Rozmaznaný a osamelý jedináčik. Mýtus alebo nevyhnutnosť?

O jedináčikoch sa málokedy hovorí v dobrom. Jediné deti v rodine sú automaticky považované za rozmaznané, egoistické, neschopné ustupovať či nadväzovať korektné vzťahy. Svet s obavou hľadí na generácie „malých cisárov“, ktoré v dôsledku politiky jedného dieťaťa vyrastajú v Číne a s rovnakou nevôľou sa pozerá aj na jedináčikov zo západu.

Je však naozaj pravda, že jedináčikovia sú rozmaznaní a neurotickí, alebo ide len o mýtus?

Keďže jednodetnosť sa už onedlho stane hlavným rodinným modelom aj na Slovensku, je namieste na túto otázku odpovedať.

Rodičia sú dôležitejší ako súrodenci

Súrodeneckej konštatácii, teda počtu detí v rodine a ich poradiu, sa medzi prvými venoval rakúsky psychoterapeut Alfréd Adler. Tvrdil, že poradie, v ktorom sa dieťa v rodine ocitne, predznamenáva a významne ovplyvňuje jeho neskorší život.

Prečítajte si tiež: Prečítajte si tiež: Polovica Sloveniek bude mať nanajvýš jedno dieťa Čítajte 

Hoci táto časť jeho práce nikdy neprešla serióznym výskumom, bola všeobecne prijímaná a pozícia dieťaťa hrá u adleriánov významnú úlohu. Adler, ale aj viacerí raní psychológovia, tak položili základy stereotypu, že jedináčikovia sú rozmaznaní a egocentrickí, pretože nikdy neprišli o svoje vedúce postavenie v rodine.

Moderná psychológia však na človeka pozerá v celistvom kontexte a pozícia v rodine je len jedným z faktorom jeho života. Navyše nehrá rozhodujúcu úlohu. „Pre dieťa v živote bude napríklad oveľa viac určujúce, či bolo manželstvo jeho rodičov pohodové alebo konfliktné, než to, koľko malo súrodencov,“ hovorí psychologička Hana Bartová z ALMA centra. Dodáva, že to či sa človek narodil ako jedináčik alebo ako dieťa so súrodencami ho ovplyvňuje asi v podobnej miere, ako to, či sa narodil v meste alebo na vidieku.