Natália Horečná: Tanečné umenie je veľmi bolestivé

„V duši sme tanečníkmi do konca života,“ hovorí o svojom povolaní medzinárodne známa choreografka. Pôvodne účinkovala na prestížnych zahraničných pódiách, dnes učí baletných tanečníkov, ako byť úprimnými k sebe aj k divákom.

(Zdroj: Petra Bošanská)

Ako sa vám pracovalo pri tvorbe Slovenských tancov, ktoré ste nedávno pripravovali pre Slovenské národné divadlo?

Slovenské tance boli pre mňa obrovským prekvapením, hudba je krásne prekomponovaná do orchestrálnej podoby. Niektoré pôvodné pesničky aj poznám. Keďže som choreografkou baletu, nemám pohybový slovník, ktorý sa drží ľudového tanca, a tak som sa rozhodla, že vsadím choreografiu do formy klasického baletu, pričom prijmem akcenty ľudovosti. Nepridŕžala som sa pritom ani textov piesní. Chcela som si vytvoriť vlastný príbeh.

O čom je?

Je to typický príbeh Janíčka a Aničky, ktorí idú za hľadaním vnútorného svetla, radosti. Janko cestuje krajinou, stretne Temnotu, ktorej musí čeliť, lebo sa ho zmocnila. Podľa príbehu som pospájala piesne Petra Breinera, zo šestnástich som spracovala trinásť najvhodnejších. Je to rozprávka pre dospelých, ale aj pre deti, pre všetkých. Niečo naše, domáce, čo hovorí európskym jazykom. Reč tanca to dokáže.

Prečo ste nechceli vniesť do príbehu viac „slovenskej“ drámy?

Chcela som vytvoriť niečo, čo by bolo vyslovene oslavou života, prítomného momentu. Dnes je okolo nás toľko katastrofálnych situácií. Tak som si povedala, nebudem ich rozvíjať, ide mi najmä o radosť z toho, že sme spolu. Že dostaneme život ako dar a nech sa stane, čo sa stane, skúsme sa tešiť jeden z druhého. Nie v bolestiach minulosti, nie v strachu z budúcnosti. Pre mňa je Slovensko nádherná krajina, čo sa v nej odohráva, je druhá vec. Chcela som ho objať.

Ako často sa vraciate domov?

Žijem mimo Slovenska už dvadsaťdva rokov, prichádzam tak dvakrát do roka. Vtedy ani nie som veľa v Bratislave, väčšinou si idem s rodinou oddýchnuť na chalupu pri Dunaji, mentálne aj fyzicky. Dnes už, žiaľ, bez otca. Vždy tam načerpám energiu. A rada si nájdem čas aj na hory.

Odišli ste v sedemnástich tancovať do Hamburgu. Ako to rodina zvládala?

Poriadne ťažko. Rozhodlo však, že som spravila skúšky do hamburskej baletnej školy. Opúšťala som rodičovské krídla a zostávala bývať v maličkej miestnosti s matracom na zemi. Pamätám si, keď ma tam rodičia nechávali, strašne pršalo. Vtedy som prvýkrát videla svojho otca, tú horu, plakať. Aj sestra bola pri rozlúčke úplne hotová, lámalo mi to srdce.

01.jpg

Ale to už boli časy bez železnej opony. Mohli ste sa kedykoľvek vrátiť.

Takto som nad tým neuvažovala. Bola som skôr v šoku, zatvorili sa dvere na izbe a ja som ostala na tom matraci s kufrom sama. Naši mi veľmi chýbali, volala som domov každý deň. Po polroku som si ten kufor zbalila a volala som domov – mamina, nezvládam to, idem naspäť. A presne v tej chvíli ma zároveň čosi stoplo a kdesi veľmi hlboko som pocítila, že musím zostať. Rodičia ma povzbudili, aby som to ešte skúsila, ešte trochu vydržala a nezahodila šancu. Potom sa to už prelomilo.

Čo vás najviac brzdilo?

Spočiatku, samozrejme, jazyková bariéra – po anglicky som vedela len trochu, po nemecky vôbec. A k tomu tvrdý západný systém, celkom iný prístup ako doma. Zrazu som nedostávala toľko povzbudení ako na bratislavskom konzervatóriu od profesorky Kláry Škodovej, ktorá mi hovorievala: No, dnes si to nezatancovala veľmi dobre, ale vidím svetlo v tvojich očiach. Na druhej strane bolo dobré, že hoci mi tam city trochu potláčali, šancu mi dali, keď videli, že makám. A zrazu sa začalo rodiť remeslo, profesionalita. Dostala som sa do rúk vynikajúcich majstrov. Považujem to za šťastie a cítim, že ako choreografka musím túto devízu odovzdať.

Ako vyzerali vaše dni v škole?

Tvrdá drina, nikto blízky. Ráno o desiatej som bola nastúpená na klasiku, musela som sa nejaké techniky preučiť, iné naučiť. Ale zachraňovala ma láska k baletu. Vnútri som cítila, že je to niečo ako poslanie, že toto chcem robiť. A postupne začali prichádzať výsledky.

02.jpg

Časom ste klasický balet opustili. Čím vás pritiahol ten iný, súčasný?

Bolo to v roku 2001, keď padli dvojičky. Tancovala som vtedy klasické a neoklasické balety, ale táto udalosť ma tak šokovala, že som takmer nedokázala ďalej pracovať. Pamätám si presne ten pocit – tancovala som v Labuťom jazere, a hoci to bolo krásne, pripadalo mi veľmi čudné bezstarostne sa vznášať. Vnútri som intenzívne cítila, že chcem vyjadriť pocity ľudí, ktorých tá tragédia zasiahla. Klasický balet je nádherný, ale v niečom takmer nedotknuteľný. Zrazu som cítila, že sa ho chcem dotknúť naozaj, spoznať grimasy života. A dala som výpoveď v Hamburskom balete. Čo bolo dosť povážlivé, lebo jeho šéfa Johna Neumeiera pokladajú priam za tanečného boha.

Ako reagoval?

Máme sa veľmi radi. Dal mi týždeň na rozmyslenie. Rozhodnutie som nezmenila, urobila som konkurz do holandského súboru NDT, ale nemali pre mňa zmluvu. Vrátiť som sa už nechcela, lebo som túžila pracovať s Jiřím Kiliánom. Nastúpila som teda najprv v Scapino Balete. Ten bol výborný v tom, ako ma učil odložiť návyky z klasiky.

Ako prijíma telo zmeny v tanečnom štýle?

Samozrejme, je to celkom iný charakter pohybu. Dostavili sa bolesti chrbta, kĺbov, ale aj obrovská chuť robiť to a učiť sa. Tak som premohla akúkoľvek bolesť. Je to zvláštne – v klasickom balete telo spĺňa celkom iné funkcie, musí sa držať viac nad zemou, v tom druhom spôsobe tanca je viac zemitosti, treba sa viac opierať do zeme, ohýbať chrbát. Funguje tam iná synergia. Je to o intenzívnejšom chmate, partnera treba chytiť naozaj, nielen akože. Snivosť sa dostáva na jednu úroveň s realitou. Ale v niečom je to rovnaké ako v klasickom balete, lebo musíte byť vo svojej úlohe rovnako úprimní.

03.jpg

V Slovenských tancoch ste sa s Petrom Breinerom stretli ako dvaja slovenskí tvorcovia spoza hraníc. Ako ste si porozumeli?

Z jeho muziky asi každý vyčíta sympatie. Keď som Slovenské tance počula prvýkrát v slúchadlách, bolo mi jasné, že vnútri je to citlivý, silný človek, s ktorým chcem spolupracovať. Rok sme viedli e-mailové dialógy, v ktorých sa potvrdilo, aká je moja misia a že pracujem s profesionálom so srdcom.

Čím vás tanečné prostredie Baletu SND oslovilo?

Tým, že tanečníci ukázali veľkú dravosť, odvahu skúsiť aj iný pohybový slovník a chuť vyjadriť sa inak. Sú veľmi otvorení a dobre sa s nimi pracuje.

Dnes ste predovšetkým choreografkou. Bolo ťažké opustiť aktívne tancovanie?

Choreografii sa venujem už osem rokov, štvrtý rok už vôbec netancujem. K tejto práci som prešla celkom nenásilne, už dlhší čas som o nej snívala.

Tanečník však vnútri nikdy neprestane tancovať, v duši sme tanečníci do konca života. Závisí to od mnohých faktorov, určuje to nielen vek, ale niekedy aj zranenia. Tanečné umenie je veľmi bolestivé a práve nad tú bolesť sa treba vedieť povzniesť. Z toho vyplýva zvláštna, silná jednota. Veľmi silno som ju cítila, keď mi umrel otec. Pochopila som, že sme všetci jedno vo vesmíre. Cítim otca pri tanci veľmi často pri sebe, nosím dokonca na skúškach jeho košele.

04.jpgV Monte Carle

O čo vám teda ide v tanci?

O úprimnosť. Vždy tanečníkom hovorím, tancujte úprimne, aby sa to ľudí dotklo, len tak prejdeme jeden cez druhého a zmení sa naša forma ega.

Niekedy to trvá celý život, ale hovorím si, prečo by malo? Otec mi ku koncu života hovoril – vidíš, keby som bol vedel určité veci skôr, možno by som nemusel tak rýchlo odísť. Bolo to veľmi dôležité, lebo mi určitým spôsobom otvoril ďalšie dvere.

Ako vnímal vašu tanečnú kariéru?

Od prvej chvíle ma podporoval. Vyrastala som v umeleckom prostredí, ako kameraman ma stále brával do televízie, so sestrou sme robievali detský komparz. V jednom kuse sme hopsali už od piatich rokov, ja balet, ona gymnastiku. Potom sa pobrala viac v otcových šľapajach. Túžim s ňou niekedy nakrútiť tanečný film.

05.jpgPri nácviku Slovenských tancov SND.

VIZITKA

Natália Horečná (39)

Je medzinárodne známa choreografka a tanečníčka. V roku 1994 absolvovala Tanečné konzervatórium Evy Jaczovej v Bratislave, potom študovala na Baletnej škole Hamburského baletu Johna Neumeiera, kde pôsobila ako sólistka do roku 2003. Odtiaľ prešla do Scapino Balletu v Rotterdame, do roku 2012 bola členkou Nederlands Dans Theater, kde tancovala v dielach najvýznamnejších svetových choreografov, ako sú Jiří Kylián, Sol León, Paul Lightfoot alebo William Forsythe. Dodnes vytvorila dvadsaťosem pôvodných baletných diel, choreografie pre NDT, Junior balet Hamburg, pre sólistov Hamburského baletu a Tanečnú akadémiu v Ríme. V súčasnosti spolupracuje s Viedenským štátnym baletom, pre Slovenské národné divadlo vytvorila choreografiu k Slovenským tancom Petra Breinera.

Foto: Petra Bošanská

Vizáž a styling: Barbora Yurkovic

Ďakujeme za poskytnutie priestorov na fotografovanie Baletu SND.

Najčítanejšie na SME Žena


Inzercia - Tlačové správy


  1. Mäsovýroba Gašparík získala ocenenie Danubius Gastro 2017
  2. Hotovosť, internet či karta? Najbezpečnejšie je platenie mobilom
  3. Už ste niekedy jedli v garáži? Tá v Trenčíne stojí za to
  4. Staré Dobré Mexiko: Už vieme prečo východniari chvália Šariš
  5. Objavte netušené možnosti nových firemných kreditných kariet
  6. Najväčšie first moment zľavy končia vo februári
  7. Boj s podvodníkmi stáčajúcimi odometre stojí bazáre státisíce
  8. Bezpečné a prestížne bývanie v Bratislave s novým symbolom mesta
  9. Prečo majú Slováci stále radšej hypotéku ako prenájom?
  10. Jarné prázdniny pri mori?
  1. S profesorom Michalom Miovským o prevencii závislostí
  2. Poslanci nevzdávajú boj proti herniam, chcú prísnu reguláciu
  3. Hotovosť, internet či karta? Najbezpečnejšie je platenie mobilom
  4. Mäsovýroba Gašparík získala ocenenie Danubius Gastro 2017
  5. Už ste niekedy jedli v garáži? Tá v Trenčíne stojí za to
  6. Staré Dobré Mexiko: Už vieme prečo východniari chvália Šariš
  7. Dokázali by ste nakúpiť so zavretými očami?
  8. Objavte netušené možnosti nových firemných kreditných kariet
  9. Stanovisko Klubu pre Bratislavu k zákazu hazardu v Bratislave
  10. Najväčšie first moment zľavy končia vo februári
  1. Boj s podvodníkmi stáčajúcimi odometre stojí bazáre státisíce 11 480
  2. Prečo majú Slováci stále radšej hypotéku ako prenájom? 9 497
  3. Ceny bytov vo veľkých mestách prekonali historický rekord 6 008
  4. Najväčšie first moment zľavy končia vo februári 5 895
  5. Bezpečné a prestížne bývanie v Bratislave s novým symbolom mesta 5 320
  6. Klasickým gastrolístkom konkuruje už aj nová stravovacia karta 5 247
  7. Už ste niekedy jedli v garáži? Tá v Trenčíne stojí za to 5 103
  8. Staré Dobré Mexiko: Už vieme prečo východniari chvália Šariš 4 897
  9. Hotovosť, internet či karta? Najbezpečnejšie je platenie mobilom 4 785
  10. Jeden z najkrajších interiérov má Meridiana v Prievidzi 3 076

Hlavné správy zo Sme.sk

EKONOMIKA

Predražené predsedníctvo a kauzu Evka prešetrí NAKA

Na polícii bola desiateho januára vypovedať Zuzana Hlávková. Stalo sa tak ešte predtým, ako bol prípad posunutý elitným policajtom.

KOMENTÁRE

V politike, tak ako v hazarde, je výsledok vopred jasný

Aké osoby sú v pozadí hazardu?

DOMOV

Trainspotting po slovensky. Ako žijú narkomani v Bratislave

Strávili sme víkend v spoločnosti ľudí závislých od drog.

Neprehliadnite tiež

Sú tri, sú sexi, no najmä vtipné: Kto sú krásky zo SketchShe?

Začalo to s karaoke v aute, teraz majú Austrálčanky státisíce odberateľov a desiatky videí, z ktorých prasknete od smiechu.

Mýty a fakty o menopauze: Čo si myslí gynekológ?

Ženy majú o menopauze často hororové predstavy a obávajú sa jej prejavov. Nie je to nutné.

Šesť známych párov, ktorých láska vydržala desaťročia

Láska na celý život existuje aj v šoubiznise. Dôkazom je niekoľko známych párov, ktoré sú spolu celé desaťročia.

Angelina Jolie: Superžena s kontroverznou minulosťou

Hollywoodska herečka má za sebou sebapoškodzovanie, nevydarené vzťahy s mužmi a experimenty s bisexualitou.


Už ste čítali?

Domov NajnovšieNajčítanejšieDesktop