Coco Chanel je žena mnohých protikladov. Rada manipulovala s mužmi, bola nesmierne pedantná, pracovitá a provokujúca.
Dokázala skĺbiť pohodlie a eleganciu, urobiť radikálny rez v módnom svete a ženské šatníky šmahom ruky odľahčiť o korzety, dlhé sukne, klobúky, volány a krajky. Za to im ponúkla praktickú jednoduchosť, ktorá však rozhodne nebola nudná.
Malé čierne
Z jej geniálnej hlavy vyšli „malé čierne“ puzdrové šaty bez golierika a manžiet, ktoré preslávila Audrey Hebpurnová. V módnom priemysle jej však patria aj iné prvenstvá.
Ako prvá otvorila cestu dámskej športovej móde, dala život malým nápaditým klobúčikom, stvorila námornícky kabátik, skladané sukne i dámske pyžamo.
Do histórie sa zapísala aj trojštvrťovým kabátom, lodičkami s lakovanou špičkou, výstrihmi na chrbte či prešívanými kabelkami s retiazkou.
Životná cesta Gabrielle Bonheurovej Chanelovej bola plná nečakaných zvratov a prekvapivých udalostí. Narodila sa vo Francúzsku v roku 1883 ako jedno z piatich nemanželských detí a po smrti matky skončila v sirotinci.
Strohosť tohto prostredia si so sebou niesla celý život. Žila prísne, priam asketicky. Jedinou výnimkou bol jej ľúbostný život. Hovorilo sa, že milencov strieda rovnako rýchlo ako módne štýly.
Na vrchole kariéry
Za všetkým hľadaj muža
Prvého dôležitého muža stretla, keď sa pod prezývkou Coco pokúšala o kariéru kabaretnej speváčky. Bol ním dôstojník pechoty a milionár Étienne Balsan.
Využila ho, aby sa vyšvihla medzi francúzsku smotánku. Naučila sa, že znudených boháčov môže zaujať odvahou, jej najväčšou devízou bola schopnosť šokovať. Nemala problém ukázať sa na dostihoch v požičanom pánskom saku s Étiennovou kravatou alebo v kabáte jeho priateľa.
Model doplnila vlastnoručne vyrobeným slameným klobúčikom. Balsan ju v jej výstrelkoch podporoval, dokonca jej vo svojom dome poskytol priestor na navrhovanie klobúkov.
Ona však potrebovala viac – financie na samostatné podnikanie. A tak zalovila v nových vodách. Étiennovi nechala list na rozlúčku, keď jej nový objav - Arthur Capel prezývaný Boy pomohol otvoriť v Paríži na Rue Cambon butik s klobúkmi.
V roku 1913 jej financoval aj otvorenie butiku v Deauville na pobreží Atlantiku. Coco práve vtedy začala prepisovať históriu módy. Vytvorila kolekciu dámskych odevov, ktorá sa nepodobala na nič, čo sa dovtedy predávalo.
„Chcem dať ženám možnosť smiať sa a jesť bez toho, aby pritom museli omdlievať,“ opísala svoje revolučné modely.
Prelomový džersej
Obdobie, v ktorom začala tvoriť, bolo ako stvorené na módnu revolúciu. Ženy boli po prvej svetovej vojne sebavedomejšie, viac pracovali a voľnejšie sa zabávali.
A túžili po zmene vo svojich šatníkoch. Coco objavila dieru na trhu a zaplnila ju pružnou vlnenou tkaninou, z ktorej sa šila pánska spodná bielizeň a je dodnes známa ako džersej. Úplne prepadla práci. Čím bola úspešnejšia, tým viac sa vzďaľovala svojmu milencovi a mecenášovi.
„Bola som svojou vlastnou paňou a spoliehala som sa len sama na seba. Capel si uvedomil, že nado mnou stratil všetku moc. Raz mi smutným hlasom povedal: Myslel som, že ti dávam hračku a dal som ti slobodu,“ priznala.
Potom prišiel šok, keď jej rozčarovaný milenec v roku 1918 oznámil, že sa chce oženiť s dcérou anglického aristokrata Dianou Wyndhamovou. Ich vzťahu síce nadobro neodzvonilo, no Coco netúžila byť tou druhou. Keď o rok neskôr Capel zomrel pri dopravnej nehode, pochovala s ním aj svoju minulosť.
Už nikdy nerozprávala o ťažkých začiatkoch. Spomienky si pred verejnosťou prikrášlila. Presťahovala svoj obchod v Paríži do luxusných priestorov a opäť sa vyšvihla medzi smotánku. Sex pritom využívala ako prostriedok na zvyšovanie spoločenského postavenia. Z bohatých a vplyvných mužov si robila trofeje.
S Romy Schneiderovou.
Chanel No. 5 a nacisti
Mala pomer s ruským hudobným skladateľom Igorom Stravinským i s najbohatším mužom Anglicka – vojvodom z Westminstru.
Prežila aj románik s arcivojvodom Dimitrijom Pavlovičom, bratrancom cára Mikuláša II. Práve on ju zoznámil s chemikom Ernestom Beauxom, ktorý jej pomohol vytvoriť v roku 1921 parfum Chanel No. 5.
Zmenila ním svet vôní. Prvýkrát v histórii sa neinšpirovala konkrétnou kvetinou, ale vytvorila zmes syntetických aróm a parfumu dala svoje meno. Bola na vrchole síl, užívala si úspech aj mužskú pozornosť. Potom však prišla druhá svetová vojna a zrazu bolo všetko inak. Bola nútená prepustiť zamestnancov a zatvoriť módny dom Chanel.
Vo svojich verejných vyhláseniach podnecovala antisemitizmus. Otvorene priznala, že ju vášnivo priťahuje moc, a tú pre ňu zosobňovali nacisti.
Televízia France 3 odvysielala dôkazy, podľa ktorých bola Coco špiónkou nacistického Nemecka. Prežila románik s nemeckým špiónom Hansom Güntherom von Dincklage, ktorý bol o trinásť rokov mladší. Bola agentkou rozviedky s krycím menom Westminster a v kartotéke tajnej služby figurovala pod číslom F-7124.
Pracovala vraj priamo pod Walterom Schellenbergom, veliteľom brigády SS a šéfom Abwehru. Dodnes nie sú známe podrobnosti operácie Modelhut, v ktorej mala byť použitá ako návnada pre Winstona Churchilla. Mala ho vraj presvedčiť, aby uzavrel mier za podmienok výhodných pre Nemcov.
Historik Henry Gidel píše, že Coco Chanel „prejavila neskutočnú megalomániu a naivitu, keď si myslela, že môže ovplyvniť samotného Churchilla“. Neskôr bola označená za kolaborantku a špiónku. V Paríži nemohla ostať, a tak odcestovala do Švajčiarska za milencom Hansom Güntherom.
Vo svojom apartmáne.
Neotrasiteľné impérium
Napokon sa do Francúzska predsa len vrátila. A to dokonca už pred rokom 1950. Musela však módny svet presvedčiť o svojej genialite v boji so skvelým Christianom Diorom a jeho módnou vlnou plnou volánov a skladov, proti ktorým celý život bojovala.
Stavila na kostýmček z jemného tvídu, krátky lemovaný kabátik, sukňu po kolená a perlový náhrdelník. Tieňov z minulosti sa však úplne nezbavila. Ako sedemdesiatjedenročná zažila ostré útoky francúzskej tlače, ktorá jej ani po rokoch neodpustila kolaboráciu s nacistami.
Impérium Chanel to však nijako nepoškodilo a Európa časom zabudla na temné stránky prvej dámy francúzskej módy. Na staré kolená bola Coco presvedčená, že je najdôležitejšou postavou svetovej módy a že je na čele firmy nenahraditeľná.
Viedla ju až do svojej smrti 10. januára v roku 1971, hoci už bola takmer slepá a úplne na pokraji síl. Navyše bola osamelá a závislá od morfia, ktoré užívala ako liek na nespavosť.
„Myslela som si, že si svoj život musím vybudovať sama, ale bol to omyl. Teraz nemám nič. Ostala som sama so svojimi miliónmi,“ zhrnula napokon výsledok svojho celoživotného úsilia.