Zrod nového života

Najkrajšie Vianoce som paradoxne prežila po smrti mojej sestry. Bola ťažko chorá, rakovina sa do nej zahryzla v relatívne mladom veku. Často som prichádzala k jej lôžku, rozprávali sme sa o všeličom. Aj o Bohu, v ktorého, ako mi jedného dňa prezradila, verila.

Prekvapilo ma to. Neboli sme kresťansky vychovávané. O Bohu, viere a význame Vianoc som nič nevedela. Ale keď prišiel sestrin čas a svieca jej života dohorela, neviem ako a prečo, vo mne sa zrodila túžba po Bohu.

Je to až nepochopiteľné. Nehromžila som Naňho, nevyčítala Mu, že mi tak skoro zobral blízkeho človeka. Naopak, smrť sestry znamenal pre mňa zrod života s Bohom. S pribúdajúcimi dňami sa tento vzťah prehlboval. Až prišli Vianoce roku 2000.

Nikdy na ne nezabudnem. Boli to pre mňa najkrajšie Vianoce. Bola som na polnočnej svätej omši. Aj predtým som už takúto omšu absolvovala, ale v roku 2000 sa od tých predchádzajúcich podstatne odlišovala. Po prvýkrát som mala na nej plnú účasť aj so svätým prijímaním. Odvtedy nie sú pre mňa Vianoce a polnočná omša „ľudovým folklórom“ či tradíciou, ale zázračným časom narodenia Ježiša. Takými budú i Vianoce 2011.

Eva Grznárová

Redakcia si vyhradzuje právo úpravu príspevkov.