Ako sa do potravín dostali Éčka a ako vznikla šmolková farba?

Farbenie jedla má bohatú históriu, ktorá je rovnako pestrá, ako samotné potravinárske farbivá.

Estetika, ale napríklad aj pozornosť, ktorú jedlo púta na sociálnych sieťach, sú jedným z dôvodov, prečo sa to tak skoro nezmení.

Možno sa nad tým bežne nezamýšľame, no v potravinách sa kedysi používali nebezpečné prídavné látky, ktoré nikto (až do určitého času) nereguloval, no postupne začali dostávať svoje názvy a vnikali aj zaujímavé farbivá, ktoré sa v prírode hľadali len ťažko.

S farbou prišiel zákon

V druhej polovici 19. storočia zverejňovala dobová tlač v Anglicku správy o tragédiách, ktoré spôsobilo nafarbené jedlo. Legislatíva proti nebezpečným aditívam, teda prídavným látkam, však chýbala.

Zmena prišla neskoro a nie na Britských ostrovoch.

V roku 1882 nemecká vláda zakázala v jedlách arzén, meď, ortuť a podobné ,,nebezpečné minerály“.

V USA prišiel zákon O čistote jedla a liekov až v roku 1906, ale mal významný dopad na priemysel, pretože zoznam 700 povolených farbív zredukoval na sedem.

Od toho času sa mohlo pracovať len s látkami Ponceau 3R (4R dnes poznáme ako E 124), Azorubín S (dnes E 123), Erythrosín (červená, E 127), Indigokarmín (E 132), Light Green SF, Naphtol Yellow S a Orange 1 (zakázaná v roku 1956).

Vo Veľkej Británii schválili rozsiahly zákon o potravinách a liekoch až v roku 1938.

Číslo dostal hmyz, vitamíny aj popol