Jana Žemličková: Z alkoholizmu liečime už i dvadsaťročné pacientky

V posledných rokoch sa čoraz viac hovorí o ženskom alkoholizme, vnímate aj vy zmeny v rizikovom správaní žien?

Pred päťdesiatimi až šesťdesiatimi rokmi bol ženský alkoholizmus voči mužskému v pomere 1:16, dokonca ho vraj považovali v tých časoch za neliečiteľný. V liečebniach ani ženské oddelenia pre alkoholičky neexistovali, liečili sa len muži. Za posledných tridsať rokov sa tento pomer výrazne zmenil v neprospech žien, v súčasnosti sa je to približne 1:3. Odhaduje sa, že o pätnásť rokov môžu ženy dokonca prevažovať. Myslím si, že to má základ v emóciách. Ženy citlivejšie spracúvajú stresové situácie. Kedysi popíjali viac doma, osamote, ale dnes už nie je neobvyklé vidieť opitú ženu aj na verejnosti. Tiež môžeme konštatovať, že sa posúva i veková hranica vzniku závislosti. Liečime už i dvadsaťročné pacientky.

Kedy vlastne človek skĺzne do závislosti?

Každý si myslí, že jemu sa to nemôže stať. To, čo vidíme na druhom, akoby sme neboli schopní vnímať na sebe. Väčšinou vidí problém skôr rodinný príslušník, lebo sa so závislým človekom začína horšie komunikovať, je menej zodpovedný, zamení priority, uprednostňuje podujatia spojené s pitím. Veľmi zradné je aj popíjanie večer pri televízii, ktoré často prerastie do závislosti. Ľudia pritom zabúdajú na prítomnosť detí. Neuvedomujú si, že im vlastným správaním dávajú návod na trávenie voľného času a spôsob života.

Čo je to vlastne závislosť?

Závislosť je porucha v mozgu a tiež choroba návykov a impulzov. Alkoholom získavame pocit nadštandardnej odmeny. Lenže, je to falošná odmena. Tento „dar“ zjednodušuje rozhodovacie procesy a ovplyvňuje rozhodnutia, v ktorých nastáva chaos, a choroba dostáva zelenú. Bol objavený gén, ktorý je zodpovedný za závislosť, ale myslím si, že spôsob života, aký si zvolím, je vždy mojím rozhodnutím, či už dobrým, alebo zlým. Veľký podiel na vzniku závislosti má aj výchova. Deti robia to, čo vidia u rodičov. Záleží na osobnosti, prostredí, kontakte s drogou a na frekvencii komunikácie s ňou. Závislým sa môže stať každý z nás, a nielen od alkoholu. Dnes už máme prvých pacientov závislých od internetu a mobilu, niektoré výskumy dokonca hovoria, že až osemdesiat percent dnešných ľudí je netholikov a majú príznaky nomofóbie. Na vine nie je technika, ale fakt, že s ňou nevieme zaobchádzať.

Hovorí sa, že alkoholik nepotrebuje dôvod na to, aby pil, existujú však nejaké spúšťače takéhoto správania?

Žiadny problém ani smútok nie je dôvodom na to, aby človek začal piť, ale fakt je, že existujú spúšťače alkoholizmu. Jednou z takých životných situácií u žien je materská dovolenka najmä v čase, keď žena prestane dojčiť. Je zaťažená dieťaťom a keď je manžel viac mimo domova, cíti sa sama. Chýba jej partner, s ktorým sa môže podeliť o svoje problémy. Z istého pohľadu sa s fľaškou alkoholu dá komunikovať. Zmení sa prežívanie a myslenie sa upravuje do prijateľnejšej roviny. Žena chce zaplniť prázdno. Vtedy je dôležité, ako žila predtým, či mala nejaké záujmy, ktoré pretransformuje do novej životnej situácie. Spúšťačom môžu byť aj služobné cesty, na ktorých je koncentrovaná práca a oddych, alebo sviatky a oslavy.

Kedy sa už hovorí o alkoholizme?

Mylný dojem je, že alkoholizmus závisí od množstva vypitého alkoholu. Ak niekto pije často a tvrdé, neznamená to, že je ťažší alkoholik ako niekto, kto si dá víno alebo pivo dvakrát do týždňa. Ide o poruchu v mozgu, ktorá súvisí so závislosťou. Prejavuje sa tak, že keď dráždite hada, tak reaguje. Neexistuje rada ako sa nestať závislým, treba len brať vážne všetko, čo chytám do ruky a cítim, že ma oslovuje.

Čo je najťažšie pre človeka, ktorý sa rozhodne so závislosťou skočiť?

Najťažšie je začať uvažovať nad tým, že mám problém a vôbec to prijať. Závislý príde do ambulancie, a keď sa ho spýtam, prečo prišiel, tak ešte aj tam tvrdí, že nemá žiadny problém. Motivácia pacienta liečiť sa sa začína, keď si prizná závislosť. V tejto fáze sa mu dostatočne venujeme, pretože keď sa motivačná fáza dobre rozpracuje, tak je liečba úspešná. Máme vlastný systém liečby aj vlastnú terapiu, volá sa novoterapia. Je založená na veľmi jednoduchom mechanizme, ktorým sa snažíme pacienta priviesť k zmenám. Alkoholizmus alebo závislosť je choroba myslenia a správania, ale pacient nevie, že rozmýšľa rizikovo. Snažíme sa mu otvárať rizikové mechanizmy, ktoré ho vždy vracajú tam, kam sám nechce.

Ako vyzerá liečba závislosti?

Sú tri zložky liečby, ktorými sa dá prepracovať k uzdraveniu. Tou prvou je štandardná ústavná liečba, ďalšia forma je ambulantná. Vyžaduje si spoluprácu s pacientom. Ak klient spolupracuje, tak je užitočná a úspešná. Treťou je socioterapeutické doliečovanie. Máme veľmi dobre prepracovaný systém a realizujeme ho formou veľkej terapeutickej skupiny, ktorú nazývame klubom. Závislí sú v kontakte so spoluzávislými, teda s ľuďmi, ktorí im rozumejú. Je ešte jedno významné združenie, ktoré k nám prišlo z Ameriky, a to je hnutie anonymných alkoholikov.

Spomínali ste, že zvyčajne si problém so závislosťou všimne skôr blízky človek, čo môže urobiť?

Ľudia, ktorých blízki majú tento problém, často robia chybu, že keď vidia zmenu v správaní, nepoukážu na ňu. Sú ticho a myslia si, že je to normálne. Potom v sebe dlho zadržiavajú pocity, stupňujú sa v nich smútok, hnev, pochybnosti a napokon z nich vyjde agresívny prejav zlosti. V tom momente sa závislý uzavrie, na istý čas aj zreguluje pitie alebo dokonca prestane piť. No po čase sa k alkoholu vráti, snaží sa piť utajene a začína si drogu chrániť. Nasledujú klamstvá, úniky, podvody rôzneho druhu najmä s financiami. Vtedy už stráca príbuzný nervy a, samozrejme, aj vplyv. Ak toto nastane, odporúčam rodinnému príslušníkovi, aby navštívil odborníka, ktorý s ním začne pracovať na motivácii závislého partnera. Cesta je schodná, nie ľahká, ale netreba sa báť, lebo stojí zato.

Ako ste sa dostali k tejto práci? Váš otec Ivan Novotný je uznávaným odborníkom na závislosti, bol vám vzorom?

Veľkou okľukou a triedením podstatného od nepodstatného. Keď nájdete to, čo ani neviete, že hľadáte, ale viete, že ste to našli, ste na konci blúdenia a na začiatku novej cesty. Paradoxom je, že inšpiračný zdroj som mala priamo pred očami od narodenia – otec pracuje so závislými vyše päťdesiat rokov.

Najskôr som okúsila umeleckú dráhu, vyštudovala som divadelnú fakultu, písala scenáre, publikovala, dokonca som získala cenu za pôvodnú divadelnú hru pre deti a sedela v porotách malých javiskových foriem. Aj v tomto sme si s otcom podobní, on napísal televízne inscenácie a scenár pre film. Odmalička som chodila na jeho skupinové terapie, ako aj na známu abstinentskú Muránsku lúku, kde bolo na terénnej terapii aj dvesto až tristo pacientov. Pre mňa nebol alkoholik strašiakom, ale človekom, ktorý skĺzol z cesty, nesmierne citlivý, vnímavý a vždy ochotný pomôcť.

Kedy teda nastal pre vás rozhodujúci okamih?

Stala sa taká zvláštna vec, bola som s otcom opäť raz na jednej skupine, kde som sa aj aktívne zapojila, a on mi vtedy povedal, „každý deň, ktorý tráviš niekde inde, a nie pri tejto práci, prichádzaš o vzácne skúsenosti, lebo vidím, že to máš v sebe, že počuješ závislého“. Akoby už vtedy vedel, že vstúpim do tej istej rieky. Zhoda náhod a rôznych okolností napokon rozhodla. A tak som začala chodiť na ďalšie a ďalšie stretnutia a ani nie do mesiaca som sa prihlásila na fakultu do Prahy a dorobila si potrebné vzdelanie. Absolvovala som vyše pätnásť rokov rôznych dlhodobých i krátkodobých výcvikov u nás i v Česku. Zistila som, že je úžasné, keď človek robí, čo ho baví, čo má rád a jeho práca, najmä ak začne prinášať prvé pozitívne výsledky, sa mu stáva potešením. Potom únava, čas a niekedy ani peniaze nezohrávajú až tak významnú rolu.

Má táto práca vo vašej rodine aj ďalších pokračovateľov?

Mám dve deti a každé je úplne iné. S úctou vzhliadam k dcére, ktorá je veľmi samostatná a ambiciózna už odmalička a pracuje ako advokátka. Syn zdedil, nazvala by som to „novotného gén“ a venuje sa tiež závislým. Už teraz sa dá u neho predpokladať, že bude túto prácu robiť srdcom, lebo je obdarený schopnosťou počuť závislosť a rozlíšiť množstvo farieb v mozaike problémového myslenia.

Čo je najdôležitejšie pri vaše práci?

Keď mi pacient zaklope na dvere, neznamená to, že mi prišla práca. Vtedy nepotrebujete žiadne odborné výrazy a veľké výklady, ale ľudské slovo, dobré uši a schopnosť začať sa s človekom otvorene rozprávať. Viesť rozhovor so závislým a rozumieť symptómom, ktoré sa viažu k jeho diagnóze nie je vždy ľahké. Veľakrát som sa zahrávala s myšlienkou, či som nemohla konať inak. Možno prvých päť až šesť rokov som sa spochybňovala, ale to mi najviac pomohlo. Ukazovalo mi to, ako mám ísť ďalej, aj keď som mala pocit, že som už na konci.

Podľa mňa je to veľmi ťažká práca, lebo osudy vašich pacientov sú rôzne aj smutné.

Prežívam dva zvláštne pocity. Prvým je smútok, keď príde mladý človek a skláňa sa nad svojím hrobom, lebo nemá prečo žiť. Druhý pocit sa rodí, keď začneme spolupracovať a začíname sa otvárať životu. A keď odchádza z liečebne ako slobodný muž alebo žena, prichádza k nemu nová šanca. Vtedy už vidí slnko, počuje vtáky, vníma prírodu... Svoju minulosť taký človek potom nevníma ako temnú, búrlivú a dramatickú, ale ako nevyhnutnú. S takou skúsenosťou sa potom dá celkom pokojne žiť. Vidieť tie vrátené životy a neskôr aj životy v ich rodinách, ich spokojné deti, v tom je veľa dobrých a krásnych pocitov.

Vizitka:

Jana Žemličková (56)

Je riaditeľkou resocializačnej starostlivosti v Sanatóriu AT, v Bratislave Petržalke, jediného zdravotnícko-resocialiazačného zariadenia na Slovensku. Je spoluzakladateľkou novoterapie BAR v procese uzdravovania závislých. Vyštudovala Vysokú školu múzických umení v Bratislave, psychoterapeutickú fakultu v Prahe, je absolventkou multidisciplinárneho vzdelania v oblasti závislostí od návykových látok doma i v zahraničí a rôznych výcvikov. Prednáša, publikuje, facilituje skupiny, vedie socio-terapeutické kluby, je členkou odborných komisií a poradkyňou pre Asociáciu klubov abstinujúcich Slovenska a organizátorkou rôznych projektov pre závislých. Má dve deti, Radoslavu a Rastislava a vnuka Adama.

Foto: Petra Bošanská

Vizáž a styling: Jana Milatová

Ďakujeme za poskytnutie priestorov na fotografovanie v Prezidentskom salóniku na Hlavnej stanici v Bratislave spoločnosti ŽSR.