Poskytovanie sexuálnych služieb, medzi ľuďmi bežne známe ako prostitúcia, je témou, ktorá vzbudzuje záujem, prekvapenie, no často aj dešpekt. O tom, ako to vyzerá na Slovensku, či je sex biznis nebezpečný a s čím sa stretávajú ženy poskytujúce tieto služby, sme sa porozprávali so Sandrou Pódovou, asistentkou programu Červený dáždnik z OZ Odyseus a s Dominikou Jašekovou, jeho riaditeľkou.
Prekvitá na Slovensku sex biznis?
Sandra Pódová: Máme ho na celom Slovensku. My v organizácii sa v rámci programu Červený dáždnik priamo venujeme tomu pouličnému. Stretávame sa najmä so ženami, ale samozrejme poznáme aj mužov a transgender ľudí, ktorí sa tejto práci venujú.
Štatistiky rozšírenosti nie sú a nie je to zmapované, pretože pre nás viditeľný sex biznis je len ten pouličný, no veľká časť sa počas posledných rokov presunula na priváty, kde je to číslo veľmi veľké.
Dominika Jašeková: Nemôžeme povedať, koľko ľudí pracuje v sex biznise, pretože tu nikto tieto odhady nerobí. Odyseus spravil odhad v roku 2007 a to je dávno, tie čísla už nie sú relevantné. Môžeme akurát povedať, že počty klientov, ktorých máme za rok, sa znižujú. Zrejme je to práve presunom na priváty.
SP: Aj noví ľudia, ktorí sa začínajú venovať sex biznisu, začínajú medzi štyrmi stenami.
Chodiť na ulicu už nie je trend, ako voľakedy. Vyplynulo to prirodzene aj vďaka tomu, že prišli sociálne siete, smartfóny a dnes už nie je problém dohodnúť si stretnutie cez internet na tichom a diskrétnom mieste. Toto ulica neponúka a hlavne je to na očiach verejnosti, čomu sa väčšina ľudí vyhýba, či už sú to klienti alebo samotné sex workerky.
Je to na privátoch bezpečnejšie či naopak?
Prečo ženy nebojujú, keď sa im deje sexuálne násilie Čítajte SP: Nedá sa povedať, či je bezpečnejšia ulica alebo privát, lebo ak je zákazník násilný, tak môže ublížiť rovnako aj na priváte, aj na ulici.
Priestor vnútri vás nemusí ochrániť ani pred pohlavne prenosnými ochoreniami, ani pred zlým klientom, ani pred násilím alebo okradnutím či nedajbože pred zabitím.
Rozdiel je ten, že privát je pre nás nedostupný a my nevieme, s akými problémami sa v nich títo ľudia stretávajú.
Nemáme na priváty dosah, ale v budúcnosti sa určite chceme začať venovať aj sex biznisu, ktorý sa deje medzi štyrmi stenami. V zahraničí už sú organizácie, ktoré majú určité metodiky, ako sa nakontaktovať na takýchto ľudí a ako s nimi pracovať.
Stále platí, že čo sa týka sexuálnych služieb, ide v rámci zákonov o sivú zónu?
SP: Aktuálne sa legislatíva ohľadom sex biznisu na Slovensku nerieši. V minulosti sa tiež neriešila a pokiaľ príde takáto potreba, veľmi oceníme, ak budú k tvorbe takýchto zákonov prizvaní aj odborníci, ktorí sa venujú ľuďom pracujúcim v sex biznise a aj samotní sex workeri, lebo sami najlepšie vedia, aké majú potreby a aké sú riziká.
Máme rôzne príklady zo zahraničia. Niekde je regulácia, ktorá má svoje obmedzenia, inde prohibícia, čo prináša veľké riziká, najmä keď sa musia ľudia skrývať a nemajú dostupnosť služieb, ako napríklad zdravotné ošetrenia.
Dá sa povedať, že čím prísnejšia je legislatíva alebo čím menej sa celá táto problematika rieši, tým je to rizikovejšie?
DJ: Ignorácia a kriminalizácia sú dve rôzne veci. Na Slovensku je skôr ignorácia, čo nie je až také zlé, ako keď sa sex workeri alebo ich zákazníci kriminalizujú.
Ak si niekto kúpi sexuálnu službu, akoby páchal trestný čin. Toto je zlé, lebo potom sa tí ľudia skrývajú pred zákonom a ťažko sa k nim dostanú pomáhajúce služby. Keď je niečo trestný čin, nechcú sa tým chváliť.
Dlhodobo sami, dlhodobo bez sexu. Ako sa u človeka prejaví nedostatok intimity? Čítajte Toto je riziko represívnych politík. Potom je legalizácia alebo dekriminalizácia. Regulácia sex biznisu tiež nie je ideálna, najmä ak sa to deje niekde na papieri a rozhodujú o tom ľudia, ktorí v sex biznise nepracujú.
Napríklad v Nemecku sú geografické zóny, kde sa sex biznis môže legálne vykonávať.
Väčšinou sú to industriálne zóny ďalej od mesta, kde nie sú pomáhajúce organizácie alebo nejaké centrá, nemocnica, polícia.
Potom sú mestá, kde je v celom meste zakázané ponúkať takéto služby. Ideálna je dekriminalizácia, pri ktorej sa nekriminalizuje nič, čo súvisí s dobrovoľnými sexuálnymi službami, ale zároveň sa pracuje na zrovnoprávnení pracovných práv sex workerov.
SP: V Rakúsku je to napríklad tak, že žena musí ísť niekoľkokrát do mesiaca na testy. Predstavte si, že by od vás zamestnávateľ očakával, že budete raz do týždňa chodiť na testy na pohlavne prenosné ochorenia.
Takisto musí mať povolenie na konkrétnu ulicu, kde môže poskytovať tieto služby, musí sa pravidelne hlásiť na polícii a dokonca aj vtedy, keď je tehotná, pričom nemôže toto remeslo vykonávať.
Ak to správne chápem, toto je podľa vás už príliš.
Viac na Artmama.sk
Viac na Tortyodmamy.sk
Viac na Nanicmama.sk
