neskorom stredoveku ešte išlo o súkennú časť všitú do nohavíc, v renesancii už o skutočné pletené pančuchy.

Vtedy však boli záležitosťou módy vysokých šľachticov. Na popularizáciu si museli počkať dovtedy, kým Angličan William Lee nevymyslel prvý pletací stroj na pančuchy.
Lee údajne dvoril žene, ktorá na neho pre pletenie nemala čas, a tak sa rozhodol celý proces výroby zrýchliť.
Jeho vynález naozaj dokázal upliesť pančuchu oveľa precíznejšie a rýchlejšie ako pri ručnej výrobe a svoj stroj sa pokúsil v roku 1589 patentovať u kráľovnej Alžbety I. Tá ho nemilosrdne odmietla, pretože sa obávala nezamestnanosti tkáčskych cechov.
Lee sa po tomto neúspechu presťahoval do Francúzska, kde mu kráľ Henrich IV. naozaj patent na pletenie hodvábnych a vlnených pančúch udelil. Samotný Lee si však slávu a bohatstvo neužil. Pančuškový sortiment začal ísť na dračku až po jeho smrti, keď firmu prebral jeho brat.