„Och, nebo, klobúk dole!“ ozvalo sa 16. júna 1963 z vesmírnej lode Vostok 6, pripravenej na štart z Bajkonuru. Valentina Vladimirovna Tereškovová vtedy ako prvá žena na svete vzlietla do vesmíru.
V orbite strávila sedemdesiat hodín a štyridsaťjeden minút, štyridsaťosemkrát obletela našu planétu. V roku 2000 jej za to v Londýne udelili titul Žena storočia.
Nedávno, šiesteho marca, oslávila sedemdesiatdeväť rokov. Narodila sa ako obyčajné dievča v dedine Boľšoje Maslenikovo pri Jaroslavli.
Do školy začala chodiť až ako deväťročná po skončení druhej svetovej vojny a hneď po ukončení základného vzdelania nastúpila do textilnej fabriky, kde pracovala aj jej matka.
Ďalej študovala prostredníctvom korešpondenčných kurzov. Bola ambiciózna, neuspokojila sa so životom bežnej robotníčky.
V závode dlho nezostala, zlákala ju profesionálna kariéra v Komsomole, komunistickom zväze mládeže. A napokon sa začala venovať záľube, ktorá sa pre ňu stala vášňou – letectvu a parašutizmu.
Cesta medzi vyvolených
Sovietsky zväz sa usiloval vo vesmírnom súboji so Spojenými štátmi o stále nové prvenstvá. Po lete Jurija Gagarina padlo v najvyšších straníckych kruhoch rozhodnutie vyslať do kozmu ženu.
Začiatkom roku 1962 sa spustilo hľadanie vhodnej adeptky, pričom musela spĺňať dôležité parametre – mala byť mladšia ako tridsať rokov, s výškou do stosedemdesiat centimetrov, s hmotnosťou pod sedemdesiat kilogramov a musela mať aspoň základný parašutistický výcvik.
Mladá tkáčka Valentina Tereškovová všetky tieto kritériá spĺňala. V prvej fáze bolo vybraných vyše štyristo žien, po lekárskych prehliadkach a ďalších testoch bolo určených päť hlavných kandidátok. Medzi nimi aj ona.
Päticu adeptiek čakala tvrdá príprava, úplne rovnaká ako pre mužov. Museli ovládať teóriu pilotovaných vesmírnych letov, riadenie kozmických lodí, technické vedomosti o stavbe rakiet... Celé mesiace žili izolované od sveta.
Testovali ich na centrifúge, aj v tepelnej komore so sedemdesiatimi stupňami Celzia. Podstúpili aj test izolácie, každú kozmonautku zavreli samú na desať dní do zvukotesnej miestnosti.
Tereškovová všetkých prekvapila, keď si tam čas krátila spevom.
V poslednej fáze prípravy dostal hlavné slovo prvý tajomník ÚV KSSZ Nikita Chruščov. Ten zobral do úvahy aj veľmi „podstatné“ fakty - robotnícky pôvod a stranícku príslušnosť.
Podľa týchto kritérií bola Tereškovová absolútne ideálnou kandidátkou.
Vo vesmírnej lodi, zdroj: Wikimedia
Tri dni v „konzerve“
Keď kráčala po schodoch do rakety, mala tep stoštyridsať úderov za minútu. Jej vzrušenie bolo prirodzené. „Keď som sa v kabíne pripútala, bola som pripravená na skúšobný let, ktorý mal trvať len niekoľko hodín,“ priznala neskôr nemeckým novinárom.
Až po štarte padlo rozhodnutie, že vo vesmíre zostane o dva dni dlhšie.
„Let prebieha normálne, cítim sa dobre,“ zahlásila v oficiálnom vysielaní Tereškovová pod krycím menom Čajka. Lenže, nebola to celkom pravda.
Problémy, ktorým musela čeliť počas letu, vyšli najavo až takmer po štyridsiatich rokoch. Kabínu Vostoku volali „konzerva“, lebo dnu sa nedalo ani pohnúť a kozmonaut musel vydržať pololežmo – polosediac celé dni v takmer nezmenenej polohe. Mladej kozmonautke to dalo zabrať.
Trápili ju bolesti hlavy aj pravej nohy. Mala pocit, že noha jej takmer odumiera, no v kresle sa nemohla ani pohnúť. Situáciu jej komplikovala aj únava, chvíľkami doslova zaspávala.
Až o niekoľko desaťročí neskôr sa verejnosť dozvedela, že kozmonautom v šesťdesiatych rokoch klesala bežne počas letu pracovná výkonnosť na štyridsať až päťdesiat percent.
U Tereškovovej bol pokles ešte väčší. Veľkým problémom bolo pre ňu nechutenstvo, celé tri dni nič nejedla, len pila vodu.
Zamaskované modriny
Na zem sa vrátila devätnásteho júna, a tak, ako Jurij Gagarin, aj ona sa katapultovala, čo bol vtedy komplikovaný a nebezpečný manéver.
To, že sa pri ňom udrela o okraj vstupného otvoru a skončila s modrinou, bola len malá daň. „Počas zostupu sa ma zmocnila hrôza, padala som totiž do veľkého jazera a pocit, že tam zostanem sama, bez akejkoľvek pomoci, mi naháňal obrovský strach,“ priznala neskôr.
Keď pristála, veľký padák ju chvíľu ťahal po zemi, pritom si poudierala tvár. Odreniny vidieť na prvých fotografiách, ktoré vznikli hneď po pristátí. Neskôr, na ďalších záberoch, už vďaka maskérom zmizli a Tereškovová tvrdila, že bola len zamazaná od lesných jahôd.
Nič nesmelo pokaziť dokonalú auru jej úspechu. Zásoby kozmonautického jedla, ktorého sa počas letu ani nedotkla rozdala zvedavcom z blízkej dediny, ktorí sa k nej zbehli a sama sa hltavo pustila do chleba s tvarohom, čo jej priniesli dedinčania.
Život v službách strany
Prvú kozmonautku sveta čakala po vydarenom lete obrovská sláva. Stala sa vzorom pre ženy na Východe aj na Západe, zožala medzinárodnú úctu a obdiv. A hlavne sa stala dokonalým „vývozným artiklom“ Sovietskeho zväzu.
Bola milá, všetkým vychádzala v ústrety a dôstojne reprezentovala svoju socialistickú vlasť. Cestovala po svete a dostávala vyznamenania.
Prvá zahraničná cesta viedla v auguste 1963 do Československa, kde ju sprevádzal Alexander Dubček a kde sa stala čestnou občiankou Bratislavy. V nasledujúcich rokoch vyštudovala vojenskú leteckú akadémiu, stala sa inžinierkou, neskôr aj profesorkou.
Napriek tomu, že mala na pohľad šťastný život, bola to zlatá klietka, z ktorej sa nedalo ujsť. To, čo naozaj chcela robiť, jej už sovietski politici nedovolili.
Snívala, že sa ešte raz vráti do kozmu, plánovala let s čisto ženskou posádkou, no viac ju do rakety nepustili.
Strana a vláda nemohli riskovať, že sa jej pritom niečo stane. „Sama som vlastne v živote nič nedosiahla, všetko pre mňa a za mňa urobili iní,“ skonštatovala napokon smutne.
Zdroj: Profimedia
Koniec hviezdneho manželstva
Počas výcviku na Bajkonure sa zoznámila s kozmonautom z Vostoku 3 Andrijanom Nikolajevom. Päť mesiacov po Valentininom návrate z vesmíru sa vzali.
Tomuto zväzku „požehnal“ aj Nikita Chruščov, ktorý bol čestným hosťom na svadbe a nadšene hovoril, že mladomanželia sú príkladom ideálnej sovietskej rodiny. Keď sa páru narodila dcéra Jelena, dievčatko celé dni vyšetrovali lekári. Išlo o historicky prvé dieťa, ktorého obaja rodičia boli v kozme.
Jelena bola zdravá ako buk a keď vyrástla, stala sa z nej lekárka. Manželstvo Tereškovovej s Nikolajevom však rozhodne nebolo také hviezdne, ako sa navonok prezentovalo.
Muž prvej kozmonautky sa už krátko po svadbe prejavil ako despota, veľa pil a mal milenky. Napokon sa rozviedli, no to si po rokoch musela Tereškovová vymodlikať u Leonida Iľjiča Brežneva.
Bez jeho súhlasu by nebolo možné manželstvo zrušiť. Neskôr sa vydala za vojenského lekára Julija Šapošnikova a žila s ním až do jeho smrti v roku 1999.
Dnes žije Valentina Tereškovova ako vdova v ústraní, občas chodieva do divadla a venuje sa vnukom Alexejovi a Andrejovi. Podľa niektorých ľudí pôsobí strohým a chladným dojmom, pravdou však je, že sa stále angažuje vo verejnom živote, a to najmä v pomoci pre chudobných.
Podporuje dva detské domovy v Jaroslavli a ženský kláštor v Kolomi, pri ktorom pôsobí zariadenie pre deti bez domova a rodiny.
Svadba s Andrijanom Nikolajevom, zdroj: Profimedia
Viac na Artmama.sk
Viac na Tortyodmamy.sk
Viac na Nanicmama.sk
