Optimisti bez veku

Viete prečo niektorí muži strácajú chuť do života už pri prvých príznakoch starnutia a iní majú energie na rozdávanie bez ohľadu na pribúdajúce roky? Predstavujeme vám tých, ktorí patria do tej druhej, šťastnejšej kategórie.

(Zdroj: ILUSTRAČNÉ – Stock.XCHNG)

Zaujali vás názory a výpovede týchto milých pánov, prečítajte si aj čo si myslia o živote dámy v podobnom veku.

List sa bez vetra nepohne

Zdeněk Macháček (82)

Pochádzam z Brna, kde som získal aj umelecké zázemie pre kariéru dirigenta. Mojím prvým dotykom s divadlom bola opereta Poľská krv od českého skladateľa Oskara Nedbala. Tam sa to niekde začalo. Cítil som, že mám k hudbe silný vzťah, ktorého sa len tak ľahko nezbavím, o čom svedčí moje 40-ročné pôsobenie v divadle Nová scéna. Po odchode do penzie mi, pochopiteľne, táto práca veľmi chýbala. Preto sa aj v súčasnosti chytím každej ponuky či príležitosti, ktorá súvisí s hudbou.

Pracujem v zbore Matice slovenskej, hudobníkom, ktorí majú záujem, dávam aj súkromné lekcie a momentálne sa podieľam hudobne už na druhom projekte pre Základnú umeleckú školu v Senci. Neustále sa rád zoznamujem s novými vecami. Muzika je spoločenský akt, ktorý môžete tvoriť sám, ale následne ho musíte posúvať ostatným, pretože ak tak neurobíte, vaša práca stráca zmysel. Napriek tomu, že Brno mi bolo blízke, po narukovaní som zostal žiť na Slovensku. Zapôsobilo na mňa svojou ľudskosťou, temperamentom a mentalitou.

Ak má človek tieto zdravé vlastnosti, život je preňho krajší, jednoduchší a dokáže si ho užiť oveľa viac. Čo sa týka predstavení, ktoré som dirigoval a niekedy ešte aj teraz dirigujem, najradšej mám vždy tie aktuálne. Páčil sa mi napríklad prerod postavy Elizy v muzikáli My Fair Lady. To, ako vnútorný optimizmus a chcenie tohto mladého dievčaťa spolu s vplyvom spoločnosti spôsobili, že sa predavačka kvetín „premenila“ na dámu. V prípade, že máme radosť z vlastného konania, a že sa s tým, čo máme, dokážeme uspokojiť, stávame sa optimistami bez ohľadu na vek.

obr_02.jpgMôj tip na aktívny život
Na to, aby ste sa v živote mohli posúvať ďalej, je potrebná vnútorná sila, ktorú človek naberá kamarátstvom, novými známosťami, prípadne trávením času s niekým, koho si váži alebo obdivuje. Vždy je dobré mať sa s kým porozprávať. Ak urobíte chybu, nie je správne strkať hlavu do piesku. Musíte sa nad problém povzniesť, zistiť, čo ste spravili zle a nerezignovať.

Rád by som si zatancoval

Jozef Mössmer (78)

Pochádzam z dedinky Košťany nad Turcom pri Martine. Vyrastal som v robotníckej rodine a v mladosti som sa vyučil za obchodníka. Ako kontrolór v obchode som prežil celý svoj pracovný život. Keď som sa stal dôchodcom, mal som konečne dostatok času na moju najväčšiu záľubu, záhradkárčenie. Pestoval som vo veľkom jahody a maliny, ktoré som potom predával. Podobne to bolo aj s kvetmi. Po revolúcii, keď išli ceny rapídne hore, mi už obchodovanie prestalo vynášať, a tak som pestoval už len pre svoju vlastnú potrebu.

Momentálne ma záhradka najviac zamestnáva, ale ešte donedávna som bol aktívny cyklista. Minulé leto som urobil sedem túr po okolí. Prírodu mám veľmi rád, ale nikdy ma nelákalo za ňou cestovať, napríklad do Tatier. Mne stačia hory v Turci. Rád si ale pozriem pekný prírodopisný film v televízii. Manželka, tá by zase len pozerala romantické filmy. Ja v tom nič nevidím. Mám radšej romantiku v praxi (smiech). Napríklad veľmi rád tancujem. Aj v tomto veku by som si rád zatancoval, ale nemám s kým (smiech).

Nedokážem len tak nečinne sedieť doma a nič nerobiť. V zime sa tiež venujem záhradke a chatke. Odhrabávam sneh, zakúrim si v krbe a len tak leňoším pri novinách. Knižky nečítam, iba vkladné (smiech). A tiež rád nakupujem. Idem sa prejsť po obchodoch, naplánujem, čo sa bude variť. Samotné varenie však nechávam na manželku. Priznám sa, že variť neviem a nikdy som ani nemal túžbu sa to naučiť. Aj keď na druhej strane také halušky s bryndzou zvládnem.

obr_01.jpgMôj tip, ako byť fit
Jem pravidelne, päť až šesťkrát denne v malých množstvách. Na jar a na jeseň preventívne užívam vitamíny. Každý deň užívam med, za mesiac ho skonzumujem aj kilo. Dávam prednosť ovociu a zelenine. Denne, tak približne desať až pätnásť minút, športujem na stacionárnom bicykli. A hlavne myslím pozitívne. Neznášam, keď sa ľudia v mojom veku stále len sťažujú, aké majú choroby, čo ich bolí. Beriem si príklad z ľudí v mojom okolí, ktorí sú aj napriek svojmu vysokému veku veľmi aktívni.

Mám všetko, čo potrebujem

Andrej Tušer (73)

Blízki sa ma často pýtavali, čo budem robiť na dôchodku. Ten čas nastal a ja mám, napriek tomu, veľmi málo voľného času. Svoj vek si vôbec neuvedomujem. Pracujem veľa a rád, aj teraz v priebehu roka mi vyšli tri knižné publikácie. Myslím si, že v živote človeka je nevyhnutný optimizmus. Od malička som chcel byť novinárom. Napokon sa môj sen stal skutočnosťou, lenže neskôr ma začali dávať do vedúcich funkcií, čo mi vôbec nevyhovovalo. Nemal som čas na vlastnú novinársku tvorbu a okrem toho, nerád rozkazujem. Preto som v roku 1980 prešiel učiť na Katedru žurnalistiky Univerzity Komenského v Bratislave.

Spočiatku nebol môj vzťah k tejto profesii celkom jednoznačný, pričom paradoxom je, že ešte pred novinárčinou som študoval učiteľstvo, z rodinných dôvodov však iba jeden semester. Potom som niekoľko rokov pôsobil v nenovinárskej praxi, to ma naučilo, čo je život. Mojím súčasným pracoviskom je Paneurópska vysoká škola v Bratislave, konkrétne Fakulta masmédií, ktorú som pred tromi rokmi spoluzakladal. Študentov som si vždy vážil, pristupujem k nim ako k rovnocenným partnerom. Žiaden z nich odo mňa nikdy nepočul škaredé slovo, nepocítil hnev či povýšenecký tón.

To, že je niekto profesor, predsa neznamená, že nemá byť človek. Dôležité je, aby sa ľudia mali navzájom radi. Nie som typ, ktorý by druhému závidel, neprial či ubližoval, preto nemám dôvod byť so životom nespokojný. Keď si nájdem trochu voľna, idem sa poprechádzať, pobicyklovať s manželkou, prípadne sa vyberiem na turistickú akciu alebo si zahrám stolný tenis. Cvičím päť Tibeťanov, to ma drží v kondícii. Rád si tiež prečítam dobrú knižku, ktorá ma nejakým spôsobom obohatí. Jednoducho sa snažím využiť čas užitočne.

obr_06.jpgMôj tip na pozitívny prístup
Každému odporúčam, aby sa k všetkému snažil pristupovať optimisticky. Ak človeku optimizmus chýba, treba si ho vypestovať, napríklad aj pomocou literatúry, ktorá pomôže i poradí. Otvára sa vám tak priestor na to, aby ste mohli fungovať v pozitívnom duchu. Nie je dobré byť zachmúrený, keď sa niečo nedarí. Práve naopak, treba sa na daný problém pozrieť z opačnej, lepšej stránky.

Stále niečo plánujem

Oldrich Zemánek (82)

Takmer celý život som strávil v rozhlase. Po skončení gymnázia som nemohol ďalej pokračovať v štúdiu, pretože v dôsledku druhej svetovej vojny utrpela naša rodina veľké vojnové škody. Otec ťažko ochorel a bolo potrebné opravovať dom. Začal som písať relácie, robil som rozhlasový humor a neskôr som sa zapájal aj do účinkovania. Moje meno znelo v rozhlase takmer každý deň. Mal som veľké šťastie, pretože som pracoval popri takých osobnostiach ako boli Záborský, Adamčíkovci, Kroner, či Machata. Boli to krásne časy! Mal som veľmi dobrého priateľa, ktorý bol skôr tichý, skromný a málovravný človek.

Raz mi hovorí: „Oldo, prosím ťa, prídeš mi pomôcť? Zoznámil som sa s Marienkou, s ktorou chodieva ešte jedna priateľka. Mám problém porozprávať sa s jednou, nieto ešte s dvomi! Prídeš mi helfnúť?“ Tak sme sa párkrát stretli a viete, ako to nakoniec dopadlo? On sa s Marienou rozišiel a ja som si jej kamarátku Jarmilu zobral za ženu (smiech). Kadečo sa v živote stáva. Manželský život bol veľmi pekný. Narodili sa nám tri deti – dvaja synovia a jedna dcéra. Pol druha roka chýbalo, aby sme oslávili zlatú svadbu, lenže manželka ma opustila. Onedlho odišla aj dcéra a mladší syn. Zostal mi už iba najstarší syn, ktorý ma navštevuje každý týždeň.

Potom som prežil dlhé roky samoty, ktoré som zvládal za pomoci priateľov. Neskôr ma začala trápiť choroba a prišiel som o ľavú nohu. Mám síce byt v Bratislave, ale už som v ňom nemohol zostať sám, preto bývam teraz v domove dôchodcov v Stupave. V súčasnosti pripravujem s našou sociálnou pracovníčkou Renátkou Biksadskou kultúrne programy pre klientov, ktoré potom aj moderujem. Takto prežívam jeseň života. Snažím sa všetkým vyčarovať dobrú náladu pomocou úsmevného slova, hudby či spevu. Naše programy ponúkajú únik z apatického každodenného života, pretože mnohí ľudia nemajú koníčky. Ráno vstanú, naraňajkujú sa, vylihujú na izbách, naobedujú sa, navečerajú a idú spať. A to sa opakuje nekonečne až do aleluja. Som rád, že ich môžem aspoň kde-tu zapojiť do iného myslenia a pobaviť ich, pretože humor ľudí spája.

obr_03.jpgMôj tip na radosť zo života
Viem, že udržať si optimizmus nie je vždy ľahké, človek musí často bojovať sám so sebou, aby nekapituloval. Treba sa však snažiť žiť aktívnejšie a čakať, že niečo pekné ešte príde. Ja mám stále svoje životné plány, predstavy, čo by som mohol ešte napísať. Momentálne mám rozpísanú jednu divadelnú hru a knihu o ženách, ktoré nejakým spôsobom figurovali v mojom živote. Každý deň, keď si večer líham na posteľ, robím si plán, čo budem robiť zajtra. A na druhý deň sa snažím svoj plán aj naplniť – či už čítaním, písaním, lúštením krížovky alebo sedením s priateľmi. Jednoducho treba žiť. Zatiaľ stále plánujem život.

Nikdy sa netreba vzdávať

Oto Wagner (86)

Keď začala druhá svetová vojna, mal som devätnásť rokov. Prihlásil som sa do Slovenského národného povstania a stal som sa veliteľom rozviedky. Počas bojov ma postrelili. Zajali ma, našťastie, nemeckí vojaci pochádzajúci z Rakúska. Vedel som dobre nemecky a mal som rakúsky prízvuk, preto ma nevydali esesákom, čo by bola istá smrť, ale eskortovali ma do koncentračného tábora Mauthausen v Hornom Rakúsku. Aj tam som mal istým spôsobom šťastie. Hovoril som nemecky, maďarsky a rusky, vďaka čomu si ma vybral šéflekár Aribert Heim na tlmočenie.

Nemusel som nosiť balvany z miestneho kameňolomu a občas som dostal o čosi viac jedla. Inak sme mali denne len osminu chleba, kyslé mlieko a pol litra polievky z vyvarených zemiakových šupiek. Šťastie v nešťastí som mal aj v plynovej komore. Raz ma spolu s ďalšími deväťdesiatimi ľuďmi nahnali do betónovej miestnosti bez okien, že sa vraj ideme sprchovať. Chvíľu pred tým, ako zavreli vráta, prišiel šéflekár a pýtal sa, či tam náhodou nie som. Potreboval niečo preložiť. Hneď som sa prihlásil a oni ma pustili. Keď nás v máji 1945 oslobodili Američania, nakazil som sa práve škvrnitým týfusom, na ktorý sa v tábore zomieralo. Vojaci ma však vzali do nemocnice v Linzi, kde ma vyliečili.

Keď som sa vrátil do rodnej Bratislavy, musel som bývať v podnájme, nikoho som tu nemal. Stratil som rodičov, brata i štrnásť príbuzných. Spravil som si maturitu a vyštudoval vysokú školu ekonomickú. Pracoval som potom v rôznych podnikoch na vedúcich pozíciách. V súčasnosti pôsobím ako predseda Združenia väzňov nacistických a zajateckých táborov, čestný predseda združení v ďalších ôsmich krajinách Európy a spolupracujem so Slovenským zväzom protifašistických bojovníkov. Obracajú sa na mňa väčšinou v zahraničných záležitostiach a pri delegáciách.

Robím to rád. Je dobré vedieť, že človeka ešte potrebujú a aspoň nie som zavretý doma. Pred troma rokmi mi, bohužiaľ, zomrela manželka, boli sme dlhé roky spolu a nie je príjemné zostať sám. Mám však ešte syna, dcéru a dve vnúčatá. Vďaka združeniu som stále aktívny, nedávno som bol v Berlíne, Holandsku. Chodievam tiež prednášať a besedovať na školy.

obr_04.jpgMôj tip, ako zvládnuť nezvládnuteľné
Všetko, čo som v živote prežil, som zvládol vďaka dvom veciam - odhodlaniu a športu. V roku 1940 som bol majster Československa v plávaní na 100 m voľný spôsob. V koncentračnom tábore mi veľmi pomohlo, že som bol mladý športovec. A veril som, že to dokážem, mal som motiváciu. Aj dnes si sugerujem, že nemôžem byť ako starec. Preto chodím pravidelne na plaváreň. Plávam celý život a vďaka tomu nemám problém vyjsť aj do piateho poschodia pešo.

Neviem si predstaviť odísť do dôchodku

Michal Šteňo (78)

Ako prednosta kliniky som mohol pôsobiť do 65 rokov. Nakoniec som tam odpracoval ešte rok navyše a hneď potom som dostal ponuku nastúpiť do ortopedickej ambulancie v bratislavskej nemocnici u Milosrdných bratov. Takže od roku 1959, keď som sa prvýkrát zamestnal, nepretržite pracujem a ani si neviem predstaviť, že by to malo byť inak. Zatiaľ mi nikto z mladších kolegov nenaznačil, že by som na to, čo robím, nestačil. Naopak, myslím si, že dlhoročná lekárska prax môže byť v mnohom výhodou.

Napríklad pri diagnostike. Pri tom množstve pacientov všetkých vekových kategórií, od detí až po seniorov, som sa naučil, že bolesti pohybového aparátu môžu mať rôzne, na prvý pohľad skryté príčiny. Preto zohľadňujem nielen vonkajšie príznaky, ale aj životný štýl a rodinnú anamnézu chorého, každého sa snažím podrobne vypočuť. Vďaka mojej práci som sa veľa dozvedel a precestoval celý svet, vrátane Japonska, Austrálie a Južnej Kórey, kde som bol na medzinárodných lekárskych kongresoch.

Stále na ne cestujem, nedávno som bol v Madride. Keď si chcem oddýchnuť, zašijem sa v Senci na chate, kde trávim aj svoje, väčšinou nie veľmi dlhé dovolenky. Viem, že niektorí ľudia majú pocit, že starší človek by sa mal šetriť, tešia sa, že na dôchodku nebude pracovať, ale ja im veru nerozumiem. Hoci robím v ambulancii na plný úväzok, aj tak sa mi zdá, že mám dosť voľného času. Po práci vozím vnukov na krúžky a tréningy, relaxujem v záhradke, viac oddychu nepotrebujem.

obr_05.jpgMôj tip na prekonanie únavy
Podľa mňa je dôležité udržať sa v rytme pravidelným denným režimom. Ja chodím spať pomerne skoro, okolo pol desiatej a ráno sa budím bez budíka o desať minút päť. Do práce chodím, ak nie je vyslovene zlé počasie, pešo, čo mi pomáha zostať fyzicky fit. Rád pracujem v záhrade a kosím trávu na chate. Podľa mňa fyzická práca ešte nikomu neublížila, nemyslím si, že by sa jej bolo treba s pribúdajúcimi rokmi vyhýbať.

Najčítanejšie na SME Žena


Inzercia - Tlačové správy


  1. 5 krokov k vlastnému bývaniu
  2. Ovládajte svoje vozidlo mobilom
  3. Todos predstaví 4 americké premiéry na Autosalóne
  4. Voda, kotol, vymknutie: Čo stoja najčastejšie domáce katastrofy?
  5. Žijú, lebo sa nevzdali. Príbehy ľudí bojujúcich za svoje zdravie
  6. Nový Volkswagen Arteon sa predstaví na bratislavskom autosalóne
  7. Last minute dovolenka sa dá kupiť výhodne už teraz
  8. Legendárna Štefánka opäť ožíva pod sieťou Pulitzer family
  9. Päť tipov, kam na predĺžený víkend v máji
  10. Inteligencia vo všetkom
  1. Najvyššie ocenenie štvrtýkrát pre Martinus
  2. Budúcnosť EÚ a inteligentných miest
  3. Todos predstaví 4 americké premiéry na Autosalóne
  4. Ekonomický a účtovný softvér Humanet oslavuje
  5. Žijú, lebo sa nevzdali. Príbehy ľudí bojujúcich za svoje zdravie
  6. Voda, kotol, vymknutie: Čo stoja najčastejšie domáce katastrofy?
  7. Ovládajte svoje vozidlo mobilom
  8. Zlatá minca 2016 priniesla pre mBank sedem ocenení
  9. BILLA a Jamie Oliver pozývajú deti do zázračnej záhradky!
  10. Nový Volkswagen Arteon sa predstaví na bratislavskom autosalóne
  1. Legendárna Štefánka opäť ožíva pod sieťou Pulitzer family 24 372
  2. Last minute dovolenka sa dá kupiť výhodne už teraz 8 345
  3. Päť tipov, kam na predĺžený víkend v máji 6 863
  4. Žijú, lebo sa nevzdali. Príbehy ľudí bojujúcich za svoje zdravie 6 053
  5. Nové auto alebo radšej jazdenka? 9 rád pre správne rozhodnutie 5 874
  6. 5 krokov k vlastnému bývaniu 5 591
  7. Nový Volkswagen Arteon sa predstaví na bratislavskom autosalóne 3 535
  8. Volvo V90 Cross Country je pripravené na každé dobrodružstvo 3 425
  9. Voda, kotol, vymknutie: Čo stoja najčastejšie domáce katastrofy? 3 203
  10. Moderný bungalov očami mladých architektov 1 676

Hlavné správy zo Sme.sk

DOMOV

Prokurátor: Pri Weissovi nezvládli policajti ani základné úkony

Futbalista by sa mal podľa prokurátora správať uvedomelejšie. Jedno z dievčat vypovedalo, že si policajnú kontrolu ani nevšimlo.

EKONOMIKA

Chorí ľudia sa dostali do pasce. Štát žiada nedostupné papiere

Sociálne zariadenia sa nevedia dostať k príspevkom.

Neprehliadnite tiež

Ovplyvňuje antikoncepcia duševné zdravie? Vedci naznačili, že áno

Pri skúmaní hormonálnych tabliet sa zamerali na zhoršenú kvalitu života žien.

Titul baby friendly má už len jediná slovenská nemocnica

Ak chcú byť slovenské pôrodnice priateľské k deťom, musia prejsť recertifikáciou.


Už ste čítali?

Domov NajnovšieNajčítanejšieDesktop