Helena Krajčiová: Vďaka herectvu mám v rukách veľkú moc

Ako sa vám hralo vo filme Červený kapitán?

V prvom momente ma zaujala zvláštna temnota scenára k filmu. Išla z neho atmosféra, ktorá ma vtiahla a to sa mi páčilo. Nie som znalkyňa Dominika Dána a jeho literatúry, ale zdalo sa mi, že tento príbeh je veľmi zaujímavou látkou, takže som do toho šla veľmi rada. Postava Sylvie je malá, točila som len krátko, ale stretla som sa s hlavným hrdinom Maciejom Stuhrom, ktorý je veľmi známy poľský herec a aj keď ho možno na Slovensku väčšina nepozná, mnohí poznajú jeho otca, ktorý hral v Sexmisii. Tiež som predtým Macieja nepoznala, ale keď som sa to dozvedela, tak som si všimla aj ich vzájomnú podobu. Je vždy radosť spoznať nového herca, ktorý je výborný. Človek nemá každý deň príležitosť hrať s niekým nadpriemerným. On je naozaj hviezda a má za sebou veľa filmov. Tešila som sa, že si s ním môžem zahrať, aj keď tých spoločných scén vo filme nie je veľa.

Ako sa vám hralo v slovensko-česko-poľskej zostave? Aká tam bola atmosféra?

Slovenská kinematografia sa stále len rozbieha, takže som vďačná za každú príležitosť. Ja som však hrala len s Maciejom. Mám tam len zopár obrazov a moja postava sa v podstate nijako nevpletá do deja, len sekunduje hlavnému hrdinovi. Máme len naše spoločné scény, kedy on príde domov alebo sme spolu na nejakom pobyte v horách. Neprišla som do kontaktu s inými hercami. Tým, že sa natáčalo v krátkom čase a veľmi úsporne, nebolo je veľa času na prestoje a zábavu. Ja som hneď po natáčaní utekala domov, v tom čase som ešte kojila, takže som sa ponáhľala domov.

Ako by ste postavu Sylvie a jej vzťah s hlavným hrdinom, jej manželom, definovali?

V rámci príprav sme sa niekoľkokrát stretli s režisérom a potom sme mali s Maciejom skúšky tu v Bratislave. Hľadali sme správny tvar vzťahu týchto dvoch postáv tak, aby to o nich dvoch niečo vypovedalo. Ten vzťah bol práve vo fáze, kedy Sylvia už nad ním zlomila palicu a je zmierená s tým, že im to v manželstve nefunguje. Majú spolu dieťa a ona už všetky tie problémy, ktoré vďaka jeho práci v manželstve vznikajú, berie ako realitu a zvykla si na ne. Už ani nečaká, že to bude iné. No keď sa stane niečo vážne, je vidno, že sa oňho bojí a že jej na ňom ešte záleží.

Pozeráte sa rada na seba vo filmoch a seriáloch?

Nemám s tým problém. Niekedy ma vyslovene zaujíma výsledok a niekedy sa pozriem len aby som vedela, či sa mi to páči alebo aby som zistila, či to, čo som s postavou zamýšľala je aj viditeľné vo výsledku.

Ste voči sebe kritická?

Vidím, čo je dobré a vidím aj chyby. Ale je to všetko vždy veľmi subjektívny pohľad, no poučný.

Vídať vás často v komediálnych seriáloch, aký žáner je vám bližší?

Ja sa veľmi rada zabávam, takže som vždy veľmi vďačná za prácu, pri ktorej sa zasmejem. Ale veľakrát sa človek zabáva aj pri vážnejších veciach, takže sa nevyhýbam žiadnym projektom, ktoré sa zaoberajú vážnymi témami alebo ide o dramatické postavy. Aj to mám svojim spôsobom rada. Mnohí to poznajú aj zo súkromia. Často sa stáva, že sa ľudia aj v reálnom živote bavia o niečom vážnom alebo sa snažia pôsobiť vážne a keď sa na to pozrú zvonka, je to celé strašne smiešne. Tak je to aj pri hraní. Hráme vážne scény a popritom je nám smiešne. Vzniká určitý situačný humor. Človek má však pri hraní vážnych vecí aj iné naplnenie. Dochádza k očisťovaniu vnútra, človek sa emocionálne vyčerpá, no paradoxne si oddýchne.

Bolo natáčanie filmu Červený kapitán náročné?

Áno, natáčacie dni boli veľmi dlhé, robili sme od rána do polnoci, robili sme v exteriéri a ja som tam behala v plavkách a tenkom župane. Potom začalo vonku pršať a fúkať, takže som ochorela. Ďalšie scény som potom musela natáčať tak, že som nemala hlas. V tomto zmysle to pre mňa bolo náročné. Ale to je daň za to, že treba za jeden deň urobiť čo najviac. Tak to dnes proste je, myslí sa ekonomicky.

S Maciejom Stuhrom počas natáčania filmu Červený kapitán, ktorý príde do kín 10. marca 2016.

V čom je pre vás film iný v porovnaní so seriálom?

Naše seriály sa točia iným tempom. To je hlavný rozdiel. Je to dané žánrom. Keď je niečo denný seriál, natáčanie je primerané intenzite vysielania. Natočíme veľa obrazov za deň, pri filme je to len pár. Vo filme sa jedna scéna pripravuje aj natáča veľmi dlho, veľakrát sa opakuje a vy ju musíte vždy zahrať rovnako. Denný seriál je náročný v tom, že pracujete vo vysokom tempe, neustále prechádzate do nových obrazov a dostávate do hlavy nové slová, vety. Je to náročné na hlavu.

Čo máte na herectve rada?

Je to niečo veľmi tvorivé. Mám v rukách veľkú moc nad tým, ako to vo finále bude vyzerať. Divák vidí nakoniec mňa. Baví ma na tom najmä to, že je to tvorba. Som zodpovedná za niečo, čo ma zaujíma, dávam tomu tvár. Je to trochu pocit dôležitosti. Človek cíti príjemnú dôveru od tímu, pretože ten to vlastne všetko necháva na mne a spolieha sa, že odprezentujem prácu mnohých ľudí. Ja som ten, prostredníctvom koho sa práca niekoľkých ľudí dostane k divákom.

Máte radšej hranie pred kamerou alebo v divadle?

Nedokážem si medzi týmito dvoma vecami vybrať. Stále sa ma ľudia pýtajú aj na to, či mám radšej hranie alebo spievanie. Ale neviem sa medzi týmito vecami rozhodnúť. Keby som niektorú mala radšej, robím asi len to.

Vyberáte si úlohy podľa nejakého kľúča?

Vyberám si najmä podľa toho, kto bude môj herecký partner. Je to pre mňa zásadné. Človeka potom práca vôbec neunaví. Keď hrá s dobrým partnerom, odchádza z práce a je plný energie tak, ako keď prišiel. Keď hrá s ľuďmi, s ktorými si nerozumie, odchádza strašne vyčerpaný. Je to veľká námaha. Druhá vec, ktorá je pre mňa rozhodujúca, je aj režisér.

V spoločnosti ktorých kolegov ste sa doposiaľ cítili počas hrania najlepšie?

Naposledy to bol práve Maciej vo filme Červený kapitán. Keď som zase točila film Pokoj v duši, hrala som tam s Romanom Luknárom a Attilom Mokosom. Sú to tiež úžasní herci. Mám pocit, že tým, že sa u nás filmy netočia často, do hlavných postáv sa väčšinou obsadzujú veľmi dobrí herci. V seriáloch je to rôzne. Napríklad seriál Profesionáli je príkladom toho, že človeku robí hranie radosť. Ale aj v seriáli Zita na krku boli výborní herci. V Búrlivom víne sa mi veľmi dobre hrá s Vladom Černým a znova tam spolupracujem s Romanom Luknárom. V divadle mám skvelých kolegov, medzi ktorými je Csongor Kassai. Hráme spolu v predstavení Nevyliečiteľní a keď dohráme, tak sa len na seba usmievame, ako sme si spolu skvele zahrali. Toto predstavenie hráme jedenásť rokov a ešte stále sa nám to všetkým chce, po predstavení spolu sedíme a rozprávame si, kto čo a ako zahral.

Plánujete v najbližšej dobe účinkovať v ďalších divadelných predstaveniach?

Hrám v L+S predstavenie 69 vecí lepších než sex. V apríli tam po prestávke znova nastúpim. Hrám tam s Mariánom Miezgom a už sa neviem dočkať.

Ako zvládate spojiť materstvo s vašou prácou?

Materstvo mi dalo dôvod pracovať menej a venovať sa viac niečomu inému. Predtým som si prácu užívala a teraz, keď prišlo dieťa, užívam si aj tieto radosti. Anika má teraz dva roky a je to krásny vek. Strašne sa teším, že si môžem dopriať sama sa rozhodovať, koľko budem robiť, že na mňa nikto netlačí a som pánom svojho času. Takto môžem tráviť veľa času s Anikou a nie som tlačená nejakými zamestnávateľmi alebo inými faktormi. Za to som vďačná, ale asi hlavne sama sebe, že som si to tak dokázala zariadiť.

Zmenilo vás materstvo?

Vytvorila som si zrazu zvláštne územie v mojom živote. Je to územie šťastia a radosti s dieťaťom. K tomu všetkému, čo mám, sa pridalo niečo, čo je veľmi obohacujúce až zázračné.

Koľko času venujete momentálne spevu so skupinou Fragile?

Dala som si hranicu odspievať maximálne 15 koncertov za mesiac.

S kolegyňami zo skupiny Fragile.

Prečo rada spievate?

Na speve je oproti hraniu príjemné, že môžem vypnúť veľa vecí, ktoré pri herectve musím zapájať a môžem sa skoncentrovať len na hudbu. Často je to spôsob môjho relaxu a kontakt s krásou. Mám pocit, že sa jej spevom dotýkam a harmonizuje ma.

Skupina Fragile je tento rok nominovaná na cenu OTO. Ovplyvní to nejakým spôsobom vašu prácu?

Pravdupovediac to v praxi neznamená nič. Je to jeden večer a nič sa nezmení. Nezmení sa to, koľko musíte pracovať, koľko tomu venujete námahy ani koľko to prináša radosti. Je to radosť v daný večer a každé ocenenie ma určite poteší, ale v širšom zmysle to nemení človeku život ani podmienky, v ktorých pracuje. Je to však milé vedomie, že niekto si dal námahu a zahlasoval. To poteší, lebo cítite, že sa mu naozaj páčite. Je to akási pridaná hodnota k vašej práci.

Mávate niekedy trému?

Mávam. No pri natáčaní sa o nej hovoriť nedá. Pre mňa sú faktorom trémy diváci. Keď premiérujeme predstavenie, vtedy trému mám. Rovnako pred príchodom na javisko, keď naň vychádzam prvýkrát, pociťujem ju. Ale je v tom niečo sladké. Nechám ju len žiť vlastným životom a ona sa potom len usadí niekde vedľa a nie je deštruktívna.

Máte nejaké herecké vzory?

Je strašne veľa hercov, ktorých obdivujem. Niekedy, keď sledujem zahraničné seriály a filmy, hovorím si v duchu, že by som si s niektorými z tých ľudí strašne rada zahrala. Naposledy ma očarila Rachel Weisz a Colin Farrell. Mnoho týchto ľudí ma fascinuje. V poslednej dobe má fantastické výkony Matthew McConaughey, Bill Muray, Tilda Swinton, mám rada Cohenovcov, Tarantina a Wesa Andersona. Mám radosť, že vzniká veľa dobrých filmov, ale že sa točia aj kvalitné seriály. Aj pre nás je to dobrý signál, že éra seriálov nekončí, ale máme nádej, že aj my na Slovensku sa posúvame k lepším projektom.

A máte pocit, že tvorba seriálov na Slovensku sa zlepšuje?

U nás je to pomalšie, ale v Čechách som zaznamenala pokus robiť kvalitnejšie a kratšie seriály. My sa k tomu pomaly blížime a snáď dôjdeme do štádia, že sa popri denných seriáloch budú natáčať aj kratšie kvalitné seriály len s niekoľkými dielmi.

Ktorá vaša televízna postava sa vám hrala najlepšie? Na ktorú máte najlepšie spomienky?

Povedala by som, že je to Scarlet Balážiková z Profesionálov. Páči sa mi jej charakter a to, že sme vytvorili typ postavy, ktorý je komický svojou klamnou predstavou o sebe samej.

Heleniny drahí kolegovia z predstavenia Nevyliečiteľní. Zľava: Kamil Mikulčík, Lenka Barilíková, režisér Michal Spišák, managerka Zuzka Buchlovičová, Czongor Kassai a Oto Culka.

Čo vás momentálne robí šťastnou?

Samozrejme je to v prvom rade moje dieťa a potom je to napríklad šport. Teším sa, keď si môžem ísť zahrať tenis. Teším sa tiež, keď si viem nájsť čas na čítanie. Pri Anike sa mi to nedarilo, ale teraz už som si našla systém. Veľmi dobre mi robí aj samotná komunikácia s ľuďmi a čím ďalej, tým viac si užívam ich spoločnosť. Ľudia samotní ma robia šťastnou. Mám niekoľko úžasných priateľov, mám pekné vzťahy v rodine a myslím si, že vzťahy sú životodarná energia.

Čo robíte pre to, aby ste ostali fit?

V súvislosti so spevom je pre mňa najdôležitejšie nespievať do indispozície. A starám sa o seba tak, že cvičím už roky 5 Tibeťanov, čo je pre mňa príjemná a stabilná činnosť. Verím v pravidelnosť malých vecí a myslím, že už len týmto cvičením robím pre seba veľa. Nedržím diéty v zmysle hladoviek či očistných kúr, verím v zdravé jedlo.

Vizitka:

Narodila sa 19. apríla 1975 v Skalici. Patrí medzi všestranné slovenské umelkyne. Pôsobí ako divadelná, dabingová, filmová a seriálová herečka a popri tom spieva vo vokálnej skupine Fragile. Vyštudovala konzervatórium a následne herectvo na VŠMU. Po štúdiu sa stala členkou Slovenského národného divadla. Neskôr z neho odišla, no naďalej v ňom hosťuje. Diváci ju poznajú najmä ako seriálovú herečku. Ich sympatie si získala postavou Scarlet Balážikovej v seriáli Profesionáli. Účinkovala aj v seriáloch Ordinácia v ružovej záhrade, Panelák či Zita na krku. Momentálne sa na televíznych obrazovkách objavuje v Búrlivom víne ako Dorota Petránská. Jej prvou filmovou úlohou bola postava Márie vo filme Pokoj v duši, za ktorú získala cenu Slnko v sieti. Ďalší film Červený kapitán, kde si zahrala postavu Sylvie, dokončila len prednedávnom a premiéru v slovenských kinách bude mať 10. marca 2016. Má dvojročnú dcéru Aniku s partnerom hudobníkom Martinom Hasákom.

Foto: A. Lodes, archív H. K.

Vizáž a styling: Jana Milatová

Ďakujeme Park Inn Hotel Danube za poskytnutie priestorov na fotenie.