Šaňo Mach - Židom strach! Pomohli mu pred popravou komunisti?

ov štátu: ministrom vnútra, podpredsedom vlády a šéfom Hlinkovej gardy. Židom jeho meno naháňalo strach. Po vojne všetci, aj on sám, očakávali, že ho popravia. Trest smrti na rozdiel od miernejšieho Tisa nedostal. Odsúdili ho na 30 rokov väzenia.
Či za tým bola jeho náhla pokora, alebo jeho priateľstvá s komunistami, už dnes nikto nezistí. Zomrel pred 25 rokmi - v októbri 1980, krátko po tom, ako mu ŠtB zhabala pripravované pamäti. Ako hodnotil svoj život? „Otec považoval trest za spravodlivý a niekoľkokrát povedal, že by považoval za spravodlivé, i keby ho obesili. On bol k sebe úplne kritický... Spomínam si, ako som od neho pri jednej návšteve vo väzení dostal po hlave, keď som mu nadšene recitoval riekanku: Od Prešova ide vlak. Sedí na ňom Šaňo Mach. Všetci Židia utekajú, lebo majú strach," spomína si jeho syn Roman Mach v knihe Potíže s hrdiny (autori Frank Reisse a Pavel Matocha).

Namiesto kňaza politik
Alexander Mach sa narodil v roku 1902 v Mederi na juhu Slovenska (terajšie Palárikovo). Od detstva sníval o tom, že sa stane kňazom. Hoci študoval v bohosloveckom seminári v Ostrihome aj v Trnave, kňazom sa nakoniec nestal. Učarovala mu politika. Už ako 20-ročný zakladal pobočky mládežníckych organizácií Slovenskej ľudovej strany (predchodkyne HSĽS) a rečnil na straníckych zhromaždeniach.
K novinárčine ho pritiahol vtedajší šéfredaktor ľudáckeho Slováka Vojtech Tuka. Potom, čo ho počul rečniť, zamestnal ho v redakcii.
Jeho politická kariéra rýchlo napredovala. Popri novinárčine pracoval na „generálnom sekretariáte" strany, a už ako 21-ročný sa stal župným tajomníkom HSĽS v Trenčíne. Od začiatku patril medzi hlavných rečníkov strany.
„Od roku 1924 do roku 1929 som mal vyše tisíc zhromaždení. Pri dobrom usporiadaní a pri dobrej príprave nie je žiaden kumšt rečniť za deň na 6 - 7 zhromaždeniach," pochválil sa Mach vo svojej knihe Vo väzení. Jeho prejavy boli už v tom čase ohnivé a radikálne, plné protičeských a protižidovských vyhlásení.
Prednášal s pátosom a sentimentom. Ako píše František Vnuk v knihe Môj štát znamená život, riadil sa zásadou: „Povedz ľudu, čo ho bolí a potom predpíš na nemoc silnú medicínu!"
Za krátky čas sa mu podarilo preniknúť do najvyšších štruktúr strany. Po vzore Tuku sa stal radikálnym odporcom Československa a presvedčeným fašistom. Novinárčina, ale aj rečnícke umenie mu pomohli k tomu, že sa v roku 1938 stal šéfom Úradu propagandy. V roku 1940 sa vďaka Hitlerovi stal ministrom vnútra a zakrátko aj podpredsedom vlády, hlavným veliteľom Hlinkovej gardy.
V politike patril medzi Tukových radikálov a rýchlo si vybojoval rovnocennú pozíciu. Táto skupina sa jednoznačne orientovala na nacistické Nemecko a presadzovala nastolenie „čistého" nacistického režimu na Slovensku. Podieľal sa na deportáciách, protižidovských opatreniach, bol zodpovedný za perzekúcie po SNP.

Šaňov vzor Tuka
Machovým vzorom bol Tuka, jediný univerzitný profesor slovenského pôvodu, v HSĽS šéf radikálneho krídla presadzujúceho úzku spoluprácu s nacistickým Nemeckom.
Už ako študent čítal všetko, čo Tuka v Slovákovi napísal. Celé pasáže Tukových článkov recitoval aj po 30 - 40 rokoch svojim spoluväzňom.
Ich priateľstvo sa napriek veľkému vekovému rozdielu začalo v roku 1926, keď si Tuka vybral Macha za svojho spoločníka pri reorganizácii Rodobrany, ktorá sa otvorene hlásila k ideálom talianskeho fašizmu a obdivovala Mussoliniho. „Mach bol oddaný rodobraneckej myšlienke telom aj dušou. Ani dvojmesačné väzenie nemohlo schladiť jeho zápal," píše Vnuk.
Roman Mach, ktorému bol Tuka kmotrom, naňho spomína: „Pamätám si ho ako dobrého bielovlasého deduška, často sme jazdili na jeho zámoček."

V Štúrovi videl Hitlera
Mach bol veľkým odporcom Československa. Vtedajší systém parlamentnej demokracie nazýval diktatúrou a volal po jeho zvrhnutí. „Aj na Slovensku vládnu ...socialistické, židovské a legionárske kruhy... My začneme boj a kto sa postaví proti, toho odstránime, všetko a každého. Nebudeme sa pozerať na zásluhy, na demokraciu, na humanitu, na prezidenta, na záujmy synagóg a slobodomurárskych lóži... ani na Hrad... všetko zmetieme, aby sme mohli pochodovať."
Vzorom mu bol nemecký národný socializmus. „... nie je ten za samostatnosť, za túto podmienku existencie národa a splnenia všetkých túžob slovenských, kto nie je činným a oddaným prívržencom nemecko-slovenského priateľstva," napísal v článku v Gardistovi v roku 1941. Hľadal rôzne čo i náhodné podobnosti s históriou Nemecka a vyvodzoval z nich rôzne konštrukcie.
Národní socialisti boli podľa neho vlastne všetci slovenskí dejatelia. Ako píše Ivan Kamenec v knihe Slovenský štát, národných socialistov videl vo všetkých významných slovenských dejateľoch - od Antona Bernoláka cez Ľudovíta Štúra, M. R. Štefánika až po M. Rázusa a A. Hlinku. Štúra si tak vážil, že ho označil za slovenského Hitlera.

S komunistami kamarát pri vínku
Mach nijako neskrýval sympatie k mladým komunistom, o ktorých vo svojej obhajovacej reči hovorí ako o tých, ktorí nezištne obetavo a nadšene pracujú a nemyslia na kariéry, na percentá zo zvyšku groša. S takzvanými salónnymi komunistami - Novomeský, Clementis, Husák - sa pravidelne stretával vo vinárni, kde popíjali, hrali karty a debatovali o politike. Neprekážalo, že každý bol na inej strane barikády - Mach bol predstaviteľom režimu, proti ktorému komunisti ilegálne bojovali.

„Usiloval som sa ich presvedčiť, že sa mýlia, a oni sa zase usilovali presvedčiť mňa," hovoril Mach. Ľudáci a komunisti dokonca organizovali spoločné akcie - Mach sa podpisoval pod ich manifesty, komunisti cestovali na ním organizované výjazdy na Ukrajinu.
Mach raz povedal, že ak by neboli takí ateisti, dokázal by si s nimi predstaviť aj politické spojenectvo. Chránil ich tvrdením, že keby ich zatkli „stratí sa prehľad o činnosti komunistov, resp. hlavný zdroj pravidelných a presných informácií". Dodal ešte, že informácie požaduje v štátnom záujme sám prezident Tiso. Je dosť pravdepodobné, že keď mu hrozila poprava, prihovorili sa zaň jeho starí priatelia - komunisti.

Husák a Mach
Gustáv Husák sa k priateľstvu s Machom nepriznával. „Tvrdenie o nejakom stretávaní vo vinárni je vymyslené," povedal krátko pred smrťou v rozhovore s Viliamom Plevzom. „Vo vinárňach sa stretávali rôzni intelektuáli, ale ja som v spoločnosti, v ktorej bol Mach, nikdy nebol. Považoval som ho za politického protivníka, predstaviteľa fašistického režimu," tvrdil Husák. Inak si na to spomínal Novomeský, ktorý netajil, že sa s Machom stretával ako s priateľom. Svedčil mu aj pri procese, podobne ako napríklad aj spisovateľ Ján Smrek.

Husák však nepoprel, že v roku 1941 bol s Machom na Ukrajine - pri masových hroboch v Katyni. „Cesta na Ukrajinu bola sprostá Machova policajná akcia. Mohol som si vybrať: Alebo pôjdeš na Ukrajinu, aby si na vlastné oči videl, čo porobili boľševici, alebo pôjdeš - do Ilavy," tvrdil Husák.
Mach a Husák sa stretli aj v polovici 50. rokov. Vo väzení, keď Husák dostal doživotie ako buržoázny nacionalista. „Poznali sa už dávno a hoci boli politicky nezmieriteľní oponenti, mali osobne celkom priateľský vzťah. Mach svojim synom raz rozprával, ako Husák i vo väzení stále veril, že sa opäť vráti na vrchol mocenskej pyramídy a že mu (Machovi) sľuboval akúkoľvek pomoc preňho aj pre jeho rodinu," píše sa v knihe Potíže s hrdiny.

Mach a Židia
Mach sa nikdy netajil svojimi protižidovskými názormi. Keď bol šéfom Úradu propagácie snažil sa vyvolávať protižidovské nálady, keď bol ministrom vnútra a šéfom Hlinkovej gardy, stál za väčšinou protižidovských opatrení. Po tajnej dohode s Nemeckom pripravil spolu s Tukom deportácie Židov zo Slovenska do koncentračných táborov.

Prvý transport zorganizovali 25. marca 1942, ešte pred tým, ako snem schválil zákon. Na protesty, ktoré sa objavili, reagoval slovami, že v deportáciách bude pokračovať a nesie za to plnú zodpovednosť. Do konca októbra 1942 bolo deportovaných 58 000 Židov.
Keď sa začali na verejnosti šíriť správy o tom, že transportovaní Židia budú povraždení, Mach na to podľa historika Kamenca reagoval v jednom zo svojich divých protižidovských prejavov slovami, že reči o zavraždených Židoch sú zlomyseľné výmysly samých Židov a nepriateľov slovenského štátu.
V roku 1943 v prejavoch avizoval ďalšie transporty. V roku 1944 však svoj názor zmenil a aj napriek opakovanej požiadavke Nemecka vysťahovať všetkých Židov vyhlásil, že „ak si to Židia svojím správaním nezapríčinia a nevynútia, nevysťahujeme ich".

Neskôr pri vypočúvaní tvrdil, že až do roku 1943 nevedel, čo sa so Židmi deje a že sa to dozvedel, až keď mu o tom napísal biskup Vojtaššák. „Až do začiatku roku 1943 vyvezenie všetkých Židov a ich usídlenie na okolí Lublina pokladal som za záujem slovenský, za historickú príležitosť zbaviť sa maďarizátorského živlu... Robil som svoje, pravda, hlavne, opierajúc sa o Nemcov... pri súde nepriznal som vinu, ale bolesť nad tým, čo sa stalo so Židmi. Cítil som výčitky svedomia, keď som zistil, čo sa s nimi deje. Ruky i svedomie máme my... aj v týchto bolestných tragédiách čisté."

Život v exile
Povstanie znamenalo pre Macha politický pád. Keď sa blížili vojská k Bratislave, rodinu dal odviesť do Rakúska. Keď bola 4. apríla oslobodená Bratislava, ušiel aj on do Rakúska, traduje sa, že v tanku. Podľa Vnuka v Rakúsku trpel - údajne bez rodiny a priateľov v stave nečinnosti vyčkával, čo sa bude diať ďalej. Inak si na to spomína syn Roman: „Bývali sme v peknom domčeku v mestečku Mondsee pri jazere. So súrodencami, rodičmi aj sesternicou. Dvaja z amerických vojakov - Johny a Benny - začali za ňou a mojou 15-ročnou sestrou chodiť. Boli to kovboji bohvie odkiaľ a učili nás jazdiť. Krásne časy," spomína Roman.
Americký dôstojník si od nich vzal všetky šperky a sľúbil im, že im zabezpečí pokoj. Nestalo sa. Jedného dňa ich odviedli do zaisťovacieho tábora v Nemecku, odkiaľ Macha vydali československým orgánom. Rodinu presťahovali do tábora v Českých Budějoviciach. Macha prepravili do Prahy a uväznili na Pankráci. Po dvoch dňoch ho spolu s Tisom naložili do lietadla a previezli na Slovensko. Na bratislavskom letisku ich so želiezkami na rukách prebralo povereníctvo slovenskej vlády.

Proces
Veľký proces s Tisom, Ďurčanským a Machom pred Národným súdom sa začal na konci roku 1946. Obžalovaní boli obvinení hlavne z rozbitia republiky, kolaborácie s Hitlerom, potlačenia povstania, z nehumánneho zaobchádzania s povstalcami, Židmi, Čechmi a politickými nepriateľmi.
Nikto nepochyboval o tom, že ak padne trest smrti, určite to bude skôr pre radikálneho Macha, ako pre Tisa. Stal sa opak. Tiso dostal povraz, Mach 30 rokov.
Prokurátor Anton Rašla to v knihe Proces s Tisom vysvetľoval tým, že Machova záverečná obhajovacia reč bola istejšia a že bolo v nej cítiť aj nejakú tú ľútosť, na rozdiel od nie veľmi dobrého rečníka Tisa. „Áno, priznávam sa kmnohému, z čoho ma obviňujete, ale nemôžete odo mňa žiadať, aby som sa od toho dištancoval, pokladal to za niečo hriešne a hanebné," povedal Mach pred Národným súdom. Mach, zdatný v populistickom rečnení, dohnal niektorých v sále dokonca až k slzám, plakal napríklad žalobca Dr. J. Šujan, ale aj žena predsedu senátu Imricha Daxnera.

Fingovaná choroba
Po tom, ako sa skončili záverečné reči, predseda senátu Daxner odročil vynesenie rozsudku o dva týždne. Medzitým sa tajne stretol s prokurátorom Rašlom a zhodli sa, že Mach by nemal dostať trest smrti, no v tom prípade by nemohli odsúdiť Tisa, čo však Daxner nechcel pripustiť. A tak, ako píše Rašla, vymysleli šalamúnske riešenie: Rašla vybavil Machovi lekárske potvrdenie, že má obojstranný zápal pľúc (čo nebola pravda), prekvapeného Macha dali previesť do nemocnice a súdu oznámili, že až do zlepšenia stavu sa na pojednávaní nemôže zúčastniť. Tisa a Ďurčanského odsúdili na trest smrti. O dva týždne Mach „vyzdravel" a dostal 30 rokov.

Kto ho zachránil?
Povrávalo sa, že Macha pred trestom smrti zachránili komunisti, s ktorými sa priatelil. Bol to údajne revanš za to, že počas slovenského štátu nad niektorými držal ochrannú ruku.
„Medzi Novomeským a Machom sa vyvinulo úzke osobné priateľstvo, ktoré osožilo nielen Novomeskému, ale aj mnohým komunistom, ktorí boli prichytení pri ilegálnej činnosti," píše Vnuk.
Mohla to však byť aj práca predsedu senátu Národného súdu Igora Daxnera ktorého údajne Mach cez vojnu zachránil pred väzením či smrťou veľmi podobným spôsobom. Za Daxnera sa vtedy u Macha prihovorila spisovateľka Máša Haľamová. Jej muž totiž kedysi liečil Macha v tatranských sanatóriách. Mach vraj odporučil Haľamovej, aby si Daxner od jej muža zaobstaral falošný röntgenový snímok chorých pľúc, ktorý potom predložil súdu ako svedectvo, že Daxner má suchotiny, a preto nemôže byť uväznený.

Mach vo väzení
Na druhý deň po vynesení rozsudku previezli Macha do Leopoldova. Čakali ho tam známe tváre: šéf propagandy slovenského štátu Tido Gašpar, generál Jozef Turanec, predseda senátu Pavol Opluštil, minister hospodárstva Gejza Medrický, minister financií Mikuláš Pružinký... Spolu asi 500 vysokopostavených ľudákov. V
Po roku 1948 chceli z Macha urobiť jedného z hlavných svedkov v zinscenovaných politických procesoch proti buržoáznym nacionalistom (Husák, Novomeský, Clementis). Niekoľkokrát ho vypočúvali, no Vnuk tvrdí, že sa nedal zlomiť a nechcel vypovedať. Napríklad v procese s Novomeským potvrdil, že sa s ním stretával, no popieral, že na týchto stretnutiach Novomeský hanobil Sovietsky zväz.

Mach na slobode
Mach sa dostal na slobodu po 23 rokoch väzenia počas amnestie prezidenta Ludvika Svobodu 9. mája 1968. K slobode mu pomohol práve Rašla. Ponúkol mu ju výmenou za to, že zabráni vzbure vo väznici. „Keď som sa 9. mája vracal s práce, v schránke som našiel odkaz: Nikto nie je doma, šiel som za kamarátom," opisuje nečakaný návrat otca Roman Mach.

Keď Macha pustili z väzenia, mal 66 rokov. Politiku sledoval len z diaľky. Stretával sa len s rodinou a s okruhom najbližších známych, medzi ktorými bol spisovateľ Milo Urban, Pavol Čarnogurský, Janko Silan, Jozef Hoffman, Vilo Kovár a s bývalými väzňami. Väčšinu času trávil v ústraní na chate svojho syna neďaleko Bratislavy, kde písal pamäti.
Keď už mal autobiografiu takmer hotovú, Štátna bezpečnosť zinscenovala vlámanie do chaty a rukopis aj s ďalšími materiálmi zhabala. „Písanie pamätí bolo vtedy hlavným zmyslom jeho dní. Keď mu ich ukradli, zlomilo ho to. Po krátkom čase mu už nebolo dobre, odišiel do nemocnice. ... Vedel, že zomrie, očakával smrť," spomína si jeho syn Roman, povolaním zubný laborant, ktorý po novembri 1989 vstúpil do lokálnej politiky.

Alexander Mach zomrel 15. októbra 1980.

V roku 2003 sa podarilo Romanovi získať otcove spomienky z archívu ministerstva vnútra.
Dlhé rozhovory s Machom po jeho prepustení viedol známy publicista Juraj Špitzer, ktorý časť z nich uverejnil v knihe Svitá, až keď je celkom tma: „Otriaslo mnou, keď som sa dozvedel, že sa Židia v Poľsku masovo likvidujú. Nie, nechce to byť výhovorka, ja som to naozaj v lete 1942 nevedel... Chcel som Slovensko bez Židov, ale nie za cenu vraždenia," povedal v rozhovore so Špitzerom.
A ako hodnotil Mach po rokoch protižidovské opatrenia: arizáciu, násilné odvlečenie z domovov? "...ťažko sa dá odvolávať na to, že sme neboli jediným štátom v dejinách, ktorý sa takouto - pripúšťam - nehumánnou metódou zbavil istých spoločenských skupín alebo národností. Nevyhýbam sa odpovedi, bolo to zvrchovane nehumánne," povedal.

Súkromie
O Machovom súkromí sa toho veľa nevie. Jedinú politickú bibliografiu o ňom napísal exilový ľudácky historik František Vnuk, ktorý ho predstavuje nekriticky a zidealizovane. Prvý neskreslený pohľad na súkromie prinášajú až výpovede jeho syna Romana, v knihe Potíže s hrdiny, ktorá nedávno vyšla v Čechách.
V roku 1928 sa oženil s Alžbetou Čekanovou. Po narodení prvej dcéry Marty ho spolu s Tukom odsúdili za radikálne protištátne články. Po návrate z väzenia sa rok v Tatrách liečil z ťažkého zápalu pľúc. Druhý syn, Alexander, veľmi skoro zomrel. Potom mal ešte štyri deti Pavla (1933), Romana (1936), Darinu (1942) a Vojtecha Mikuláša (1943).
Počas vojny, keď patril medzi štátnu špičku, žili Machovci v novopostavenej osemizbovej vile nad Dunajom. Mali opatrovateľku, pomocníčku aj kuchárku. V lete si deti užívali bratislavské slnko, v zime chodili lyžovať do Tatier. Dnes je Machova vila súčasťou hotelového komplexu Bôrik.

Po vojne, keď Macha zatkli, ženu s deťmi poslali do zberného tábora. Vilu síce Mach tesne pred koncom vojny prepísal na manželku, ale už nikdy sa do nej nevrátili. Po oslobodení sa do nej nasťahovali ruskí vojaci a rozkradli, čo sa dalo.
Štát síce časom uznal nárok Machovej na vilu, no zároveň jej vypočítal dvojmiliónový dlh, ktorý bolo potrebné splatiť. A tak, kým rodine neoznámili, že v Bratislave nie je žiaduca, bývali v sirotinci. Potom sa matka s deťmi odsťahovala na niekoľko rokov do Piešťan. Keď sa stali nežiaducimi aj tam, odišli do Machovho rodiska.

Autor: Text: MIRKA KERNOVÁ