Zora Mintalová-Zubercová: Veľkonočné jedlá mali svoju symboliku

Váš záujem o etnografiu a múzejníctvo sa utváral, predpokladám, už v detstve, keďže váš otec pracoval vo Vydavateľstve Osveta a mama v Slovenskom národnom múzeu (SNM) v Martine.

Mala som krásne detstvo. Prežila som ho v Martine, v rodinnom dome neďaleko Slovenského národného múzea. V ňom, aj v priľahlej botanickej záhrade, som trávila celé hodiny, mojimi kamarátmi boli deti a vnuci pracovníkov múzea. S rodičmi sme chodievali na výlety po Slovensku, občas sme sprevádzali otecka na reportážach. Učarovali mi hrady a expozície múzeí, predstavovala som si príbehy, ktoré s nimi súviseli. Doma sme mali bohatú knižnicu, aj veľa fotografií, pretože obaja rodičia fotografovali. Lásku a úctu k histórii, k predkom a ľudovej kultúre mi v detstve vštepila aj stará mama, jedna z prvých martinských učiteliek. To všetko ma natoľko ovplyvnilo, že som SNM v Martine považovala takmer za svoj druhý domov, ale až na strednej škole som sa rozhodla, že budem študovať národopis na filozofickej fakulte v Bratislave.

Dodržiavali sa u vás doma tradície?

Vyrastala som vo veľkom dome, v ktorom býval maminkin brat s rodinou, starí rodičia i prastará mama, narodená v sedemdesiatych rokoch devätnásteho storočia, ktorá ovplyvnila život celej rodiny. Bola to obdivuhodná žena, hrdá a emancipovaná Turčianka. Dôsledne dbala na dodržiavanie kresťanských a rodinných tradícií, výročných sviatkov i varenie niektorých jedál. Z tradičného roľníckeho prostredia uznávala obyčaje, ktoré považovala za rozumné a praktické. V mojom detstve sa tak prelínali rôzne tradície a napriek dobe, v ktorej sme žili, som považovala za samozrejmosť modlitbu pred nedeľným obedom, krížik medom na čelo na Štedrý večer či vianočný kompót zo sušeného ovocia v hlinenej mise z devätnásteho storočia. Misa sa nehodila k rodinnému striebornému príboru, ale iný sme doma nemali, pretože prastará mama nesúhlasila s kúpou nového.

Roky ste pracovali v SNM v Martine, kde ste neskôr založili celoštátne Múzeum Slovenského Červeného kríža. Ste autorkou viacerých expozícií a výstav na Slovensku i v zahraničí. Čo vzbudzuje najväčší ohlas, kedy sú ľudia ochotní prísť do múzea?

Dnešný návštevník je náročný. Lákajú ho exkluzívne premiérové výstavy, často zo zahraničia, ale tiež formou diorám prezentovaná história či príroda z regiónu, v ktorom žije, má rád interaktívne múzeum. Upútajú ho výstavy, ktorých súčasťou je kvalitný sprievodný program, do ktorého sa môžu zapojiť aj deti. Návštevník sa chce niektorých exponátov dotknúť, prípadne sa naučiť ich výrobu. Chce sa nielen poučiť, ale stráviť v múzeu príjemný deň, zabaviť sa, občerstviť. Nezaujíma ho nedostatok financií, s ktorými múzeá zápasia, odrádza ho už aj chýbajúca muzeálna kaviarnička.

Môžete nám trochu priblížiť prácu múzejníčky? Ako vyzerá príprava výstavy a ako sa získavajú exponáty?

Na začiatku musím uviesť, že múzeá vystavujú len malé percento zbierkových predmetov zo svojich depozitárov. Zbierkové fondy múzeí sú súčasťou kultúrneho dedičstva, preto ich odborní kustódi zbierok systematicky budujú, odborne spravujú, ochraňujú aj prezentujú. Predmety sa získavajú kúpou, darom, menej prevodom z iných múzeí. Zbierkotvorná činnosť nie je jednoduchá, nakoľko múzeá často zápasia s nedostatkom financií a nedokážu konkurovať súkromným zberateľom zo Slovenska či zahraničia. Príprava expozície je výsledkom dlhoročnej vedeckovýskumnej úlohy, ktorej súčasťou je aj získanie nových zbierkových predmetov, príprava výstavy trvá kratšie. Skôr ako sa otvorí nová expozícia, musí mať zámer, libreto, technický scenár. Ide nielen o odborný výstup autora, ale tiež o literárne dielo, obsahujúce niekoľko desiatok strán odborne posúdených oponentmi. Nie je preto správne, že sa libretá a scenáre autorov expozícií a výstav nepovažujú za literárnu činnosť.

Spomeniete si na nejaký zaujímavý moment spojený s touto prácou?

Najzaujímavejšie situácie, spojené s budovaním zbierok, súviseli so získavaním predmetov pre Múzeum slovenskej dediny. Absolvovala som veľa služobných ciest na nákladnom aute, so šoférom, v lepšom prípade s asistentkou, a hotovosťou desaťtisíc korún, čo bola v sedemdesiatych rokoch veľká suma. Preliezala som zaprášené povaly, sypárne, stodoly v tých najodľahlejších obciach, presviedčala staré gazdiné, preratúvala metráž textílií na peniaze. Vďaka tomu som sa vždy vrátila s maľovanými truhlami, lavicami, stolmi, posteľami, zásobnicami na obilie či múku, hospodárskym i kuchynským náradím, stolnou a posteľnou bielizňou z prelomu devätnásteho a dvadsiateho storočia. Dnes už zažiť niečo také nie je možné.

Náš rozhovor vyjde vo veľkonočnom čísle. Z veľkonočných sviatkov sa, okrem ich cirkevného rozmeru, zachovali zvyky šibačky, oblievačky a odmeňovania šibačov. Je to na súčasnosť málo alebo veľa?

Zjednodušená odpoveď by možno znela, že je to dosť. Keď sa však zamyslíme nad súvislosťami, tak je to málo. Prirýchle životné tempo, dve zamestnania rodičov, nedostatok komunikácie s deťmi, chladnúce rodinné vzťahy... Možno je načase zmeniť aspoň niečo a prehodnotiť priority skôr, ako človek zostarne, siahnuť po zdravom sedliackom rozume našich predkov a uvedomiť si význam toho, čo sa okolo nás deje. Pôst našich prastarých rodičov nahradili módne diéty, zelené jedlá na Zelený štvrtok sa stali bio stravou, obsah Veľkého piatka spojený s rozjímaním či pokojným, láskavým rozhovorom s členmi rodiny nahradil módny relax. Prečo by sme sa radšej nemali vrátiť k niektorým tradíciám?

Venujete sa tiež kulinárskej histórii, niekoľko pôvodných receptov ste zaradili aj za každú kapitolu v Tradíciách na Slovensku. Mohli by ste aspoň v krátkosti načrtnúť, aké sú najtypickejšie veľkonočné jedlá?

Dôležité je uvedomiť si, že veľkonočné jedlá mali svoju symboliku. Vajíčka symbolizovali plodnosť, začiatok života, boli magickým prostriedkom. Klobása symbolizovala korbáč, ktorým bičovali Ježiša Krista, šunka jeho telo. Chren bol symbolom odvahy, preto ho jedávali bojazliví. Na sviatky sa piekla jahňacina, u chudobnejších kozľacina, v niektorých oblastiach varili huspeninu, piekli sa obradné biele koláče s plastickou výzdobou z cesta. U pravoslávnych veriacich sa dodnes varí slaná alebo sladká hrudka z mlieka a vajec a veľkonočné jedlá sa posväcujú v kostole. V mestskom prostredí sa po prvej svetovej vojne pripravoval jednoduchý zemiakový šalát, v polovici dvadsiateho storočia sa jedával už s majonézou, preto ho dnes viacerí považujú za tradičné veľkonočné jedlo.

Ako oslavujete Veľkú noc? Do akej miery sa prelína vaša práca s chodom a rituálmi vašej domácnosti?

Veľkonočné sviatky sú pre mňa kresťanským i rodinným sviatkom, ovplyvnili ich tradície mojich predkov, aj moje povolanie. Preto varím na Zelený štvrtok prívarky z kvitnúcej zeleniny, na Veľký piatok, ktorý je pre mňa ako evanjeličku najväčším sviatkom, sa doma postíme, so synom pijeme do západu slnka iba vodu. Na Bielu sobotu varím šunku, zo šunkovej vody pripravujem kyslú vaječnú polievku, pečiem koláčiky. Na Veľkonočnú nedeľu farbím vajíčka, v záhradke pred domom vyzdobím kríky, spolu ideme do prírody, na návštevu k príbuzným. Čím je rodinnej pohody viac, tým sú veľkonočné sviatky krajšie.

Vizitka:

Zora Mintalová-Zubercová (65)

Je rodáčka z Martina a s týmto mestom spojila aj svoj profesionálny život. Pôsobila na rôznych pozíciách Slovenského národného múzea a takisto spolupracovala s mnohými vedeckými pracoviskami v zahraničí. Je autorkou a spoluautorkou vyše päťdesiatich muzeálnych výstav na Slovensku i v zahraničí. Okrem množstva odborných štúdií a článkov vydala dve desiatky knižných publikácií zameraných na históriu, kulinárske tradície a zvyky. Patria k nim úspešné tituly Z turčianskej kuchyne, Veľká kniha slovenských Vianoc, Všetko okolo stola I, Všetko okolo stola II alebo Sladké zbrane žien, Vianoce na Slovensku alebo jej nedávnu publikáciu Tradície na Slovensku. Žije vo Vrútkach, je vydatá a má dospelého syna.

Foto: Petra Bošanská

Styling: Jana Milatová

Ďakujeme za poskytnutie priestorov na fotenie Remeselným dielňam ÚĽUV Bratislava.