Chudoba, choroby, byť bez rodiny a blízkych v krajine vzdialenej tisíce kilometrov. Prekážky zanietená pedagogička Veronika Zodlová (25) nevidela, práve naopak, silné predsudky okolia ju pred odchodom do Afriky zaskočili.
Napriek všetkému zbalila kufre, prerušila štúdium, vzdala sa dobrého miesta v práci a odišla na šesť mesiacov pomáhať deťom do chudobnej, občianskymi vojnami zničenej Ugandy. Inšpiráciou jej sú dodnes i pracovité africké ženy.
Do Afriky ste vycestovali kvôli deťom. Študovali ste pedagogiku a učili v bratislavskej materskej škole. Je rozdiel učiť slovenské a africké deti?
Doma som mala v triede približne 26 škôlkarov. V Afrike som mala na starosti asi štyroch, takže ten môj prístup bol omnoho individuálnejší.
Ale v podstate, deti sú všade rovnaké. Nevedia dlho obsedieť na jednom mieste, pri nových veciach sú nadšené a radostné. Keď som bola navštíviť miestnu školu, šokoval ma len vzdelávací systém.
Neviem si predstaviť učiť v triede, kde mám viac ako 50 školákov.
Navyše, čo som aspoň mala možnosť vidieť, africké deti sa učia základy, nemajú taký rozsah učiva, aký majú tie naše.
Na pleciach chudobných ugandských žien zväčša leží starostlivosť o domácnosť, hospodárske zvieratá a deti. Pre tie často nevedia nájsť miesto v kvalitnej a finančne nákladnej materskej škole. Tá pritom môže zmeniť budúcnosť dieťaťa. Sama ste zažili, že škôlky majú dôležitý status, deti sa v nich už učia čítať aj písať. Na čo ste pri vzdelávaní predškolákov v Centre pre deti Gift of love, ktoré spravuje Slovenská katolícka charita, kládli dôraz?

Dopoludnia sme v centre, ktoré podporuje HIV pozitívne siroty a polosiroty z okolia, spolu s ďalšou dobrovoľníčkou zo Slovenska, Annou Domsovou, pomáhali s administráciou a projektom Adopcia na diaľku®.
Popoludní po škôlke som s deťmi robila aktivity, ktoré nadväzovali na ich vyučovanie.
Napríklad sme počítali do desať, kreslili sme si gulôčky. Africké deti totiž už vo veku našich škôlkarov fungujú podľa rozvrhu, a tak majú napríklad aj matematiku. Dokonca opisujú abecedu.
Aby deti vedeli dobre držať ceruzku, modelovali sme z plastelíny. Snažila som sa, aby sa aj zabavili a naučili nové anglické slovíčka.
Je angličtina bežne súčasťou vyučovania?
Určite. Aj v africkom mestečku Adjumani, kde som pôsobila, je veľmi podstatné učiť sa angličtinu.
Už v druhej či tretej triede školáci nabehnú na bilingválny spôsob učenia.
Keď sa teda dieťa nenaučí angličtinu, kým je malé, môže mať neskôr problém s učením v podstate všetkých predmetov.

Vráťme sa naspäť k ugandským mamám a ženám. Aké majú postavenie v oblasti, kde ste pôsobili?
V centre aj v okolitých školách som videla rovnocenný prístup k dievčatám aj chlapcom.