Chceli by sme, aby sa všetci mali navzájom radi. No nemajú sa. Chceli by sme, aby deti prichádzali na svet chcené, no nie vždy je to tak.
Želáme si byť rodičmi, no nie každý tú šancu dostane. Svet nie je ideálny, a nie je to výčitka.

Je to prosto fakt. Fixovať sa na akúkoľvek utópiu by bola chyba.
Čo by sa mohlo stať, ak takáto chyba narastie do obludných rozmerov, ukazuje spoločenská fantázia spisovateľky Margaret Atwoodovej Príbeh služobníčky.
Jej fiktívnu krajinu Gileád sužuje neplodnosť. Zákony pomaly likvidujú rodiny zo stredných a nižších vrstiev, aby sa tí mocní a bohatí cítili lepšie. Aby dostali to, čo im nepatrí.
V tom príbehu trpia všetci. Tí, čo rodinu majú aj tí, čo ju nemajú.

Žijeme v časoch, ktoré prisudzujú rodine zásadný význam. Oprávnene.
Otázkou ostáva už iba to, čo si kto pod slovom rodina predstavuje.
Mne sa javí v troch podobách.
Jedna rodina sú ľudia, ktorí ma obklopovali odmalička. Vychovávali ma, učili ma, rozosmievali, míňali ťažko zarobené peniaze a preniesli na mňa dedičné hriechy neznámeho počtu generácií.

Zraňovali ma, odcudzili sme sa, vídame sa málo, ale stále je medzi nami silné puto. Nič nebolí tak, ako keď trpí niekto z rodiny.
A nič nie je slastnejšie, ako šťastie tých, s ktorými sme jedna krv.
Hovorí sa, že priatelia sú odmenou za tvoju rodinu. Vždy, keď to počujem, usmejem sa. Niečo na tom bude.
Aj oni ma vychovávali, učili, rozosmievali, obdaruvávali, rozplakali, podržali, zocelili.

Osvojila som si taktiku pingpongovej loptičky. Keď ma naštvali „doma“, vyliala som si srdce medzi kamarátmi.
Keď ma podrazili „pajtáši“, jediný azyl, kde som dokázala vstať z popola, bol ten za dverami rodičovského bytu.
No a potom je tu rodina, slovo, ktoré ma vždy dostane do kolien, ak ho vysloví človek, ktorého milujem. Ak hovorí o nás dvoch.