Sexkoučka: Stereotyp v sexe nemusí byť nevyhnutne problém

Opýtam sa takto: Prečo sex koučing? Prečo nie nejaká „normálna“ práca? Ste asi jediná sexkoučka v Čechách.

Som jediná sexkoučka so vzdelaním. Existuje profesia sex coach a profesia sex educator. Zatiaľ neviem, ako to preložiť – oficiálne sa obe profesie vyskytujú najmä v anglosaských krajinách a zameriavajú sa na pozitívnu sexuálnu edukáciu.

Neliečia diagnózy, ale rozvíjajú schopnosti, zručnosti, šťastný intímny a partnerský život. A prečo nie normálna práca? Ja som celý rad normálnych prác robila.

Napríklad?

Pracovala som v marketingu, v reklame, robila som projektovú manažérku. Tri roky som robila veľký projekt so 70 strednými školami po celej republike, zavádzali sme čipové karty s rôznymi funkciami.

V tom čase som začala robiť aj koučing a študovala som spolu s Marylin Atkinsonovou, žiačkou Miltona Ericksona, ktorá v Čechách učila dve skupiny žiakov. Ona mi dala zaujímavý základ.

Vtedy som už vo voľnom čase začala pracovať vo firmách ako kouč a v priebehu ročného výcviku som si uvedomila, že potrebujem ísť viac do hĺbky, viac k jadru. V určitej chvíli mi v rámci tréningu napadlo, že moja téma koučovania nie je firemný rozvoj, ale naozaj hlboký sexuálny rozvoj.

(zdroj: Alex Rymšinová)

Nebáli ste sa predsudkov?

Ja som sa bála množstva vecí. Pamätám si, ako sme s mojím mužom stáli pri našom jedálenskom stole v Malešiciach, v Prahe 10 a živo sme diskutovali, skoro sme sa až hádali, či môjmu zamestnaniu budeme hovoriť sexkoučing alebo ho budeme nazývať nejako „slušnejšie“.

Obhájila som si, že sa nechcem za nič schovávať. Ďalšia vec bola, že som sa od začiatku usilovala o prepojenie odbornej oblasti sexuológov a lekárov so sexuálnou edukáciou, ktorá je pre niektorých ich pacientov možno vhodnejšia, alebo môže byť doplnkom liečby či terapie. Vstupujem do toho so vzdelaním biológa - moje pôvodné vzdelanie je totiž klinický imunológ, vývojový biológ.

Musela som niekoľko rokov obhajovať prijatie u odbornej verejnosti - ktoré teraz už viac-menej mám. Čiže som jeden z mála expertov na sexualitu, ktorý nemá sexuológiu vyštudovanú v Čechách – vyštudovala som ju v Amerike - a ktorý prezentuje sexuológiu inak, ako lekárska verejnosť.

(zdroj: Alex Rymšinová)

Predsa len - nemali ste obavy, čo vám na to povie rodina?

Prečítajte si tiež: Prečítajte si tiež: Testuje erotické hračky: Je dôležité nespoliehať sa v uspokojovaní len na mužov Čítajte 

Podstata tej otázky je stále trochu vedľa. Možno úplne inak: Keď som sa venovala profesionálne čipovým kartám, prešla som do inej firmy, pretože som sa potrebovala rozvíjať a úspešne som tam vyhorela, behom troch mesiacov.

Vtedy prišiel zlom a ja som vedela, že už nie je cesta naspäť. Mala som vzdelanie v oblasti koučovania a vedela som, že kdesi v oblasti sexuality sa nachádza to, čo chcem robiť.

Najprv sme moju prácu nazývali osobný koučing alebo životný koučing - maskovali sme to. Ale pre mňa to bolo celé o vytváraní profesie, povedala som si: „Stvorím si profesiu, ktorá je mojím snom, ktorú si prajem robiť.“

Bol v tom aj obrovský strach. Ono to znie šialene a bolo to šialené. Skôr som mala strach, že sa neuživím, že to nebude fungovať.

Ale zdá sa, že záujem je. Alebo nie?

Máme dve línie. Osobné koučovanie je viac sezónne, je ho viac na jar a na jeseň, v lete a v zime nám zase bežia viac kurzy. Učím mužov a ženy zvlášť, máme oddelené skupiny. Páry veľmi neučím.

K čomu ste dospeli? Nevnímajú u nás ľudia sex príliš vulgárne alebo zjednodušene?

Oboje. Najväčšia dogma v sexualite je: Sex rovná sa pohlavný styk. Väčšina ľudí má predstavu, že sexkouč je niekto, kto ľuďom radí, ako majú lepšie robiť pohlavný styk - čo však každý človek vie. To je tá posledná vec, ktorú učím ľudí rozvíjať.

Nie sú na druhej strane ľudia príliš prudérni? Nejde vulgárnosť, s akou sa o sexe hovorí, ruka v ruke s prudérnosťou?

Máme nastavený duálny systém: Buď ste chorí alebo zdraví. Buď ste v poriadku alebo nie ste v poriadku. Buď je človek pokazený alebo mu všetko funguje perfektne. Buď je sexuálny život skvelý alebo je chorý.

V tejto spoločnosti je veľmi jednoduché zapadnúť do klišé, plytkosti – teda že všetko je v pohode, nič netreba, len aby sme neboli v škatuľke pokazených, nezdravých, so všetkými dysfunkciami, chorobami a problémami. Nikto nechce mať v sexe problémy, všetci sú radšej na tej druhej strane.

Tvária sa tak?

Áno, tvárime sa tak. A pritom je to niekde medzitým.

(zdroj: Alex Rymšinová)

Kto za vami častejšie chodí s problémami, ženy alebo muži?

Keďže som žena, tak častejšie ženy. Ale začali nám chodiť aj muži na mužské kurzy. Máme jednodenný kurz, ktorý je teoretický, a potom je praktická časť, kde sa rozvíjajú pomocou osobných dotykov, za prispenia našich intímnych asistentiek. A to je obdivuhodný posun v tejto oblasti.

Ženy majú pocit, že ony sú tie, ktoré majú v sexe viac problémov, pritom to tak vôbec nie je, to je len tak nastavená spoločnosť.

Muži sú tí, podľa ktorých meriame normalitu v sexualite. A pretože ženy majú pocit, že sú v sexe menej prirodzené, že im menej funguje to, čo by malo, tak majú väčšiu tendenciu učiť sa a rozvíjať sa, napraviť seba alebo svoj vzťah.

Sex nie je pud, ale motivačný systém

Stretávate sa s názorom, že o sex majú väčší záujem muži?

Áno, ale to vychádza z našej predstavy, že sex je pud. Sex nie je pud. My všetci podvedome vnímame sex ako pud, ako niečo, čo nás k určitému konaniu núti, pudí. A že keď to nebude, tak sa niečo stane.

Ale pudové konanie je niečo, čo chráni organizmus pred kolapsom, napríklad pred poškodením tkaniva, prehriatím alebo vyhladovaním - ja som vyštudovaná biologička, tak sa na to pozerám takto.

Ale ak sa niekto s niekým nevyspí, ešte u nikoho žiadne poškodenie tkaniva nevyvolalo - pokiaľ si ho človek nespôsobil sám, z trýznivej mučivej lásky. Takže sex nie je pud.

Nemáva s nami, ale my o ňom tak uvažujeme, akoby to bola osudová vec, ktorá s nami máva - máva s mužmi, a preto väčšina ľudí predpokladá, že muži toho pudu cítia viac, že pre nich je sex prirodzenejší.

Ale v skutočnosti je to tak, že sex je motivačný systém - musíme cítiť vnútornú motiváciu, aby sme chceli nabudúce znova a viac.

Vieme teda svoju potrebu sexu ovládať, slobodne sa v tejto otázke rozhodnúť?

Nielen, že ju vieme ovládať, keď toho na nás vyskakuje príliš, ale vieme urobiť aj veľa vecí pre to, aby sme nabudúce znovu chceli.