Zuzana Kizáková: Pomoc druhým mi zmenila život

Mnohí sa pozerajú na to, čo sa deje okolo nás a hodnotia veci, o ktorých majú málo informácií alebo ich nikdy nezažili. Ona sa nedokázala len prizerať, ale rozhodla sa niečo urobiť.

(Zdroj: Alex Rymšinová)

Prečo sa mladá žena ako vy rozhodla odísť na maďarské a srbské hranice pomáhať utečencom?

Myslím si, že pomáhať je ľudské a prirodzené alebo by aspoň malo byť. U mňa to bolo z viacerých, možno nevedomých dôvodov. Moja mama je učiteľka a celý život pomáhala, od rómskych detí cez komunitu, susedov, rodinu. Ja som bola vychovaná v tom, že pomáhať je normálne. Moji starí rodičia prežili holokaust a myslím si, že keď sa vrátili z koncentračných táborov, tak im tiež niekto v prvých dňoch musel pomôcť. A nakoniec, keď som videla fotografiu budapeštianskej stanice Keleti, ktorú poznám od detstva, plnú tisícov ľudí v núdzi, povedala som si, že nemôžem doma v obývačke pohodlne sedieť a tváriť sa, že sa okolo nás nič nedeje. Odišla som teda do Budapešti a tam sa začal celý môj príbeh. Odvtedy som stále na ceste a v niektorom utečeneckom tábore v Srbsku, kde je práve krízová situácia. Môj život sa od základov zmenil na sklonku tohto leta a ja som v pomoci ľudom na úteku, ale aj ľuďom, ktorí im pomáhajú – dobrovoľníkom, našla seba a svoje miesto.

Je to také jednoduché, že si doma poviem: Chcem pomáhať a idem?

Neexistuje na to návod. Ja som počúvla akýsi vnútorný hlas, ktorý mi povedal, že musím vstať a ísť pomôcť tam, kam treba a bolo to naozaj len pár kilometrov od Bratislavy. Bol to zvláštny večer, keď som na Facebook napísala status, že takto o týždeň idem na Keleti a ak mi niekto chce niečo pribaliť do batohu, nech sa mi ozve. Už počas noci mi napísalo asi desať ľudí a nasledujúci týždeň sa mi ozvalo okolo stovky ľudí. Bolo to pre mňa absolútne prekvapenie. Nanosili mi veci, ktoré zapratali jednu celú izbu. Medzitým som sa spojila s maďarskou organizáciou dobrovoľníkov a podľa ich pokynov a potrieb som viedla celú zbierku. Nakoniec sa mi na konci týždňa podarilo nejakým zázračným spôsobom zohnať deväť áut a išli sme nabalení do Budapešti. Lenže práve vtedy sa pohlo asi tisíc utečencov smerom na rakúske hranice a tak sme pomoc flexibilne rozdávali po ceste. To bol začiatok. Dva týždne na to som sa ocitla v utečeneckom tábore na srbsko-maďarských hraniciach v Horgoši s veľmi krízovými situáciami, s ľuďmi na pokraji života a smrti, v momente, keď boli zatvorené hranice a ľudia nevedeli, či sa dostanú z tábora alebo nedostanú. Zrazu sme s Rózou, maďarskou dobrovoľníčkou boli samé dve v situácii, že sme reálne rozhodovali o osudoch stoviek ľudí. A tam už pre mňa nebola cesta späť. Späť do pohodlného každodenného života.

01.jpg

Aké najväčšie problémy majú utečenci?

Tých problémov je veľmi veľa. Najväčší problém je ten, že v ich krajine je vojna alebo veľmi zlé životné podmienky a oni sú nútení opustiť svoje domovy, život, aký žili. Zoberú sa celé rodiny, starí ľudia, hendikepovaní, tehotné ženy, niekoľkomesačné bábätká, malé deti a merajú cestu cez „pol sveta“ nevediac úplne do čoho idú, čo ich tu, v Európe a v táboroch čaká, koľko hodín, dní ešte pôjdu autobusmi, vlakmi, koľkí pašeráci ich „ošklbú“ o peniaze, kde ich kto zbije, kto pred nimi zatvorí či otvorí hranice a čo bude s ich životmi, keď prídu do konečnej stanice. Myslím si, že každý má svoj domov. Pre mňa je domov dom s orechovým stromom v strede dvora, pre niekoho je to opustený dom v maďarskej puste. Títo ľudia majú domov v Sýrii či v Afganistane. Ja by som svoj domov neopustila, ak by som nemusela. Vy by ste sa tiež len tak pre nič za nič, povedzme tehotná či s malými deťmi alebo chorými rodičmi nepustili na cestu cez desiatku krajín do neznámeho sveta. A ja verím, že ani títo ľudia nie. Podľa mňa sú nástrojmi v politických a finančných hrách veľkých krajín, ktoré medzi sebou vedú mocenské boje. Do Európy prichádzajú riskujúc svoje životy a životy svojich detí, mnohí z nich stratili rodičov, príbuzných hroznými spôsobmi vo vojne či po ceste. Prichádzajú zmätení do Európy, do demokratických režimov a my ich tu, na našich hraniciach, „vítame“ aj tým, že im predávame člny, z ktorých mnohé vyfučia uprostred mora, policajnou agresiou, šikanou, pašerákmi, ktorí vezmú 10, 20 euro za jazdu 10 kilometrov, improvizovanými tábormi, kde cez noc mrznú, kde nie je prvá pomoc, kde sa stane, že žena porodí na zemi - na palete. V Horgoši som stretla päť sýrskych chlapcov s vysokými školami, ktorí mi povedali, že oni už ďalej nejdú, nenastúpia do tých autobusov do Chorvátska. Že radšej ako by strávili ešte jeden deň v Európe, zomrú po ceste naspäť do Sýrie alebo v Sýrii vo vojne. To bol jeden z najsmutnejších príbehov, aké som zažila.

02.jpg

Ako vyzerá Váš deň v utečeneckom tábore?

Každý deň vyzerá inak. Môj prvý deň v tábore v Horgoši bol mojím najdlhším v živote. Prišla som tam dva dni pred uzatvorením tábora a našla som ho v stave, keď tam bolo asi 400 utečencov a v celom tábore zostali len piati dobrovoľníci. Zobudili sme sa do horúceho dňa, bolo asi 40 stupňov, hranice do Chorvátska boli zatvorené a my sme nevedeli, čo sa s tými ľuďmi stane. Nemali sme ani auto, ale ako som sa naučila v týchto dňoch, keď pomáhate, pomôže niekto aj vám. Napokon sme v dedine vykúpili z obchodu všetku vodu, aj chlieb sme mali. Lenže v tom teple začali ľudia kolabovať, jediný zdravotník, ktorý tam zostal, oživoval ľudí, bolo tam veľa detí. Začali tam chodiť miestni autobusári, že tých ľudí zoberú do Rumunska, ale to bolo klamstvo. Prešla som celý tábor a zakázala ľuďom nastúpiť do tých autobusov. Večer sa napokon otvorili chorvátske hranice a my sme nakladali ľudí v noci do autobusov a platili im lístky, lebo jazda stála 25 eur.

Odkiaľ máte aktuálne informácie, čo sa kde deje, čo máte robiť?

V tomto celom príbehu som už tretí mesiac a stretla som množstvo ľudí z celého sveta a nadviazala veľa kontaktov. Výborné informácií sú na refugeemap.com, na fórach, ktoré sú neustále aktualizované dobrovoľníkmi, ktorí pomáhajú na hraniciach, a kde prispievam aj ja. Stále som na Facebooku, prostredníctvom ktorého komunikujem s ostatnými. A v celom tomto príbehu funguje akýsi zvláštny inštinkt, a akési zvláštne spojenia medzi ľuďmi, čo pomáhajú. Nemusíme sa poznať, nemusíme o sebe nič vedieť, spája nás to, že pomáhame a pomáhame aj jeden druhému. V istých situáciách akoby všetci z nás vedeli, čo majú robiť, aké je to správne rozhodnutie, aby nevznikla panika, nedošlo k nešťastiam a aby naša pomoc bola efektívna. Možno preto, že som cestovala po Ázii, možno preto, že som aj v osobnom živote zažila dosť bolestí, mám prah citlivosti alebo hladinu vnímania utrpenia nastavenú inak a nekolabujem z toho, čo vidím, čo sa niektorým dobrovoľníkom stáva. Prichádzajú z celého sveta, každý s vlastnou výchovou, kultúrou svojej krajiny. Nepoznajú lokálny kontext, často ani situáciu. A jedna z vecí, ktorú robíme, je, že im po tej dlhej dobe v táboroch vieme dať potrebné informácie, zasadiť ich do kontextu srbského pohraničia, nastaviť režim práce a pomoci, pretože táto práca sa nedá robiť dvadsať hodín denne a nespať, nemôžete si v strede poľa medzi taxikármi a pašerákmi rozložiť stan s čajom a podobne. My nerobíme pod žiadnou organizáciou, máme lokálne kontakty, dokážeme zisťovať informácie a zasadiť ich do kontextu, riešiť situácie a tým, že nie sme na nikoho viazaní, sme oveľa flexibilnejší.

03.jpg

Hovorí sa o ekonomických migrantoch, aký je príbeh tých ľudí?

Keď pomáham, nemám čas triediť ľudí na ekonomických či vojnových migrantov. A myslím, že to ani nie je mojou úlohou. V tej konkrétnej situácii, keď predo mňa predstúpia, sú to všetko ľudia v núdzi. Príbehy, ktoré som počula, boli zhruba rovnaké. Ľudia na úteku zo Sýrie, Afganistanu, Iraku hovoria, že doma ich čaká istá smrť a ak sa vydajú do Európy, majú aspoň nejakú šancu prežiť. Veľa Európanov sa na nich pozerá ako na nepriateľov, ale väčšina z nich – ani z našich politikov – s nimi nemá osobnú skúsenosť. To, čo ja som videla v sýrskych rodinách, ako sa muži s láskou pozerajú na svoje ženy a starajú o svoje rodiny a s akou láskou vám ďakujú za mlieko pre deti, za deku, bolo krásne. Keď sa však na nich budeme pozerať ako na nepriateľov, tak sa tými nepriateľmi aj stanú. Keď im neukážeme európsku kultúru a európske hodnoty, nebudú ich mať ako prijať.

Kolujú rôzne fotografie o neporiadku, ktorý po sebe utečenci zanechávajú, o tom, ako si nevážia darované veci, je to skutočne tak?

Áno, neporiadok je tam všade. Ale v rámci toho kontextu je to prirodzené, pretože ak putujete cez polia, lesy, stovky kilometrov s jedným batohom, a niekde sa prezlečiete, nevezmete si tie špinavé šaty so sebou ďalej, beriete si len to najnevyhnutnejšie. Ale bola som aj ja svedkom nezmyselnej pomoci, kedy ľudia nosili obrovské množstvá vecí, a tie nemali byť ako využité.

Je tam veľa dobrovoľníkov? Kde sa tam vzali?

Dobrovoľníci sú z celého sveta, stretla som dievčatá z Aljašky, zo Švédska, terapeuta z Indie, farmárov z Ameriky, hipisákov z Nemecka, rangera zo Srbska. Spoznali sme, napríklad, tetovača Simona zo Švajčiarska, ktorý má dve deti a dcérka mu pred dvoma mesiacmi povedala, že „tati ty musíš niečo urobiť“. Simon už dva razy sadol do auta a išiel dvetisíc kilometrov a za vlastné peniaze nakupoval veci a pomáhal utečencom v Horgoši aj v Preševe. Neviem, čo nás tam všetkých pritiahlo, ale viem, čo nás všetkých spája. Vnútorná potreba, hlas, že musíme pomôcť, že nemôžeme sedieť doma a čakať, že túto krízu niekto vyrieši, lebo pomoc vlád aj Európskej Únie už dlhé mesiace kríva.

Často sa dobrovoľníci ocitnú v situáciách, v ktorých sa podľa mňa ocitnúť nemajú, pretože reálne rozhodujú o osudoch ľudí. Máte v tábore štyritisíc ľudí a musíte tam udržať pokoj a mier, lenže tí ľudia sú vyčerpaní, hladní, smädní, v neistote a môžu tam vzniknúť potýčky, to je jednoducho v tejto situácii úplne prirodzené. A vy ich musíte zvládnuť. To by mala robiť polícia alebo armáda, ale nerobí to. Dobrovoľníci, často študenti či mladé decká, tam pomáhajú pri pôrodoch, pretože Červený kríž má na istých miestach otvorené len od deviatej do piatej a keď má niekto problém mimo úradných hodín, tak má jednoducho smolu. Tí, ktorí tam zachraňujú situáciu a sú v prvej línii, sú dobrovoľníci. Suplujú to, čo by mali robiť krajiny alebo veľké medzinárodné organizácie, ale to nikoho nezaujíma. Je medzi nami akési zvláštne spojenie, nemusíme sa predstavovať, nemusíme si rozprávať čo kto je, akú má prácu, z akej krajiny prišiel ako keď sa s niekým zoznámite v kaviarni. Je medzi nami akási absolútna dôvera, prirodzená pomoc, vznikajú tu priateľstvá na celý život.

04.jpg

Čo ste robili predtým, aké máte vlastne povolanie?

Vyštudovala som žurnalistiku a sedem rokov som pracovala ako novinárka, potom dva roky v diplomacii a mnoho rokov robím na voľnej nohe PR a marketing v kultúre, promujem slovenské filmy, pracujem na filmových a divadelných festivaloch. A naposledy som pracovala v SND, v činohre. Novinárčinu som vždy milovala a vždy som sa snažila prinášať v rozhovoroch akési posolstvo, ale keď som bola prvýkrát v Ázii na thajsko-kambodžských hraniciach a uvidela som tie vyhladované kambodžské deti, tak vtedy som si povedala, že sa tam musím vrátiť a pomôcť im. Mám v sebe potrebu pomáhať a teraz tí ľudia v núdzi, a je jedno, odkiaľ sú, „prišli“ ku mne. A ja som v tejto pomoci našla v sebe absolútny mier. Viem, že to mám robiť. Zarábať si na živobytie môžem iným spôsobom.

Situácia a emócie na takýchto miestach sú ale určite náročné...

Paradoxné je, že na miestach, kde vidíte najväčšie utrpenie, je veľmi veľa ľudskosti a dejú sa tam naozaj zázraky. Keď som bola posledný deň v Preševe, nakúpila som keksy. Zrazu ku mne prišiel policajt a vypýtal si dva balíky. Zostala som stáť pri aute a ten policajt podišiel k sýrskemu chlapcov na vozíčku a dal mu balíček keksov, ďalší porozdával deťom naproti. To sú zvláštne situácie, pretože viete, že tí policajti sú tam prepojení s pašerákmi a nie vždy viete, kto je dobrý a kto je zlý. Zažila som aj situácie, kedy policajt vzal do auta tehotnú ženu alebo chorého človeka previezol do miestnej nemocnice. No povedali by ste, že sa to môže stať? Funguje to tam na úplne iných princípoch, a nikto nechce tú situáciu ešte horšiu ako už je, a zrazu sa v tom celom rodí ľudskosť. To je pre mňa zázračné.

05.jpgS priateľom Krištofom na území nikoho na srbsko-macedónskych hraniciach.

Vizitka:

Zuzana Kizáková (30)

Je dobrovoľníčka a koordinátorka dobrovoľníckej pomoci v utečeneckom tábore na srbsko-macedónskych hraniciach v Preševe. Vyštudovala na Katedre žurnalistiky na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Pracovala ako kultúrna redaktorka v TASR, Aktuálne.sk, v denníkoch Hospodárske noviny a v Pravda, pôsobila ako PR manažérka slovenských filmov Kauza Cervanová, Slovensko 2.0, Deti, Mirage, Koza, pracovala pre festivaly Divadelná Nitra, Art Film Fest, Febiofest.

Foto: Alex Rymšinová, archív Z. K.

Styling a vizáž: Barbora Yurkovic

Najčítanejšie na SME Žena


Inzercia - Tlačové správy


  1. Táto dvojica stojí za zrodom slovenského internetu. Ako začínal?
  2. 14 tipov na exotickú dovolenku, ktorú si môžete dovoliť (aj vy)
  3. Štatutári, máte už prístup k elektronickej schránke?
  4. Zabudnite na nové a neekologické PC. Je tu Refurbished!
  5. Volkswagen Arteon je výkladná skriňa technológií
  6. Yeme chce byť výnimočný obchod aj vďaka výnimočným zamestnancom
  7. Lepšie bývať na vidieku, alebo v meste? Hľadali sme výhody
  8. Poznáte pôvod slovenských slov? Otestujte sa
  9. Plavba po Karibiku na luxusnej lodi
  10. Hyundai H350 je dokonale spoľahlivým partnerom pre biznis
  1. Táto dvojica stojí za zrodom slovenského internetu. Ako začínal?
  2. Aj vy môžete mať pekný trávnik, poradí vám expert
  3. Výrobky, ktoré chutia a voňajú ako z domácej zabíjačky
  4. 14 tipov na exotickú dovolenku, ktorú si môžete dovoliť (aj vy)
  5. Profesionálne sa predaj nehnuteľností dá robiť jedine exkluzívne
  6. HÝBSA Slovensko odštartovalo turné po Slovensku. Buďte pri tom!
  7. Každý štvrtý 70-tnik na Slovensku má cukrovku, pribúdajú mladší
  8. 5 hviezdičkové apartmány priamo na pobreží - Dubrovník
  9. Stavba domu na kľúč – úspora času aj financií
  10. Štatutári, máte už prístup k elektronickej schránke?
  1. Poznáte pôvod slovenských slov? Otestujte sa 17 139
  2. Táto dvojica stojí za zrodom slovenského internetu. Ako začínal? 15 426
  3. 14 tipov na exotickú dovolenku, ktorú si môžete dovoliť (aj vy) 13 549
  4. Lepšie bývať na vidieku, alebo v meste? Hľadali sme výhody 11 994
  5. Volkswagen Arteon je výkladná skriňa technológií 7 721
  6. Yeme chce byť výnimočný obchod aj vďaka výnimočným zamestnancom 6 836
  7. Čím všetkým som si prešla, aby som sa naučila po anglicky 6 409
  8. Zabudnite na nové a neekologické PC. Je tu Refurbished! 5 871
  9. Hyundai H350 je dokonale spoľahlivým partnerom pre biznis 3 522
  10. Štatutári, máte už prístup k elektronickej schránke? 3 259

Hlavné správy zo Sme.sk

PLUS

Američania spozorneli. Slovenský princ je hodný Oscara

Veľký šľachtiteľský príbeh sa začal celkom nenápadne.

DOMOV

Architekt: Nikde som nezažil to, čo na Námestí slobody

Socializmus architektovi neprekáža, dôležitá je funkčnosť.

Neprehliadnite tiež

Spýtali sme sa stomatológa: Ďasná na ústupe a ako sa o ne starať

Odhalené zubné krčky nie sú len estetický defekt. Zachrániť chrup môže v takomto prípade bezbolestný zákrok známy ako gingivoplastika.

Oľga Feldeková: Humor je pre mňa záhada, možno mu raz prídem na koreň

Spolu s manželom sa chystá napísať pamäti a ako sama dodáva: budú o ňom.

Sedem miest, ktoré vo Florencii musíte vidieť

Ak sa tento rok chystáte do toskánskej metropoly, tieto zaujímavosti v nej by ste si nemali nechať ujsť.

Čo robiť, keď vás trápi celulitída

Nevzhľadné hrbolčeky na koži trápia ženy najmä počas plavkovej sezóny.