Keď sú Vianoce nočnou morou

Toto mali byť Evine prvé Vianoce po tom osudnom infarkte. Prvé vianočné sviatky bez manžela a otca rodiny. Nevedela si predstaviť, že by mala piecť medovníčky a umývať okná tak ako inokedy, nuž ich nenapiekla a neumyla. Stále sa jej vracali spomienky na to, aké Vianoce spolu zažili. Občas boli skromné, keď po trojhodinovom státí v rade pred zelovocom dovliekol namiesto mandarínok odporné zelené kubánske pomaranče, ktoré nikto nechcel šúpať. Inokedy boli veselé, keď do rodiny pribudol nejaký mrnčiaci malý štuplík, ktorému väčšina členov rodiny strkala pod nos blýskavé ozdoby, hoci jemu to bolo fuk.

Spomínala si celkom rada aj na prvé sviatky po tom, keď deti vyleteli z hniezda a oni dvaja si povedali, že si konečne urobia večer len pre seba. Sedeli vtedy s teplým punčom pri krbe a vedeli, že svojich potomkov vychovali dobre. Teraz si to už nevedela predstaviť. Bola by dala neviem čo za to, aby ho mala pri sebe, aby mu mohla nadávať za to, že si nechal papuče uprostred izby a ona do nich zakopla nesúc plnú misu polievky. Túžila ho mať pri sebe na gauči chrápajúceho po štedrej večeri, hoci sa na to vždy hnevala, ak prespal rozprávku v telke.

Eva sa rozhodla, že tento rok Vianoce jednoducho nebudú. Bolo to detinské a zúfalé, no inak si pomôcť nevedela. Ignorovala všetky cinkrlátka v obchodoch, vypínala v rádiu všetky tie verzie Tichej noci, ktoré kedysi milovala a tvárila sa, že kade s kaprami na tržnici nevidí. Deti ju prehovárali, aby prišla ku nim, ale ona sa rozhodla, že slovo dané sebe samej dodrží.

V deň svojich menín sa zavrela do bytu a zatiahla závesy. Vypla telefóny a televízor. Presne o piatej, keď mávali slávnostnú večeru, sa prezliekla do pyžama a ľahla si do postele. Ešte dva dni predtým si v hroznej tlačenici kúpila nejaký veselý ženský román na obveselenie a tak si otvorila prvú stranu. Slová vytlačené na papieri ju míňali a ona napriek tomu poctivo v myšlienkach predčítala každé slovo, hoci jej nedávalo zmysel. Pri dvadsiatej piatej strane sa prichytila, že netuší, o čom tá kniha je a zdesila sa. Navliekla si župan a šuchotajúc nohami obutými do jeho papúč došla až do kuchyne, kde si vzala sedatívum. Ešte si pomyslela, že jedno naozaj stačí, chcela len prežiť tento deň, nič viac. Len tento deň vianočný... bez svojho milovaného manžela.

Psychológovia tvrdia, že v čase okolo Vianoc majú zvyčajne najviac práce. V čase adventu chcú rozhádané dvojice urovnať celoročné konflikty, počas sviatkov bojujú osamelí muži a ženy s pocitom zbytočnosti a kým opadá ihličie z ozdobených stromčekov, treba zlepiť kúsky rozbitých vzájomných vzťahov, ktoré dostali poslednú ranu z milosti práve počas rozbaľovania darčekov. Najmä starí ľudia a tí, ktorí sú z nejakých osobných či pracovných dôvodov nútení ostať sami, prežívajú sviatky rôzne.

Niekto považuje osamelé smútenie nad zapálenou sviečkou za očistný rituál, prestrie si stôl v slávnostnom štýle, dokonca si kúpi vlastný darček. Večer strávi nad starými fotkami a zopár vyronených slzičiek je pre neho liekom na dušu. Vie sa tešiť z každej maličkostí, vo fotelke si s radosťou už po tridsiatykrát pozrie, ako Popelka odvráva princovi, že až naprší, tak uschne. Taký človek sa zmieril so životným osudom a berie svoj údel ako fakt. Je to však nesmierne ťažké dospieť k takému stupňu vnútornej spokojnosti, ktorá odolá aj samote počas sviatkov.

Sú osamelí ľudia, ktorí nostalgiu a spomienky vytesnia zo svojej mysle a bránia sa čomukoľvek, čo súvisí s Vianocami. Naplánujú si činnosti, ktoré bežne robia – upratujú, vymaľujú byt alebo si pustia v telke nejakú letnú komédiu z pláže.

Aktívni ľudia sa zvyčajne pokúšajú tráviť vianočný čas činorodo – vopred si zakúpia rekreačný pobyt so slávnostnou večerou pre osamelých či naložia lyže do vlaku a vylezú na najbližší kopec, aby boli večer príjemne unavení.

Osamelí ľudia trávia koniec decembra rôznym spôsobom a predsa nemožno povedať, či dobre alebo zle. Našli si iba svoj spôsob prežitia vianočných dní a sú hodní obdivu, ak to zvládnu.
Je veľmi jednoduché tvrdiť, že Vianoce sú časom lásky, pohody a šťastia, keď ste obklopení širokou rodinou a deťmi žiaricimi nad novými bábikami a skladačkami. Ten, kto toto šťastie nemá, musí si ho v sebe nájsť a to je nesmierna drina.

Autor: Adriana Markovičová