Je neprehliadnuteľný, výrečný a české médiá ho milujú. O medziľudských vzťahoch hovorí zanietene a tak, že ich komplikovanosť sa zdá zrazu prístupnejšia aj laikom. Párový terapeut HONZA VOJTKO sa nebojí aj kontroverzných tém a terapiu rád popularizuje v médiách.
V rozhovore pre SME hovorí:
- Ako ľudí ovplyvňuje predstava, že budú milovať jednu osobu po celý život
- Či je koniec vzťahu vždy zlyhaním
- Ako sa dívať na polyamorické vzťahy
- Čo je to vlastne láska
- Čo rozhodne o tom, či vzťah prežije
V Česku ste známy ako expert na vzťahy, ktorý bez servítky hovorí aj o kontroverzných vzťahových témach. Napríklad o polyamórii, teda láskyplnom vzťahu viacerých osôb naraz, s ktorým všetci súhlasia, rodových stereotypoch vo vzťahoch či o tom, že morálka je otázkou voľby, ak ide o pohľad na neveru. Ako to ľudia prijímajú?
Samozrejme, jedna vec je moja sociálna bublina a tých niekoľko tisíc ľudí, ktorí ma sledujú na sociálnych sieťach. Tí ma pravdepodobne nehejtujú. No práve preto, ako veľmi som expresívny, viem aj o množstve ľudí, ktorým naozaj leziem na nervy.
Nesúhlasia s vašimi názormi?

Nie je to len o názoroch, pri mojej práci sa potrebujem odrážať od vedy. Nemôže to byť tak, že Vojtko si myslí, že takto je to správne. Pri čomkoľvek, čo hovorím, sa vždy snažím dodať dáta. Nerád používam slovo „správne“ a nerád dávam rady.
Ale prinášam témy, ktoré ste spomenuli. Vývoj nezastavíte. Ako ľudstvo sme si vydobyli právo vziať si niekoho z lásky a stálo nás to ohromné úsilie. Vďaka posunu spoločnosti môžeme mať aj otvorené vzťahy alebo vzťahy s viacerými ľuďmi naraz.
Mám radosť, že mám priestor o tom hovoriť a písať knihy. A mám tiež priestor hovoriť o terapii, o svojej práci. To je hlavný motív, prečo leziem do médií.
Čo ľudia očakávajú, že im ako vzťahový terapeut ponúknete?
Že ich problémy nejako napravím. Prídu za mnou a povedia – tak čo s nami urobíte? Síce tí, ktorí prídu v akútnej fáze a kríze, si zisťujú, ako terapia vyzerá, a vedia, že na sebe musia pracovať, no je tu aj iná skupina, ktorá si terapiu mýli s koučovaním, ktoré je orientované krátkodobo. Myslia si, že v priebehu dvoch-troch sedení bude všetko v pohode.
No ani tie terapeutické klasiky ako napríklad nevera neprišli hneď. A sú len symptómom niečoho, čo sa vo vzťahu deje. Napríklad nevera je symptómom, nie príčinou nepohody.
Akým spôsobom s ľuďmi hľadáte, ako k tomu symptómu dospeli?
Hľadáme nielen zjavné príčiny. Ako terapeut mám nejaké nástroje, ktoré mi pomáhajú sa s ľuďmi dostať trochu hlbšie. Niekedy až veľmi hlboko k jadrovým presvedčeniam, schémam, v ktorých myslia a cítia a ktoré vyplývajú ešte z detstva.
Dotýkame sa citovej väzby, raného vývoja. Tí ľudia potom zisťujú, ako veľmi výchova ich rodičov prispela k postojom, ktoré majú teraz.
Občas to vyzerá tak, akoby každý potreboval poradiť vo vzťahu. Ak si chceme zodpovedať, prečo v nich nevieme fungovať, treba hľadať príčiny aj v hlbokom detstve?

To je jedna vec. Lenže vzťahy neexistujú v sociálnom vákuu, máme spoločnosť, v ktorej sme vychovávaní, a tá od nás chce, aby sme sa nejako správali, vyžaduje určité normy.
Preto aj v 21. storočí, keď voláte po uzákonení manželstiev pre páry rovnakého pohlavia, je tu veľké haló, ľudia bojujú za tradície, pričom o nich nič nevedia.
Pred sto rokmi bolo tradičné niečo iné, pred päťdesiatimi rokmi niečo iné a v Biblii bolo tradičné tiež niečo iné. A dnes sa Bibliou oháňajú.
Ako ľudí ovplyvňuje vo vzťahoch predstava a želanie, že budú jednu osobu milovať navždy?