Ľudia, neblbnite... Kam sa podela spontánnosť? To ja každý kontakt s dieťaťom najprv prežujem, či je pochvala za jeho snahu alebo za výsledok "samý od seba?" To budem ako učiteľka, ktorá mi dala dvojku za správne a rýchlo vyrátaný príklad len preto, že som výsledok krivo podčiarkla. A môjmu spolužiakovi za podobný príklad, ktorý rátal s pomocou celej triedy a "sučkyučky", a celý spotený sa nejakým zázrakom dohrabal k výsledku, dala jednotku, lebo on sa TAK SNAŽIL! Samozrejme , že hodnotíme výsledok, v škole, v práci, v živote. Snaha a usilovnosť sú spôsob, ako sa tam dostať. Žijeme tu a teraz. Nemáš výsledok, nemôžem ťa pochváliť. Máš talent, máš dar, vyzeráš dobre, vieš to - pochválim. Ale nebudem analyzovať každé slovo, aj decko si to musí vedieť spracovať.
dobry clanok.vsetci sme vychovavani na pochvalach.a kopec ludi okolo je na tom zavislych.robia veci iba preto aby si ostany mysleli...a a by sa o nich hovorilo dobre ...a aby ich pochvalaili...tiez chvalim deti za snahu.lebo su podla mna skvele take ake su.nemusia byt najlepsie a krasne ako sa ocakava, ani naplnat ocakavania inych.musia byt hlavne stastne a spokojne vo vnutri.o tomto som citala uz davno a suhlasim s tym.aj ja som tym bola tak presiaknuta ze som si ani neuvedomovala ako pochvaly ocakavam.fajn napisane
Korekcia
Nastastie nie uplne kazdy. Su aj taki, ktori pochopili ze treba chvalit za ozajstne zasluhy.
Skoda, ze stat toto povinne neuci novych rodicov. Mnozstvo deti by nemuselo mat v zivote taky zakomplexovany zivot.