Věra Čáslavská bojovala so socialistickým režimom, s depresiou, ktorá jej vzala pätnásť rokov života, synom, ktorý neúmyselne zabil vlastného otca, a akoby to nestačilo, napokon ochorela na rakovinu pankreasu. „Šport ma naučil nevzdávať sa,“ tvrdí.
K 74. narodeninám, ktoré oslávila 3. mája, mala jediné želanie. Aby zdravie fungovalo, tak ako má. „Ja som ešte neskončila, som tu, aby som robila potrebné veci. Pätnásť rokov ma dusili komunisti, ďalších pätnásť som sa dusila sama.
Tridsať rokov som zo svojho života odpísala. Preto teraz doháňam, čo sa dá. Môj anjel strážny mal dlho pokoj, tak nech teraz maká,“ povedala optimisticky a dodala: „Musím bojovať aj pre všetkých ľudí, ktorí sú v rovnakej situácii. Každý krôčik, ktorý urobím, dá silu ostatným.“
Odhodlanie a schopnosť prekonávať prekážky v nej prebudil šport. Keď chcela byť najlepšia, nemohla robiť nič polovičato. „Päť hodín denne som trénovala, okrem toho som chodila do práce a večernej školy. Pôvodne som chcela študovať medicínu. Dokonca som začala navštevovať semináre a stážovala som na operačnej sále a pitevni. Lenže gymnastika vyžadovala čoraz viac času. Nedalo sa to skĺbiť, a tak išiel lekársky titul bokom,“ spomína na obdobie, ktoré určilo jej ďalšie životné smerovanie.
Napokon sa musela vzdať medicíny. Nikdy to vraj neľutovala. Okrem množstva medailí si najviac cení uznanie, ktoré prišlo s veľkými športovými úspechmi. „Získavate meno a rešpekt v spoločnosti, to je obrovská devíza, ktorú môžete neskôr zúročiť,“ povedala.
Kontrarevolucionárka
Spoločenské uznanie si však neužívala dlho. Straníckym funkcionárom začala prekážať, keď zistili, že jej podpis figuruje na manifeste Ludvíka Vaculíka „2000 slov“. Definitívne v nemilosti zostala po olympiáde v Mexiku.
Organizovala sa dva mesiace po vpáde okupačných sovietskych vojsk do Československa v roku 1968. Víťazky v prostných boli vtedy dve, Věra Čáslavská a Larisa Petrikovová.
Pri československej hymne stála Věra hrdo, pri sovietskej odvrátila hlavu: „Nemala som vopred nič pripravené, prišlo to spontánne,“ povedala neskôr o svojom tichom proteste a dodala: „Cítila som, že musím niečo urobiť. To, že som od okupačnej vlajky odvrátila hlavu, bol pre našich komunistov ťažký úder. Veľmi dobre pochopili, o čo ide.“ Po návrate do vlasti nastalo peklo. Bola označená za kontrarevolucionárku. Nemohla súťažiť ani si nájsť slušnú prácu. „Maľovala som obrazy, upratovala domy, trvalo to päť rokov,“ spomína Čáslavská.
Nakoniec sa na ňu usmialo šťastie a získala miesto trénerky na Strahove. Musela však byť vedená poď vymysleným menom.
Manželstvo s despotom
Olympiáda v Mexiku bola v živote gymnastky prelomovou. Práve tam verejne prejavila svoj názor na udalosti v Československu a navyše sa aj vydala. Rozprávkovej svadbe v metropolitnej katedrále v Mexiku sa prizerali tisíce športovcov aj nešportovcov.
Nikto by vtedy nepredpokladal, že mladomanželia – dvaja úspešní olympionici si po dvadsiatich rokoch nebudú mať čo povedať. Rovnako ako Věra, aj jej manžel Josef Odložil bol športovec telom i dušou. Nemohla tušiť, že sa v ňom skrýva despota. Život s ním sa po svadbe zmenil na nočnú moru.
„Každý deň som musela spisovať výkaz, koľko som za čo minula, za rožky, maslo, a Josef to potom kontroloval. Bolo to ponižujúce a hrozné,“ komentuje spomienky, ktoré by najradšej vymazala z pamäti. „Bol agresívny. Veľmi bil dcéru Radku i syna Martina, aj keď toho menej. Namiesto toho, aby bol na nich pyšný, dusil ich a deptal.“
Dvadsaťročný vzťah ju nakoniec donútili ukončiť práve deti. Hľadať im nového otca a sebe partnera už nemala odvahu. „Nechcela som riskovať, že privediem deťom niekoho, kto sa zmení. Nie je to pravidlo, ale mne sa to stalo. S deťmi sme si vystačili. Neprekážalo mi, ani keď postupne odchádzali z domu. Samotu mám rada,“ obhajuje svoje rozhodnutie zostať sama.
Rozvodom však Josef zo života Věry a jej detí nezmizol. V auguste roku 1993 sa s ním Věra stretla na chate. Po krátkom rozhovore sa Josef vybral do krčmy za synom Martinom. Tam sa obaja nepohodli a napokon sa surovo pobili.
Až tak, že Josef zraneniam podľahol. Martin bol obvinený z jeho usmrtenia. „Syn bol posledný, ktorý s ním bol. Neuveriteľne nás vtedy uháňali novinári. Matka otcovraha, syn vrah. Roky som prinášala pozitívne správy, úspechy a zrazu toto. Zničila ma bezmocnosť,“ rozpráva Věra Čáslavská o najhorších okamihoch svojho života.
„Aj keď Martin dostal od prezidenta Václava Havla amnestiu, dodnes cítim morálnu zodpovednosť za to, čo sa stalo. Ranilo nás to všetkých.“
Depresie a rakovina
Smrť exmanžela, obvinený syn a pocity bezmocnosti odštartovali u nej depresiu. Zvíťazila nad ňou až po pätnástich rokoch. O tomto čiernom období povedala: „Depresia je hrozná vec. Nechcem sa rúhať, ale je to hádam horšie ako rakovina.
Stratila som pätnásť rokov. Viete si to predstaviť?“ Choroba ju premohla. Nevychádzala z domu, nevstávala z postele, nejedla, nepila. Pomôcť jej nedokázali ani na psychiatrii.
„V Bohniciach ma odpísali ako nevyliečiteľný prípad. Nespolupracovala som. Lieky do mňa dostávali násilím, nechcela som chodiť na prechádzky, doktor sa vyhrážal, že mi dajú elektrické šoky. Nepomohli ani tie. Chcela som umrieť, tak som prestala piť vodu z vodovodu,“ spomína.
Bludný kruh prelomilo až stretnutie československých olympionikov. „Konalo sa len kúsok od dcérinho bytu. Všetci sa tam so mnou chceli stretnúť. Stál na mňa rad ako za totality na banány,“ smeje sa dnes Čáslavská. „Bolo to milé, po tomto zážitku som znova začala objavovať svoje okolie.“
A plánovať vlastný pohreb. Aj keď to znie hororovo, podľa športovkyne to bol jasný znak toho, že je z najhoršieho vonku. Depresia postupne odchádzala, prichádzala chuť tvoriť. Zo scenára jej pohrebu napokon vznikol celovečerný film o Věre Čáslavskej, ktorý režírovala Olga Sommerová.
Zrazu prišli pokojné dni plné radosti z vnúčat a tvorivej práce. Bohužiaľ, nie nadlho. Vlani sa Věra dozvedela o svojom onkologickom ochorení. Rakovinu sa však rozhodla poraziť. „Naozaj to vyzerá, že stále s čímsi bojujem.
Šport ma však naučil nevzdávať sa. Netuším, aký vývoj bude mať moja choroba, ale viem isto-iste, že to bude beh na veľmi dlhú trať, možno dlhšiu ako maratón,“ vraví. Rozhodne sa nemieni vzdať: „Šport ma držal pri živote v ťažkých časoch, naučil ma nevzdávať sa a bojovať aj v zdanlivo jasne prehratých situáciách.“
Viac na Artmama.sk
Viac na Tortyodmamy.sk
Viac na Nanicmama.sk
