Prekladateľka Mária Štefánková: Knihy sú celý môj život

Vyštudovali ste slovenčinu a angličtinu, ale vaším osudovým prekladateľským jazykom sa stala taliančina. Predpokladám, že to nejako súviselo s vašou talianskou babičkou, alebo sa mýlim?

Nemýlite. Moja talianska „nonna“ mi dala nielen základy tohto krásneho jazyka, ale najmä vzťah a lásku ku všetkému talianskemu. Bola to dedkova „vojnová korisť od Piavy“, ako sama seba žartom nazývala. Táto skvelá žena ovládala okrem rodnej taliančiny aj nemčinu a maďarčinu, veľmi podarene rozprávala po slovensky, robila prekrásne ručné práce, štrikovala, háčkovala a mala zmysel pre humor. Bola hlučná, veselá, teatrálna... pravá Talianka.

Pôsobili ste ako redaktorka vo vydavateľstvách Smena, Junior, Nestor, SLOVART alebo v časopisoch Slovenské pohľady či Mosty. Ako sa podľa vás rokmi menila vaša práca? Čomu čelili knižní redaktori kedysi a čo je najťažším aspektom vydavateľskej práce dnes?

Vydavateľský redaktor kedysi nielen viedol svoju edíciu, vyhľadával do nej vhodné tituly, autorov a prekladateľov, ale každý jeden rukopis osobne zredigoval a postupne aj skorigoval, teda „vysedel“ ho, bola na to denná norma. Dnes sú redaktori viac manažérmi, rukopis posúvajú prekladateľovi, redaktorovi, korektorovi. Musia mať zmapovaných externých spolupracovníkov, musia komunikovať s agentmi, s majiteľmi práv, čiže ovládať cudzie jazyky, a pritom zodpovedať za knihy zo svojej edície. Najväčší nešvár dnešnej vydavateľskej práce je neprofesionalita. Z úsporných dôvodov prekladajú knihy neskúsení ľudia, ktorí dobre neovládajú jazyk, texty idú do často tlače nezredigované. Ešte nikdy nevychádzalo toľko povrchne spracovaných kníh, myslím z redakčného hľadiska.

S novými technológiami sa zmenila aj práca prekladateľa. Ako to pociťujete?

Zmena je závratná! Keď som začínala, prekladala som perom do zošita, potom som celý text prepísala na písacom stroji. Po zredigovaní redaktorom som ho prepísala znova – do normovaného rámčekového papiera, šesťdesiat znakov v riadku, tridsať riadkov na stranu. Všetko, čo som potrebovala k prekladu, som hľadala v papierových slovníkoch a encyklopédiách. Dnes je obrovské uľahčenie v tom, že píšem do počítača a informácie si vyhľadávam na internete. Sú tam skvelé prekladové slovníky, viem si zistiť reálie, korektúry čítam v PDF, s autorom si viem nejasnosti vykonzultovať mailom. Bez počítača, bez internetu je dnes prekladateľ stratený.

Z taliančiny ste preložili niekoľko významných autorov, Itala Calvina, Antonia Tabucchiho, Alessandra Baricca, a napokon aj v súčasnosti najviac rezonujúceho Paola Giordana a jeho diela Osamelosť prvočísiel, Ľudské telo a Čierna a strieborná. Čím vás zaujal mladý Giordano, povolaním fyzik?

Giordano ohromil prakticky celý svet románom Osamelosť prvočísiel. Je to skvele napísaná kniha a najprekvapujúcejšie na nej je, že ťažké, existenciálne témy, akými sú osamelosť, vylúčenosť, šikanovanie, psychické traumy z detstva, anorexia – brilantným spôsobom spracoval vo svojej prvotine taký mladý, sotva dvadsaťšesťročný autor, navyše s technickým vzdelaním. To bola vyslovene bomba, ktorá sa v literárnom svete nedala prehliadnuť. Román už vyšiel vo viac ako štyridsiatich krajinách.

Ktorá kniha vás ako prekladateľku najviac potrápila?

Celý život prekladám beletriu, len párkrát som sa dala nahovoriť na literatúru faktu. Sem patrí aj kniha Massima Montanariho Hlad a hojnosť. Robila som ju ešte v „predinternetovom“ období a bolo tam treba overovať množstvo mien i faktov. Spoza stohov encyklopédií ma vtedy ani nebolo vidieť. Za túto knihu som získala prekladateľskú Cenu Mateja Bela. Z beletrie mi dal zabrať trojdielny román Valeria Massima Manfrediho Alexander Veľký, mal asi 1200 strán.

Preložili ste aj Collodiho Pinocchia a detskú knižnú klasiku, Rodariho rozprávky. Sama ste tiež autorkou niekoľkých detských, najmä básničkových knižiek pre najmenších čitateľov. Je rozdiel v prekladaní pre deti a pre dospelých?

Povedala by som, že diametrálny. Pri preklade pre dospelých sa treba čo najpresnejšie držať textu. Pre deti treba prekladať veľmi jasne, hravo, žartovne. Texty pre deti sú často založené na nepreložiteľných slovných hračkách, ktoré treba nahradiť nejakou inou slovnou hračkou. Ak je tam ešte aj obrázok, ktorý vás nepustí, tak musím naozaj zapnúť všetky mozgové závity. Najmä pri preklade básničiek pre najmenšie deti – tie sú prakticky nepreložiteľné, musím ich preto napísať nanovo. A to robím nesmierne rada.

Prikláňate sa k názoru, že dnešné deti takmer nečítajú, alebo ste skôr optimistka?

Nechcem generalizovať, veď aj moje deti boli úplne rozdielne, čo sa týka čítania. S vnúčatami je to tiež tak. Verím, že dobrá knižka si svojich malých čitateľov nájde, len ich k tomu treba odmalička viesť, ísť im príkladom.

Marec môže, ale aj nemusí byť mesiacom knihy. Aké knihy máte aktuálne rozčítané a čo práve prekladáte?

Ja mám knižný marec celý život. Od svojho prvého prekladu, ktorý vyšiel roku 1975, sa ešte nestalo, že by som nemala nejaký rozpracovaný. Momentálne je to Alessandro Baricco: La Sposa giovane, Mladá nevesta, krásny retro príbeh, vystavaný s bariccovskou fantáziou, trochu experiment, veľmi zaujímavý. Rozčítaných kníh mám doma viac. Dočítala som zaujímavý román Literární spolek Laury Sněžné od fínskeho spisovateľa Pasi Ilmari Jääskeläinena, ktorý máme ako „povinnú literatúru“ na tento mesiac v našom knižnom klube. Zo slovenských autoriek mám rozčítaný tvrdý, až krutý román Iris Kopcsayovej Bez lásky. Je to naozaj kniha pre silné nátury. Začítaná som aj do najnovšej knihy Taliana Paola Maurensiga Teoria delle ombre (Teória tieňov) o živote ruského šachistu Alexandra Aljechina. Knihy sú celý môj život.

Ak dovolíte, dotknem sa aj vážnejšej témy. Pred nejakým časom ste u seba v domácom prostredí doopatrovali nevládnu mamu. Napokon doma aj posledný raz vydýchla. Kde ste v tom období čerpali silu a čo vám pomáhalo to zvládnuť?

Musím sa priznať, že to nebolo ľahké. Služba dvadsaťštyri hodín denne, sedem dní v týždni. Kto to nezažil, nevie si to predstaviť. Bezmocne sa prizerať, ako z mamy pred mojimi očami uniká život, ako slabne, vyhasína, odchádza, aká je nemohúca ako bábätko, treba ju kŕmiť, umývať, česať, ošetrovať... Modlila som sa za trpezlivosť, priznávam, že nie vždy úspešne, a to mi je teraz ľúto. Veľkou posilou mi bol môj manžel, s ktorým sme sa pri nej striedali, keď som to potrebovala a chcela som si na dve-tri hodinky vybehnúť na svoje milované korčule na hrádzu a tam načerpať energiu, alebo sa osamote vyplakať. Som vďačná svojim synom, ktorí ju navštevovali aj vtedy, keď ich už poriadne nevnímala. Stačilo, keď si pri nej posedeli a držali ju za ruku.

Opatera starých ľudí a smrť sú dnes do značnej miery tabuizované témy. Čo vám dala táto skúsenosť? Dívate sa teraz na smrť inou optikou?

Som vďačná osudu, že mi umožnil zažiť aj takúto skúsenosť. A navyše v ideálnych podmienkach – pre mamu som mala už dávnejšie prichystanú izbu, bola som na dôchodku a mohla som sa venovať len jej. Prekladať som mohla aj popri opatrovaní, takže som úplne nevypadla z pracovných povinností, akurát som ich vykonávala, keď som na ne mala čas. A dokonca aj ruku som si zlomila až potom, keď sme mamu pochovali. Takže aj v tomto som mala veľké šťastie. Mamina smrť ma už definitívne posunula do prvého radu najstaršej generácie – to je kolobeh života a je to tak správne a spravodlivé. Všetko je, ako má byť.

Vizitka:

Mária Štefánková (65)

Rodáčka z Nitry celý svoj profesijný život zasvätila literatúre. Preložila z anglického, ale najmä talianskeho jazyka už vyše šesťdesiat titulov pre dospelých a deti. Pre tie najmenšie tiež napísala viacero rozprávok a riekaniek (naposledy napríklad sériu rozkladacích leporel Hádanky z lúky, Hádanky z dvora). Je vydatá, má troch dospelých synov a štyri vnúčatá. Navštevuje Univerzitu tretieho veku, kde študuje odbor divadlo a hudba v premenách času a spieva v zbore CANTUS.

Foto: Petra Bošanská

Vizáž a styling: Barbora Yurkovic