„Do tmy nech si doma!“ Tak znela univerzálna časomiera, ktorou sa riadili predchádzajúce generácie detí. Von sa však zvyčajne dostali až potom, keď zo škôlky priviedli mladšieho súrodenca domov a spravili menší nákup v neďalekej samoobsluhe.
Desaťročných detí, ktoré dnes samy nakupujú v obchode, alebo sa s kamarátmi hrajú na ihrisku pred domom bez dozoru rodičov je, najmä v mestách, minimum.
Pre väčšinu rodičov nie je kritériom samostatného cestovania ich detí to, či poznajú cestu, linky a vedia bezpečne prechádzať cez cestu, ale to, či ich potomok vlastní mobilný telefón, aby ho mohli kedykoľvek skontrolovať.
Doba skrátka praje fenoménu helikoptérových rodičov, ktorí sa nad svojimi potomkami neustále vznášajú a neustále dohliadajú na ich bezpečie či pohodlie.
Hoci sa vie, že tento spôsob rodičovstva má mnohé úskalia pre deti aj pre rodičov, nie je zďaleka jediný a najhorší. Najnovšie sa totiž hovorí o kosačkových rodičoch.
Helikoptéra verzus kosačka

Termín helikoptéroví rodičia nie je nijakou novinkou. Po prvý raz ho v knihe Between Parent & Teenager použil detský psychológ Haim Ginott v roku 1969.
Pálčivejšie sa však začal termín objavovať po roku 1990 a najviac po roku 2000. Práve vtedy totiž prvá generácia mileniálov, teda ľudí narodených po roku 1980, dospela do vysokoškolského veku.
Pedagógovia amerických univerzít sa stále častejšie stávali svedkami toho, že rodičia svoje dospelé deti budili na vyučovanie a chodili za nich žiadať opravné termíny.
Po týchto skúsenostiach by sa mohlo zdať, že prehnaná rodičovská starostlivosť, neustále vznášanie sa nad deťmi a snaha pomáhať im v každej životnej situácii už nemajú kam gradovať.