Sestry vinárky: Nie v každom víne je pravda

Vinárstvo vo vašej rodine nie je žiadnou novinkou. Ako ste sa k nemu dopracovali vy?

Katka: Naši predkovia na Majeri obrábali vinohrad a vyrábali víno pod značkou K trom boxerom. To sme sa však dozvedeli až po revolúcii v roku 1989.

So sestrou a s mojím mužom sme z rodín, kde sa víno vždy robilo pre vlastnú spotrebu, tak to náhoda chcela. Ako deti sme sledovali otca v pivnici, trochu aj pomáhali.

Agnes: Slobodné vinárstvo je súčasťou Majera Zemianske sady, čo je rodinná farma. V súčasnosti tu pôsobíme 4. a 5. generácia. Ja so sestrou, našimi partnermi a rodičia.

Čo sa týka vinárstva, je to viac-menej projekt a zodpovednosť našej generácie a postupne začíname preberať zodpovednosť aj za chod polí.

Aká je história vášho vinárstva?

Agnes: Naše vinárstvo nadväzuje na tradíciu z 1. Československej republiky. V tom čase náš praprastrýc Maximilián Schwarz vybudoval majer Zemianske sady. Pestoval obilniny a tabak, vyrábal víno a úspešne s ním obchodoval.

Prečítajte si tiež: Prečítajte si tiež: Zlá správa pre milovníčky červeného vína. Je najväčším nepriateľom ženskej krásy Čítajte 

Vieme, že bol významným mecénom umenia a víno z majera Zemianske sady bolo známe aj v pražských umeleckých kruhoch. Fašistický Slovenský štát dal tomu bodku. A po vojne komunisti definitívne vyhnali našu rodinu z majera.

Majetok “znárodnili”. Keď naši rodičia obnovili činnosť majera po revolúcii, otec urobil zásadné rozhodnutie - začal obnovovať vinohrad, pretože ten bol veľmi zničený. Znovu vysadil odrody, ktoré sú pre toto miesto charakteristické.

Podarilo sa mu vyčistiť zanedbanú krásnu klenbovú pivnicu, ktorá bola dedičstvom ešte z predvojnového obdobia. Otec v nej začal vyrábať víno, ale len pre vlastnú spotrebu.

Obnova spustošeného miesta ho naplno zamestnala. Chcelo to ďalšiu generáciu, ktorá začne s výrobou vína. V roku 2010 sme s mojou sestrou a mojím mužom založili Slobodné vinárstvo.

(zdroj: Jana Liška)

Hovoríte o vinárstve ako o rodinnom podniku. Kto sa na jeho chode podieľa?

Agnes: Jednotlivé úlohy a zodpovednosti sa profilovali postupne, nielen s ohľadom na potreby, ale aj s ohľadom na to, kto je aká povaha a na čo má talent. My s partnerkou máme dve deti, moja sestra tri, takže s pribúdajúcimi deťmi sa úlohy organicky preskupujú.

Naša vízia, ako aj konečná podoba vín je vždy výsledkom spoločných síl, degustácií, veľa čítame a ovplyvňujeme sa, ale v rámci každodennej rutiny má, samozrejme, každý z nás na starosti nejakú oblasť. Môj švagor Mišo je zodpovedný za pivnicu a práce, ktoré súvisia so školením a s finalizáciou vín, prináša aj mnoho nápadov a ideí pre identitu našich vín.

Katka sa stará o export do frankofónnych krajín, keďže vie perfektne po francúzsky a zároveň rieši časť administratívnej a právnej agendy ohľadne vinárstva a farmy. Moja partnerka Andrea stráži nafľašované vína, expedíciu, export do krajín hovoriacich po anglicky a väčšinu každodennej komunikácie s našimi klientmi a dodávateľmi.

Ja som zodpovedná za vinohrad, za to, aby sme dopestovali čo najlepšie hrozno bez použitia pesticídov a chémie, čo považujem momentálne za svoju najnáročnejšiu úlohu. Takisto sa podpisujem pod mnoho našich vizuálov, predaj a riešim operatívnu stránku fungovania farmy a vinárstva.

Vždy ste vedeli, že tento podnik prevezmete?

Prečítajte si tiež: Prečítajte si tiež: Vinobrania sú odkazom na minulosť Čítajte 

Agnes: Nie. Keď sme boli malé, vôbec sme nevedeli, že statok existuje, nepoznali sme túto časť histórie našej rodiny.

Nehovorilo sa o tom u nás doma ani u starých rodičov. Nemyslím si, že sa to aktívne tajilo, jednoducho to bolo počas komunizmu také nereálne, že sa to ničím nejavilo ako súčasť nášho života.

Všetko sa rozbehlo až po revolúcii, keď ešte žil náš dedko Eduard Herzog, synovec Maximiliána Schwarza, ktorý bol kľúčovou postavou na Majeri pred vojnou. Spustil sa proces reštitúcie a my sme ani poriadne nevedeli, čo to znamená.

Rodičia statok najprv prenajímali a až keď som mala osemnásť rokov, rozhodli sa odísť a začať budovať zdevastovanú farmu od základov. Nás nechali žiť v Bratislave, študovať vysokú školu bez nároku alebo prísľubov toho, že sa k nim pridáme. To je princíp, ktorý v našej rodine fungoval, odkedy si pamätám.

Mali sme doma celkom prísnu disciplínu, každý deň sme spolu o 17.30 večerali, o veciach sme sa veľa rozprávali a ako rodina sme vždy fungovali jednotne, ale rodičia nikdy nerozhodovali za nás ani nám nevnucovali svoje predstavy. To by som si rada odniesla aj pre svoje deti.