„Nepýtaj sa ma, prečo som vegán, spýtaj sa sám seba, prečo ním nie si,“ hlása nápis na plátenej taške v obchode, v ktorom občas nakupujem.
Je v podstate celkom obyčajná, predávajú ju za pár drobných a aj by som si ju bez problémov kúpila, no je mi jasné, že provokuje.
Ja sama sa za vegánku neoznačujem, hoci väčšina mojej stravy je neživočíšneho pôvodu. Preferujem ju, mám na to jasné dôvody a je pre mňa úplne vedľajšie, či ide o módny trend alebo nie. No predsa len, hovoriť o týchto veciach nahlas je ako chodiť po tenkom ľade.
Napriek tomu, že sa nehanbím za svoje názory, niekde vnútri pocítim pichnutie neistoty, ako zareaguje dotyčný nevegán, keď dôjde na túto tému reč.
Anorexia je ako alkoholizmus, nikdy nie ste celkom za vodou Čítajte Viem, že mnohí vegáni sa dostávajú do úzkych práve preto, že musia svoj životný štýl pred druhými ospravedlňovať a vysvetľovať, že nie sú žiadni extrémisti, ktorí chcú iných nasilu obracať na svoju „vieru“.
Obyčajné vyjadrovanie názorov si u nich totiž ľudia zamieňajú za kázne.
Napriek tomu, alebo možno práve preto, sú často terčom vtipov či hlúpych poznámok, že aj rastliny cítia bolesť, keď ich jeme (nie, necítia), prípadne nadhodia už stokrát obohraté – zjedz si svoju mrkvu a ja si idem dať chutný rezeň. Úprimne povedané, tieto neoriginálne komentáre väčšinu vegánov zo stoličky nezdvíhajú.
Dá sa pochopiť, že ľudia nemajú príliš v láske zmenu a inakosť, prípadne sa cítia ohrození a neistí, ak by sa mali mýliť. Na nepochopenie je tu však iná vec.
Viac na Artmama.sk
Viac na Tortyodmamy.sk
Viac na Nanicmama.sk
