Nenazýva sa prostitútkou, hoci práve tak sa ľuďom ako ona bežne hovorí. Štyridsaťdvaročná Erika je žena pracujúca v sexbiznise. Sex workerka. Svoju prácu robí dobrovoľne, na ulicu sa prvýkrát postavila, ešte než mala devätnásť rokov.
„Keď som skončila strednú školu, mala som náročnejšie obdobie, rodinné problémy. Z domu som odišla veľmi mladá a neskúsená. Nemala som zázemie, prácu, chýbali mi financie a potrebovala som sa veľmi rýchlo zabezpečiť,“ hovorí o svojich začiatkoch v Bratislave Erika.
Jej meno aj mená ďalších respondentov pracujúcich v sexbiznise sme pre citlivosť témy zmenili.
Erika nie je jediná, ktorá začala pracovať ako sex workerka, lebo potrebovala rýchlo zarobiť.
V polovici 90. rokov, keď začínala, bol priemerný plat na Slovensku okolo šesť- až sedemtisíc korún. Ženy na ulici si však mohli sexom zarobiť rádovo viac. Za hodinu klient zaplatil aj 1500 korún a mnohé sex workerky pracovali každú noc.
Erika tvrdí, že čo si zarobila, to okamžite minula, najmä však na bežné veci, ako potraviny, bývanie či oblečenie. Našetriť veľké peniaze si nedokázala.
Dnes sa sumy, ktoré sex workerky pýtajú, pohybujú v desiatkach až stovkách eur. Závisia od konkrétnej služby a od toho, či je poskytovaná z ulice alebo v súkromí privátu. Napríklad za polhodinu sexu v súkromí si ženy pýtajú 50 až 60 eur.

Na hrane s peniazmi
Nina má tridsaťšesť rokov a na privátoch poskytuje sexuálne služby dva roky. V sexbiznise začala pracovať, lebo bez partnera a zázemia nedokázala uživiť dve deti a zároveň sa starať o širšiu rodinu.
„Mala som na výber – buď ostať v tom, v čom som bola a čakať na zázrak, alebo spraviť niečo, čím sa z toho dostanem,“ hovorí Nina.
Do Bratislavy prišla zo stredného Slovenska. „V sexbiznise som bola úplne neskúsená, nikoho som nepoznala. Teraz pendlujem medzi mestami, zopár dní som tu, potom idem domov, kde robím stále normálnu prácu na živnosť,“ opisuje.
Prekvapilo ju, koľko sa dá sexbiznisom v hlavnom meste za krátky čas zarobiť.
„To, čo normálny človek zarobí za mesiac, sa tu v pohode zarobí za dva dni. Ale je to dosť neisté, niekedy aj viac dní človek nemusí mať klientov, preto je dôležité mať stabilných, na ktorých sa môže spoľahnúť,“ približuje Nina.
Ani viacerí ďalší ľudia, s ktorými denník SME hovoril, nepracujú v sexbiznise preto, aby zbohatli. Väčšina chce mať peniaze hlavne na bežné živobytie, prípadne na platenie dlhov.
„Viete, prečo ženy robia sex za peniaze? Nie preto, že by ich to bavilo. Deväťdesiat percent z nich robí na advokátov a exekútorov. Neviete si predstaviť, aké sú zadlžené,“ hovorí tridsaťdeväťročná Simona, ktorá sa v Bratislave už tri roky živí erotickými masážami.
Sexbiznisu na Slovensku a ľuďom, ktorí v ňom pracujú, sa nevenovala nijaká významná štúdia. Keď dôvody, prečo si túto prácu ľudia vyberú, skúmal na objednávku britského ministerstva zdravotníctva súkromný Institute for Health Equity, zistil, že dlhy a chudoba sú len jedným z dôvodov, prečo ženy poskytujú sexuálne služby.
Ďalšími sú napríklad neschopnosť nájsť si inú, dobre platenú prácu, bezdomovectvo, závislosti, rozpad rodiny, slabé vzdelanie a ďalšie.
Na hrane zákona
Poskytovanie sexuálnych služieb zákon na Slovensku nezakazuje. Staršie odhady z roku 2006 hovoria o tom, že sexbiznisu sa na Slovensku venovalo vyše 20-tisíc ľudí, novšie dáta nie sú.
Dobrovoľný sexbiznis nie je nijako regulovaný či postihovaný, trestným činom je len kupliarstvo, teda pasáctvo.
Takýto stav odborníci nazývajú aboličným prístupom. „Na základe neho nie sú ľudia pracujúci v sexbiznise ani povinní absolvovať lekárske prehliadky a štátu unikajú značné prostriedky na daniach,“ dopĺňa trestný právnik Tomáš Strémy.
Napríklad vo Francúzsku, ale aj vo Švédsku sú zákony prísnejšie, prostitúcia je síce legálna, ale postih hrozí tým, ktorí si sex kupujú.
„Na Slovensku je to skôr ignorácia, čo nie je až také zlé, ako keď sa sex workeri alebo ich zákazníci kriminalizujú. Sú krajiny, kde si človek kúpi sexuálnu službu a pácha tým trestný čin,“ porovnáva Dominika Jašeková z občianskeho zruženia Odyseus, ktoré sa venuje aj pomoci pracovníkom v sexbiznise.