Vysoká citlivosť nie je choroba, ale značne znepríjemňuje život

Ste citliví na osvetlenie, hluky alebo ticho? Vyhýbate sa preplneným miestam a len veľmi neradi vystupujete pred ľuďmi? Je plachosť vašou súčasťou už detstva? Potom pravdepodobne patríte medzi ľudí, ktorých sa týka syndróm vysokej senzitivity.

Týmto syndrómom (SVS) sa zaoberal už švajčiarsky psychiater Carl Gustav Jung, no až v deväťdesiatych rokoch minulého storočia ho zdokumentovala a opísala psychologička Elaine Aronová. U nás tento problém nie je až tak známy, čo však neznamená, že neexistuje.

Psychologička Lenka Šajtlavová-Husárová opisuje hypersenzitívneho človeka ako niekoho, kto disponuje zvýšeným emočným reagovaním na dianie okolo seba.

Celkovo je vnímavejší, nabudený a zabalený vonkajšími podnetmi. Tiež uňho viac funguje predstavivosť, no na druhej strane ju nevie dostatočne využívať, lebo je hanblivý.

„Hypersenzitívny človek môže vykazovať známky citlivosti na fyzikálne podnety, ako sú zvuk, dotyk, svetlo či zápach. Môže trpieť ekzémami, astmou alebo rôznymi alergiami,“ dodáva Lenka Šajtlavová-Husárová.

Prosím, nedotýkať sa!

Väčšina ľudí vníma nadmerne citlivých ľudí ako krehké kvetinky, ktorých sa radšej ani netreba dotýkať. Považujú ich za úzkostlivých, lebo si príliš všetko vzťahujú na seba. Preto sa s nimi ťažšie nadväzujú bližšie vzťahy.

Tieto vlastnosti môžu byť súčasťou hypersenzitívnych ľudí, no v žiadnom prípade ich nedefinujú.

Vysoká citlivosť sa líši od človeka k človeku, akí teda naozaj sú ľudia s SVS?

Sú veľmi citliví na akúkoľvek bolesť a inak reagujú na medikamentóznu liečbu. Majú tendenciu byť opatrní a svedomití, preto sú dobrými zamestnancami, ale len do chvíle, kým nemusia niečo prezentovať. Stresové situácie zvládajú s ťažkosťami. Platí pre nich, že sú radšej súčasťou davu, z ktorého nemajú chuť vytŕčať.

Zmeny ich dokážu rozhádzať rovnako ako cestovanie, preto trávia najradšej čas v známom prostredí. Na druhej strane sú intuitívni a empatickí v súkromnom aj pracovnom živote. Sú talentovaní v oblasti výtvarného umenia, hudby a divadla. Dokážu oceniť výborné jedlo a neraz ich umelecké či kulinárske zážitky doženú až k slzám.

Hovoriť, ale nerobiť z toho vedu

Autorka knižných bestsellerov o ľuďoch trpiacich vysokou citlivosťou Elaine Aronová odporúča, aby sa o tomto probléme hovorilo. Vysoká citlivosť nie je choroba, no znepríjemňuje život. Tí, ktorí ňou netrpia, často ani netušia, ako veľmi.

Preto je potrebné rozprávať sa o probléme, no na druhej strane nie je nutné vo vzťahu k hypersenzitívnemu človeku voliť špeciálny prístup.

„Je dôležité poskytnúť mu dostatočné množstvo času pri zamýšľaní sa nad zážitkami z celého dňa a ich spracovávaní,“ hovorí psychologička Lenka Šajtlavová-Husárová.

Zároveň upozorňuje, že každý, kto má vo svojom okolí niekoho hypersenzitívneho, by mal mať pochopenie pre zvýšenú potrebu spánku tohto jedinca. Tá je zapríčinená tým, že sa počas dňa sústredí na množstvo stimulujúcich podnetov. Ak by si potom nedoprial dostatok spánku, jeho vnútorná rovnováha by bola narušená.

Ako sa nezblázniť

Dá sa prílišná senzitivita nejako korigovať? Odborníci tvrdia, že čiastočne áno. Hypersenzitívni ľudia by mali venovať dostatok času cvičeniu, ideálna je pre nich joga, keďže je spojením fyzickej námahy a meditácie. Práve meditácie pomáhajú k zníženiu každodenného nabudenia. Raz za čas sú vhodné masáže alebo oddych vo wellnese.

Niekedy úplne postačí pokojný večer vo svetle sviečok bez akéhokoľvek rozhovoru, televízie alebo hudby, jednoducho len tak v tichu. Chvíle samoty sú pre nadmerne citlivých ľudí veľmi dôležité.

Aby sa vyhli priveľkej podráždenosti, nepriaznivým vplyvom preplnených priestorov a rýchleho životného štýlu, musia sa starať o svoju životosprávu. Dôležité je, aby si strážili hladinu cukru. Ak je na primeranej úrovni, nedochádza k výkyvom nálad a zvyšuje sa koncentrácia.

„Určite výrazne pomôže počúvanie relaxačnej hudby v priestore vyhradenom len pre seba. Hypersenzitívni ľudia potrebujú pravidelný denný režim, rozdelenie práce s dostatočným časom na oddych, spánok a relax,“ dodáva Lenka Šajtlavová-Husárová.

Ako sa prejavuje hypersenzitiva?

Pýtali sme sa v ankete na našom webe zena.sme.sk.

„Pozorujem na sebe senzitivitu najmä pri väčšom počte ľudí a hluku. Zostane mi nevoľno, dokonca mi je na odpadnutie. Riešim to tak, že si potom na chvíľu ľahnem v tichom a tmavom prostredí.“

Božena, Bratislava

„Som dosť senzitívny človek, vykoľajiť ma vie naozaj maličkosť, na ktorú by ostatní ani nezareagovali. Dlho trúbiace auto suseda, hlučný kohút oproti, nedeľné zvony pred omšou skoro ráno – maličkosti. Reagujem na tieto zvuky oveľa podráždenejšie a citlivejšie. Najhoršie to vnímam v noci, keď sa naozaj často budím na drobnosti.“

Lujza, Selce

„Moja teta reaguje na silné svetlo bolesťou hlavy. Doma majú osvetlenie s regulovateľnou intenzitou, a keď je vyslovene nutné, aby bolo v miestnosti zasvietené na maximum, dáva si slnečné okuliare.“

Jana, Prievidza

„Nemám rada silné svetlo, hluk. Začnem pociťovať tlak v hlave podobný blížiacej sa migréne. Snažím sa podobným podnetom vyhýbať, no nie je to vždy možné.“

Adriana, Bratislava

Eva Maťková: Dcéru bolelo brucho pri kontakte s kamarátkou

Moja dcéra bola už ako malé dieťa veľmi citlivá a priateľská. V škole sa snažila pomáhať slabším spolužiakom či už v učení, alebo pri hrách. Táto vlastnosť však v nej prerástla miestami až do nezdravej empatie, problémy iných prežívala príliš intenzívne. V triede si našla najlepšiu priateľku Dominiku, ktorá bola povahovo úplne odlišná. Bola dominantnejšia, rada ovplyvňovala a rozkazovala svojmu okoliu. Majka to veľmi ťažko znášala, no my ako rodičia sme netušili, že správanie Dominiky môže ovplyvniť zdravie našej dcéry.

V druhej triede sa často stávalo, že ráno nechcela ísť do školy. Vravievala, že jej je zle a že ju bolí bruško. Dávala som pozor na jedlo, ktoré je, no keď sa situácia nezlepšovala, išli sme k lekárke. Doktorka nič nezistila, a tak sme podstúpili kolotoč vyšetrení. Vyšetrovali jej žalúdok, pankreas, črevá, zisťovali, či nemá hlísty. Podstúpili sme aj kardiovyšetrenie, no nič sa nenašlo. Lekári nám odporúčali diétu.

Dlhším pozorovaním som zistila, že dcéra počas víkendu ranné nevoľnosti nemala, ale hneď na začiatku pracovného týždňa sa bolesti objavili opäť. Mysleli sme si, že má strach zo školy, no jej triedna učiteľka nás vyviedla z omylu a Majku chválila ako výbornú žiačku. Boli sme z toho zúfalí, nikto nám nevedel poradiť.

V tom čase často večer rozprávala o Dominike, ako ju nútila robiť zlé veci druhým spolužiakom, Majka ich však odmietala vykonať. Dominika na to reagovala hnevom a nechcela sa s mojou dcérou viac kamarátiť. Moja dcéra ako veľmi citlivé dievča mala preto pocit viny a nechápala, prečo sa s ňou najlepšia kamarátka nerozpráva.

Cez prázdniny sa jej stav zlepšil, na bolesti brucha sa vôbec nesťažovala, a tak to bolo aj pri nástupe do tretieho ročníka. Moju dcéru totiž preradili do inej triedy a Dominika už nebola jej spolužiačkou. Spätne sme si uvedomili, že za brušné kŕče mojej dcéry mohlo práve toto kamarátstvo, čo nám neskôr potvrdila aj lekárka.

Autor: Michaela Katonová