Prednedávnom som viedla rozhovor so ženou usilujúcou sa pomáhať rodičom, ktorí zostali na výchovu detí sami. Bol to pomerne smutný rozhovor.
Od začiatku do konca sme narážali na množstvo komplikácií a ťažkostí, s ktorými sa boria, a na minimum podpory, ktorá sa im dostáva. „Sme síce sociálny štát, ale podporujú sa len úplné rodiny,“ zaznelo v rozhovore.
Ani v najmenšom som sa nechcela hrať hru na to, kto je na tom horšie, no nevdojak som musela poznamenať, že ani úplné rodiny na tom s podporou nie sú dobre.
Premýšľam nad tým stále. Čo sa vlastne s rozhodnutím mať rodinu v mojom živote zmenilo k lepšiemu a akej podpory sa mi dostáva za to, že sa snažím napĺňať „najvyššie poslanie ženy“?

Pre poriadok: mať rodinu bolo dobré rozhodnutie. Materstvo osobne vnímam ako niečo, čo ma ako človeka reálne naplnilo a môj život posunulo na vyššiu a lepšiu úroveň.
Som za rodinu vďačná a svoj život by som nevymenila.
Keď sa však na vec pozriete menej pateticky a idete po merateľných a hmatateľných výhodách, je rodičovstvo stratový a neefektívny biznis, o ktorom sa síce hovorí ako o najväčšej priorite, no v podstate vás stojí len kopu času, nervov, peňazí, uberá vám z pohodlia, často aj zdravia a dostávate naň len minimálnu finančnú či sociálnu podporu.