Čo si to dovoľuje? Kto sa má na to dívať? Zbláznil sa?
Šepkali si pobúrení Parížania pri pohľade na Ženský akt, ktorý Amedeo Modigliani vystavil v roku 1917. Bol to škandál.
Chlapík, o ktorom celé mesto vedelo, že pije, bije sa a berie drogy, trúfalo urazil vyberaný vkus publika a podsunul mu obraz, ktorý nielenže porušil pravidlá vtedajších umeleckých štandardov, ale zašiel ešte ďalej.
Nerešpektoval hranice zobrazovania nahoty a ukázal ženské pohlavie v celej jeho pubickej kráse. V akademickej maľbe šlo o absolútne tabu, a tak musela zasahovať polícia. Výstavu zatvorila.

Prešlo sto rokov aj nejaký ten piatok a z hanebnej mazanice je dnes jeden z najobdivovanejších obrazov súčasnosti.
A z nahoty, pri ktorej paničky omdlievali a páni si odpľúvali, sa stala komodita, marketingový nástroj, ktorý predá všetko od šampónu až po auto.
Vyzliecť sa, to je to najľahšie. Fyzická nahota už málokoho zdvihne zo stoličky. Stala sa automatickou súčasťou tretieho milénia.

Ale iná vec je nahota duševná.
Odhaliť svoje vnútro, ukázať, nakoľko sme zraniteľní, ako cítime, ako myslíme, kde je naša trinásta komnata a aké temné sú naše temné stránky, to je niečo celkom iné.
Do pol pása pred lekárom a od pol pása pred milenkou či pred milencom – to je značný rozdiel. Energie z dvoch iných svetov.

Ukazuje sa, že práve v tej druhej kategórii ľudia zlyhávajú.
Nevieme povedať, kým naozaj sme, nevieme vysloviť, čo v skutočnosti chceme, nevieme sa postaviť k životu. Otázkou je, či sa to vôbec dá.
Všetko okolo nás sa deje šialene rýchlo, neplatia zákony, ktorými sa riadili naši rodičia, neplatia vzorce, ktoré nám v detstve vtĺkali do hlavy, láska bolí a samota tiež.

A aby sa človek nezbláznil, občas potrebuje rozkopnúť dvere, rozbiť pancier, ktorým sa obrnil, a zakričať: Tak tu ma máte! Dobre sa pozrite, toto som ja.
A presne to urobil Amedeo Modigliani.