Aká láska, taký rozchod. Oni sa milovali besne, divoko a verejne. Nech všetci vidia, čo za silu ide zo spojenia, kde každý milimeter skladačky dokonale ladí.
Zo svojej lásky spravili umelecký projekt, tvorili spolu, tvorili o sebe, tvorili seba.

A potom to prišlo. Pochopili, že je koniec.
No keďže zašli priďaleko a obyčajné ´čau, maj sa´ by bolo urážkou ich intelektu a kreatívneho kreditu, opäť prišlo niečo, čo nemalo vo svete, kde sa stiera hranica medzi tým, čo je intímne a tým, čo treba ukázať svetu, obdobu.
Bol rok 1988 a na jeden koniec Čínskeho múru sa postavila ona – Marina Abramovič, pojem na poli súčasného umenia. Volajú ju aj babička performance a časopis Time ju v roku 2014 zaradil medzi sto najvplyvnejších osobností sveta.
Na druhý koniec sa postavil on - Uwe Laysiepen, alebo inak len Ulay, muž, ktorý sa narodil v rovnaký deň ako ona, akurát o pár rokov skôr a v inej krajine.

Spoznali sa v deň ich spoločných narodenín. Ona mala 29, on 32.
Marina vyhlásila, že ju okamžite premkol pocit, akoby našla svojho strateného brata alebo sestru. Ako sa to zvykne hovoriť? Osud?
Odvtedy boli neustále spolu. Bývali v dodávke v Tibete, cestovali, experimentovali, navzájom sa ničili, posúvali, zbožňovali, pracovali.
Až kým sa po dvanástich rokoch drám totálne nevyčerpali. Neboli by to však Marina a Ulay, keby aj z tejto prikéžie nespravili predstavenie.
Vyrazili na cestu po jednom zo siedmich divov sveta, aby sa v jeho strede posledný raz objali. Ich rozchod meral 2500 kilometrov a trval tri mesiace. Viac sa nevideli.

Tu by sa ten príbeh mohol skončiť. Ibaže to by musel byť život omnoho jednoduchší.
Dlhá pauza, strih, rok 2010.
Abramovič si podmaňuje New York projektom, počas ktorého sedí za stolom.
Stolička oproti je voľná a môže sa na ňu zložiť ktokoľvek, kto má chuť pár minút v tichosti hľadieť umelkyni do očí. Prichádzajú desiatky, stovky, tisícky ľudí.
Zakaždým, keď sa Marina mlčky rozlúči s ďalším človekom, privrie viečka a znovu ich otvorí až v momente, keď už cíti prítomnosť novej ľudskej bytosti.

Vtom prichádza k stolu muž, ktorého pohyby naznačujú, že nebude len obyčajným divákom. Je nesvoj.
Keď sa jeho pohľad stretne s pohľadom hostiteľky, všetci tušia, prečo.
Je to Ulay.
Čo nastane potom, sú tri minúty nevídaného smútku a krásy zároveň.