Magdalénske práčovne boli dejiskom krutosti. Mníšky v nich týrali mladé dievčatá

Marina Gamboldová je dnes 80-ročná sympatická dáma. Pri spomienke na svoju mladosť sa však jej prívetivá tvár s hlbokým pohľadom za okuliarmi zachmúri a občas neudrží slzy. Stačí jediná myšlienka.

Namiesto radostného detstva si zažila samotu ako sirota, namiesto uvoľneného dospievania peklo. Jej smolou bolo to, že nemala kam ísť a že sa spoľahla na náruč cirkvi. Marinu ako šestnásťročnú odviedol kňaz do jednej z neslávne známych magdalénskych práčovní.

„Len čo som vyšla po schodoch, prišla ku mne mníška a povedala mi, že mám zabudnúť na moje staré meno. Odteraz sa volám Fidelma,“ opisovala pred pár rokmi pre BBC. Patrila k niekoľkým preživším, ktoré poskytli svoje svedectvá o jednej z najkrutejších súčastí írskej histórie.

Vypnúť reklamu

Článok pokračuje pod video reklamou

Zapnúť zvukVideo reklama

Nečisté padlé ženy

„V práčovni som pracovala od rána do večera. Hladovala som, pretože na raňajky nám dávali iba chlieb a nejaké omrvinky. Jedného dňa som rozbila pohár a mníška mi povedala, že ma naučí opatrnosti. Okolo krku mi obmotala hrubú reťaz, ktorú som musela nosiť tri dni a tri noci a každé ráno som musela jesť zo zeme,“ spomínala Marina na hrôzy, ktoré prežila.

Raz ju mníška dokonca v zime s ďalšími dvomi dievčatami vymkla na balkóne, kde skoro zomrela od podchladenia. V zariadení strávila tri roky. Následne odišla z krajiny a ani dnes nedokáže odpustiť a už vôbec nie zabudnúť.

Nie je jediná. Magdalénske práčovne fungovali v Írsku od 18. storočia až do roku 1996 a prešlo nimi približne 30-tisíc žien a dievčat. Svoje meno získali po Márii Magdaléne, o ktorej sa hovorí ako o prostitútke, ktorá sa pod vplyvom viery obrátila a zmenila svoje správanie. Aj práčovne mali byť pôvodne inštitúciou pre „padlé ženy“, ktoré do nich mali vstupovať dobrovoľne.

V skutočnosti sa však zmenili na cirkvou a verejnosťou ticho tolerované väzenia. Dôvody, prečo do nich ženy posielali, sa vždy našli. Väčšinou išlo o matky s nemanželskými deťmi, znásilnené dievčatá označené ako nečisté či mentálne zaostalé pacientky. Umiestnenie do jednej z práčovní však pokojne zaručilo aj obvinenie dievčiny z „promiskuitného“ správania. Stačilo, že bola príliš pekná alebo sa na mužov usmievala viac, než by sa patrilo.

V skutočnosti však väčšina nespáchala žiaden zločin a aj tak z nich urobili novodobé otrokyne.

Keď ženy prehovorili

Bol to škandál. Možno by sa o rokoch krutého zaobchádzania v magdalénskych práčovniach svet nedozvedel, nebyť predaja časti pozemkov jedného z dublinských kláštorov v roku 1993.