V tejto časti kulinárskych objavov na vás čaká šesť potravín s tuzemským i cudzokrajným pôvodom. Každá z nich má odlišné použitie, ale tiež každá z nich sľubuje odvážnym originálny, výrazný chuťový zážitok.
Paw paw (Asimina triloba)
Táto rastlina dokáže klamať telom, pretože jej ovocie na prvý pohľad vyzerá ako nezrelé mango či papája. Je to však samostatný druh. Asiminia pôsobí dojmom tropickej rastliny, no pôvodný domov má na juhovýchode Spojených štátov.

Po stáročia ju pestovali pôvodné národy žijúce v regióne. V 19. storočí sa v Štátoch pestovanie paw paw rozšírilo, no k pestovaniu vo veľkom nedošlo. Nebol možný ani vývoz. Plody bolo náročné distribuovať a predávať, pretože sú krehké a ľahko podliehajú hnilobe. Chuť i konzistencia dužiny plodov paw paw pripomína kombináciu banánu, manga a melónu. Podobnosť s banánmi je tiež v šupe – ako ovocie po odtrhnutí dokončuje zrenie, tmavne a nadobúda fľaky.
V našich končinách je možné paw paw pestovať, palmy sa predávajú pod názvami asimina trojlaločná či banán severu. Vyžaduje veľa slnečného žiarenia, bohatú zálievku a ochranu pred vetrom. Kvalitné rastliny prežijú aj mierne mrazy. Aby plodili, potrebujú dosť miesta – pre cudzoopelivosť sú nutné aspoň dve rastliny. Nutrične je paw paw zaujímavý obsahom vitamínov A a C, takisto je zdrojom železa a zinku. Najlepšia konzumácia plodov je v surovom stave, môžu sa tiež spracovať tak ako banány.
Tento článok nájdete aj v augustovom čísle mesačníka SME ženy, ktoré je v predaji do 31.8.

Žuvačkový krík (Lippia polystacha)
Lippia pochádza z čeľade železníkovité a je príbuzná so známejšou bylinkou aloysiou citrónovou (lemon verbena). Jej domovom sú subtropické oblasti Južnej Ameriky. Často sa predáva pod názvom argentínska mäta.

V domovine táto rastlina rastie tam, kde sú výživné pôdy a dostatočne teplá klíma bez silných mrazov. V našich končinách je vhodné pestovať ju vo veľkých črepníkoch, s častou zálievkou. Rastlinu je nutné pestovať na slnečnom mieste a dôsledne ju chrániť pred mrazmi v zimnom období.
Lippia má výrazne aromatické, predovšetkým však chutné listy, jej prezývka je výstižná. Skutočne môžu osviežiť dych namiesto klasických žuvačiek. Používajú sa tiež do národného argentínskeho nápoja maté, sú vhodné do čajových zmesí na podporu trávenia. Lippia ponúka zaujímavú príchuť do dezertov a sladkostí tam, kde sa používa mäta.
Zapota (Manilkara zapota)
Manilkara gumová, nazývaná tiež zapota, je vždyzelený strom pochádzajúci z Mexika, rodiaci zaujímavé plody, ktoré vzhľadom pripomínajú zemiaky. Rovnako zaujímavé je, koľko má rastlina mien v botanike i v krajinách, kde sa pestuje, napríklad soapapple, naseberry či sapodilla plum.

Príbuzní tejto rastliny však nie sú jablone či slivky, ale argan (zdroj populárneho oleja) , kaki i para orechy. Mimo Mexika sa zapota úspešne pestuje aj v Indii, vo Vietname, v Malajzii a na Karibských ostrovoch. Ovocie béžovej farby rastie na strome vysokom až 18 metrov s atraktívnymi ozdobnými listami, teda okrem plodov má zapota aj okrasnú funkciu.
Plod zapoty sa trhá síce v stave určitej zrelosti, ale na konzumáciu je potrebný ešte niekoľkodňový proces podobný čakaniu na dozrievanie kivi či avokáda. Po vyše dvoch týždňoch po odtrhnutí začne zapota zahnívať, preto by sa mala pred konzumáciou opatrne skontrolovať mäkkosť plodov.
Sú bohaté na vlákninu, ale i na cukry, na čo je dobré myslieť pri kontrole. Zapota mala dlho povesť ovocia, ktorého dužina sa má jednoducho konzumovať lyžičkou rovno z prekrojených plodov a že sa má chladiť, no nie variť. Avšak opäť ako v prípade kivi to nie je pravda. V krajinách, kde sa zapota pestuje, sa pridáva do koláčov ako plnka i do cesta na lievance, niekde sa z dužiny varí sirup. Zatiaľ čo ovocie sa používa k rôznym kuchynským úpravám, listy zapoty sú predmetom vedeckého skúmania pre možný obsah liečivých látok.
Jadro bukvice (Fagus sylvatica)
Buk lesný, známy zdroj kvalitného dreva, patrí do čeľade bukovité spolu s dubom a gaštanom. V súčasnosti málo ľudí vie, že tak ako gaštany a žalude, aj jadro bukvice je pre ľudí jedlé.

Bukvice sa stáročia odporúčali ako výborné krmivo pre prasatá, no v antickom období viaceré národy jedli bukvice spolu s orechmi v rámci bežnej stravy. V období od stredoveku až po koniec druhej svetovej vojny boli, opäť s gaštanmi a žaluďmi, považované za núdzovú potravu v časoch hladomorov a neúrody.
V súčasnej dobe ak nájdeme bukvice inde než v lese pri samozbere, bude to možno v niektorých náhradách kávy, kde sú jadrá súčasťou kávovinovej zmesi. Najlepšie je konzumovať zrelé bukvice po upražení. Tepelnou úpravou sa zredukuje obsah toxickej látky trimetylamínu, obsiahnutej v surových jadrách. Pre zdravé dospelé osoby je možné ochutnať niekoľko kúskov i v surovom stave, no väčšie množstvá sa neodporúčajú. Konzumácia bukvíc nie je vhodná v tehotenstve, pri dojčení a u malých detí.
Šošovica du Puy (Lens esculenta puyensis)
Kvalitné francúzske vína preberajú niektoré vlastnosti podľa terroir, teda prírodných podmienok v mieste pôvodu plodiny. Existuje však aj strukovina nesúca meno podľa miesta, kde rastie do unikátnej chuti. Šošovica z obce Le Puy-en-Velay je prezývaná aj kaviárom svojho druhu.

Možno je táto prezývka chytľavou reklamou, no pravdou je, že je to doteraz jediná strukovina s certifikátom CHOP (chráneným označením pôvodu). Francúzske zelené šošovice sa odlišujú od ostatných aj štruktúrou, aj chuťou. Nerozvárajú sa na kašu a ich chuť je výrazná - zemitá, oriešková s pikantnou príchuťou.
Odroda z Le Puy je vo všetkých ohľadoch ešte niečo naviac. Jej farba je zelená s modrým mramorovaním, tvar po uvarení ostáva pevný a chuťovo má byť najvýraznejšou šošovicou. Šéfkuchári ju pripravujú často ako prílohu k mäsitým a rybím pokrmom. Vzácna strukovina vynikne i v mnohých čisto rastlinných receptoch.
Dráč obyčajný (Berberis vulgaris)
Tŕňovitý ker rastúci v Eurázii vrátane niekoľkých lokalít na juhu Slovenska je zdrojom málo známeho ovocia, ktoré však pripomína známe druhy – šípku, goji, americké brusnice. Zo všetkých z rodu dráčov iba plody dráča obyčajného sú vhodné na konzumáciu.

Napriek rôznym ľudovým mýtom sa ostatné časti rastliny pre jedovaté alkaloidy požívať nesmú. V minulosti sa využívalo výrazné žlté drevo ako zdroj farbiva, v súčasnosti je dráč obľúbený okrasný ker. Pestovanie tejto rastliny je v južných oblastiach krajiny jednoduché, stačí ju zasadiť na teplom, slnečnom, mierne suchom mieste. S trochou starostlivosti sa na jeseň dočkáte úrody žiarivo červeného ovocia.
Plod dráča má výrazne kyslú chuť, vďaka vysokému obsahu pektínu je jednoduché vyrobiť z neho džem. Najčastejšie sa predáva usušený a použiť sa môže ako brusnice. Populárny je v iránskej kuchyni ako prísada do ryžového pilafu.
Dráč obsahuje vitamín C, vlákninu a menšie množstvo železa.