Každá z nás môže byť šťastná. A vôbec pritom nemusí žiť ako v bavlnke. Presvedčili nás o tom dámy, ktoré za svoj dlhý život neraz na vlastnej koži pocítili, aké to je prežiť všetky možné druhy ženského trápenia.
Tatiana Šimková (80): Príroda ma nabíja
Žijem už dlhých osemdesiat rokov a môžem povedať, že optimizmus ma stále neopúšťa. Aj keď detstvo som prežila cez vojnové obdobie, nemôžem sa sťažovať, že by som sa mala zle. Môj otec bol riaditeľom československých železníc na Slovensku a mohla som si dovoliť cestovať, kamkoľvek som chcela. Najčastejšie som chodievala na hory. V lete som si vychutnávala turistické chodníčky a v zime zasnežené svahy. Mojou vášňou bolo lyžovanie, ktorému som sa venovala odmalička.
Keď som sa prvýkrát postavila na lyže, ani neviem ako, a zrazu som sa rútila pekelnou rýchlosťou dole svahom. Zrazu na mňa všetci naokolo kričali „hoď sa na zem". Už si len spomínam, ako som zastala tesne pred stromom. Ani tento nebezpečný začiatok ma však neodradil od ďalšieho lyžovania, práve naopak, uvedomila som si, že ma rýchlosť fascinuje. Tento šport mi dával elán do života a pomáhal mi aspoň na chvíľu zabúdať na to, čo sa dialo doma. Bolo to počas druhej svetovej vojny a na Bratislavu, kde som žila, padali bomby.
Čas však rýchlo letí, a dnes mám pocit, akoby sa to celé udialo prednedávnom. A pritom som už babičkou dvanástich vnúčat. Tie sa rady motajú po záhrade, ktorá je mojím terajším koníčkom. Prezývajú ju malá džungľa, pretože pestujem exotické rastliny. Mám medzi nimi také vzácne exempláre ako kávovník, banánovník, mandarinkovník, citrusovník. Moja záhrada je pre mňa potešením, rada sa v nej rýpem a ešte radšej relaxujem. Každé ráno mi šálka čerstvej kávy a čistého vzduchu dodáva silu na celý deň. To je pre mňa veľmi dôležité, lebo sa starám o chorého manžela.
Môj tip na zdravý život:
V našich rokoch je ťažké nehovoriť o bolestiach a ťažkostiach, pretože to patrí k pokročilému veku. Ale netreba sa uzatvárať pred vonkajším svetom, skúste, čo vám život ponúka. V mojom prípade odporúčam - dámy, chopte sa pohybu, stačí si len otvoriť dvere do záhrady alebo sa prejsť v parku. Verte, že budete mať pozitívnejší pohľad na život.
Ružena Kövérová (84): Každý deň privítam cvičením
Myslím, že sa môžem pochváliť veľmi pekným životom. Pekným, a tak trochu hyperaktívnym (smiech). Odmalička som cvičila v telovýchovnom spolku Sokol a neskôr som prešla na gymnastiku, s ktorou som dokonca vyhrala zopár súťaží. Keď som práve nebola v telocvični, pravdepodobne by ste ma našli brázdiť polia kdesi pri Čiernej Vode. Môj otec bol správcom tamojšieho veľkostatku a ja som tam mohla dosýta jazdiť na koňoch. Vždy som chcela byť pekne opálená, a preto som cválala v kratučkých šortkách. Na statku boli v tom čase vojaci, ktorí si tam odpracúvali rôzne priestupky, takže si viete predstaviť, aký údiv som vzbudila, keď som okolo prefičala na tátošovi!
Najväčšiu pozornosť som upútala vtedy, keď ma kôň zhodil priamo do potoka - odvtedy som radšej chodila na dvojkolesovom tátošovi, ktorému nehrozilo, že sa zľakne hada. Kedysi sa bicyklovalo vynikajúco, za celý deň stretol človek iba zopár áut a trochu viac konských povozov. Neskôr to bolo s dopravou trochu horšie a nakoniec mi bicyklovanie zakázali členovia rodiny, ktorí sa už nemohli pozerať na to, ako sa vo veku 78 rokov predieram cez autá po Krížnej ulici smerom na Zlaté piesky. Tam som zopárkrát obehla jazero, okúpala sa a po ceste som ešte stihla zaliať kvety na cintoríne.
Dnes sa venujem hlavne joge, ktorú som objavila ako veľmi mladá. Kedysi nebola taká populárna ako dnes a počas komunizmu bola dokonca podozrivá, takže som moju záľubu radšej tajila a pre istotu som namiesto slov „idem na jogu" povedala „idem cvičiť". Aj dnes privítam každý deň cvičením, no rada chodím aj na kurzy, kde sa môžem naplno uvoľniť, pretože nemusím rozmýšľať nad cvikmi. Joga mi dala naozaj veľa, a iste by súhlasila aj moja pani doktorka, ktorá mi vždy hovorí, že ak by som necvičila, zrejme by som chodila s barlami.
Môj tip na pozitívne myslenie:
V živote sa prihodí všeličo, no za žiadnych okolností sa človek nesmie opustiť a byť pasívny a negatívny - tak ako zvyknú byť mnohí dôchodcovia. Nedávno som cestovala v električke a predo mnou sedeli dve staršie panie, ktoré sa len sťažovali a nadávali na dnešnú mládež, politikov, na celý svet. Tento fenomén má u mňa aj svoje meno - dôchodcovská električková politika. A verte, iba sa z nej smejem!
Anita Fornúsková (87): Dôchodok sme precestovali
Pochádzam z Liptovskej Revúcej, z učiteľskej rodiny. Už môj starý otec vyučoval v škole, vtedy ešte v starej drevenici, kam deti chodili len cez zimu. Po skončení pedagogickej akadémie v Levoči som učila v rôznych dedinkách. A neskôr som prišla do Bratislavy, kde som sa opäť pustila do štúdia na otvorenej vysokej pedagogickej škole. Moje predmety boli slovenčina, estetika a výtvarná výchova. Učeniu som sa venovala celý život. Mala som ho veľmi rada a bola som nešťastná, keď som musela ísť do dôchodku. Preto som ešte aj potom, už ako dôchodkyňa, pôsobila v škole pre postihnuté deti.
Celkovo šlo o náročnejšiu prácu, lebo deťom bolo treba pomáhať aj fyzicky, ale najmä preto, lebo žili v ústave a potrebovali veľa lásky, ktorá im chýbala. Dennodenne som videla, že čakajú odo mňa milotu a vedeli sa za ňu odvďačiť milým úsmevom. Človek si pri nich uvedomoval, že ak aj zažíva občas ťažké chvíle, život môže byť ešte smutnejší. S láskou som svoje deti učila a keby som sa ešte raz narodila, opäť by som chcela byť učiteľkou.
Pracovala som vlastne do svojich 68 rokov. Ešte kým žil manžel, veľa sme cestovali. Hneď, ako sme šli do dôchodku, kúpili sme si karavan a prešli sme veľký kus Európy. Keďže manžel nedávno zomrel, musela som predať auto i karavan. Prvé mesiace, kým som ho oplakala, boli ťažké, ale taký je život. Večne tu neostane nikto a ani ten, kto sa má finančne dobre. Pedagógovia sú veľmi biedne platení, z čoho vyplýva aj ich slabá penzia. Človek sa však naučí žiť aj s menšou sumou financií, lebo, ako sa hovorí, aj v malej kuchyni sa dá pripraviť veľmi dobré jedlo.
Môj tip na rozptýlenie:
Odkedy som ostala sama, chodím trikrát týždenne do Pedagogického klubu v Bratislave. Cítim sa tam veľmi dobre, rozprávame sa, zaspievame si, zacvičíme, rozveselíme sa. Vždy si nájdeme niečo, čím sa zamestnáme, jedným slovom, nemávam nikdy dlhý čas. Priateľkám z klubu občas donesiem svoje výtvarné práce, lebo vždy som veľmi rada maľovala a ešte aj dnes si niekedy sadnem a tvorím. A starajú sa o mňa aj moje dve deti, ktoré mi pomáhajú, ako môžu. Mám aj štyri vnučky a jednu pravnučku. Okolo mňa sa teda pohybuje veľa ľudí a prajem všetkým, čo zostarnú, nech majú toľko lásky, koľko dostávam ja.
Mária Jašová (81): Vravím, že mám osemnásť
Keď som bola malá, bolo nás doma šesť detí, a keď som sa vydala, porodila som dvoch chlapcov a dievča, takže nás bol zase plný dom. To sa však dramaticky zmenilo po smrti môjho manžela.
Ani nie po roku zomrela moja tridsaťšesťročná dcérka a zostali po nej dve maloleté deti. Tri roky som vtedy prežila ako bez duše, myslela som si, že sa už z toľkého nešťastia nikdy nespamätám.
Vtedy pomohla moja lekárka, ktorá mi povedala: „Veď vám ešte zostali ďalší príbuzní, a tí vás tiež potrebujú." Zrazu som si uvedomila, že mám okolo seba stále dosť blízkych ľudí a že by bolo voči nim nefér, myslieť len na seba a svoje trápenie.
Osemnásť rokov som potom opatrovala tetu, ktorá napokon zomrela ako stotriročná, ubytovala som u seba vnučku, kým študovala na vysokej škole, a začala som chodiť do Senior klubu, ktorý som našla blízko pri dome, kde bývam.
Tam som objavila veľmi milú spoločnosť rovesníčok. Dá sa s nimi zaspievať, zatancovať. Keď sme vystupovali v televíznej súťaži Slovensko má talent, všetkým som nám ušila kostýmy. A keď máme nejakú spoločenskú udalosť, tak pre všetkých navarím - napríklad kuracie prsíčka alebo stehienka.
Môj tip na radosť:
Podľa mňa je ubíjajúce, keď sa človek berie príliš vážne. Ja nemám problém si zo seba hocikedy vystreliť. Na Mikuláša si dám na hlavu rohy a oblečiem sa za čerta, ako sedemdesiatdeväťročná som si navliekla v našom klube kostým baletky a zatancovala si s kamarátkami Labutie jazero. Keď sa človek nepovažuje za stred vesmíru, tak si podľa mňa ľahšie udrží veselú myseľ a dobrú náladu. Dôležité je roznášať medzi ľudí samé dobré veci a nebyť sám. Kým vládzete, tak to podľa mňa nie je žiadny problém. Stačí len chcieť. A pritom vôbec nezáleží na veku. Keď sa ma niekto opýta, koľko mám rokov, poviem, že 18 - a vlastne neklamem. Akurát, že tie číslice prehodím v poradí.
Jarmila Šimuničová (73): Zo školy odchádzam vždy šťastná
Vedela som to, pripravovala som sa na to, ale keď táto situácia nastala, bola som zaskočená ako technické služby, keď po lete napadne prvý sneh. Zrazu som bola dôchodkyňa, mnohí moji najbližší definitívne odišli, vnúčatá podrástli do veku, že sa už nedali nalákať na rozprávky, len na moravské koláče a palacinky - slovom na potravu (smiech).
Z bezradnosti som začala háčkovať golieriky na fľaštičky s bylinkami. Viete, aká som bola rada, keď som sa jedného dňa u lekára dopočula, že Slovenská technická univerzita otvára univerzitu tretieho veku? Už som skončila potravinársku chémiu, počítače a architektúru, teraz študujem starostlivosť o telesné a duševné zdravie. Väčšinu života som pracovala ako sociologička v Slovenskej akadémii vied. Rozhodla som sa teda, že teraz budem študovať veci, kde mám biele miesta svojej nevedomosti.
A keď odchádzam z prednášky, som šťastná. Na nič mi to nie je, chlieb nezlacnie len preto, že ja študujem a ani tým čili papričkám, ktoré si pestujem, sa nebude lepšie dariť. Ale keď som sa dozvedela o Atlantíde, Etruskoch, čínskych, francúzskych a anglických záhradách a parkoch, o urbanistike vo svete aj u nás, bolo to niečo také krásne a zaujímavé! Bielych miest mojej nevedomosti je ešte toľko, že by som potrebovala tri životy, aby som všetko postíhala. Takmer nič ešte neviem napríklad o kvantovej fyzike alebo astronómii...
Môj tip na to, ako duševne nezostarnúť:
Celý život si myslím, že svet stojí na dvoch základných atribútoch, a tými sú tolerancia a komunikácia. Diapazón pôsobenia starších ľudí býva často obmedzený na nemocnicu, potraviny a tržnicu. Koľko je tam vždy nazlostených a rozčarovaných ľudí! To nie je najvhodnejšia atmosféra - ani z hľadiska tolerancie, ani komunikácie. Pre mňa škola znamená aj to, že sa nás tam zíde 20 - 30 rovnako nastavených ľudí, chtivých dozvedieť sa niečo nové. Od začiatku sme sa držali zásady, že na univerzite tretieho veku sa nehovorí o chorobách a politike. Pohybovať sa v takomto prostredí je veľmi dobré.
Autor: Redakcia Sme Ženy
Viac na Artmama.sk
Viac na Tortyodmamy.sk
Viac na Nanicmama.sk
