Vzťahová poradňa: Som v práci nová a kolegovia ma medzi seba neprijali. Čo s tým?

Text pôvodne vyšiel v denníku Express, ktorý patrí pod The Washington Post.

Otázka: Práve som nastúpila do novej práce a ľudia v kancelárii sú tam ako uzatvorená komunita! Nikto zatiaľ nevynaložil snahu, aby ma zavolal na obed alebo zapojil do rozhovoru.

Pravdou je, že tak či tak pociťujem akúsi sociálnu úzkosť a neustále viackrát premýšľam nad tým, čo robím a či som s ľuďmi nevykročila nesprávnou nohou.

Snažím sa nájsť rovnováhu medzi tým, aby som sa postrčila k vytvoreniu nejakých vzťahov a medzi tým, aby som narušila skupinky, ktoré už existujú a ktoré tým nahnevám.

Vypnúť reklamu

Článok pokračuje pod video reklamou

Zapnúť zvuk Video reklama

Prečítajte si tiež: Vzťahová poradňa: Dal som výpoveď a chcel skúsiť niečo iné. Teraz to ľutujem

Odpoveď: Ľudia so sociálnou úzkosťou niekedy preceňujú, do akej miery je nové miesto nehostinné, pretože sú (pochopiteľne) precitlivenejší pri vnímaní rôznych situácií.

Teraz ide o to, že vo vašej kancelárii to môže byť ťažké, no aj pre ľudí, ktorí nie sú sociálne úzkostliví, vie byť nepohodlné a trápne, kým sa asimilujú v novej spoločenskej kultúre. Je to cieľ, ktorý si vyžaduje úsilie.

Prehodnoťte svoj pohľad na to, že vás nikto neprijíma a nerobte vopred katastrofu z toho, že by ste sa k ostatným správali priateľsky a oni by vás mali neznášať.

Namiesto toho, aby ste uvažovali nad tým, čo ste spravili zle, spravte si plán konkrétnych krokov, vďaka ktorým budete veci robiť správne, ako napríklad klásť zdvorilé otázky o tom, čo vás zaujíma, podeliť sa s obedom alebo pochváliť niečiu rastlinu na stolíku.

- - -

Otázka: Pred dvomi mesiacmi sa mne a mojim deťom stala autonehoda, pri ktorej sa môj syn zranil. Mal by sa časom bez problémov vyliečiť, no zatiaľ má ešte stále bolesti a problémy s pohybom. V poslednom období je podráždený a nie taký, ako obvykle, a ja cítim veľký pocit viny.

Nešoférovala som nedbanlivo a do nehody bolo zapojených viac áut, no viem, že som neurobila dosť na to, aby som jej zabránila. Vždy, keď sa na syna pozriem, znova si na to celé spomeniem. Veľmi s tým bojujem a manžel mi hovorí, že sa to časom zlepší, necítim však, že by to tak malo byť.

Úprimne povedané, nie som natoľko motivovaná, aby som do svojho života teraz zahrnula nejakú terapiu, vzhľadom na čas a financie. Je to bežné? Dá sa to iba prečkať?

Prečítajte si tiež: Vzťahová poradňa: Ako prežiť oslavu s mužom, ktorý ma týral?

Odpoveď: Chápem, že začať s terapiou je náročné. Ale je lepšie zotrvávať vo vine, úzkosti a bojovať so situáciou? Jedna cesta vás síce bude stáť čas a peniaze, no pomôže vám vyliečiť sa a znovu získať kontrolu nad vašou emocionálnou skúsenosťou. Tou druhou riskujete, že sa budete cítiť ešte menej sama sebou.

To, čím ste prešli, je významné. Autonehody dokážu často spôsobiť traumy, najmä vtedy, keď dôjde aj k fyzickým zraneniam. Fakt, že ten, kto sa zranil, bol váš syn, priniesol ďalšiu vrstvu emocionálneho vypätia.

Vaša reakcia nie je netypická, no je dosť významná na to, aby ste vyhľadali pomoc. Prečo by ste mali pokračovať v utrpení a riskovať, že sa vaše prežívanie bude zhoršovať? Nikto nemôže garantovať, že vaše symptómy bez adekvátnej podpory len tak odznejú. Rovnako tak by zrejme menšiu pomoc potreboval aj váš syn.

- - -

Andrea Bonior je klinická psychologička. Každý týždeň uverejňuje stĺpčeky v The Washington Post Express.