Jana Tóthová: Deti strácajú kontakt s tvorivými silami

S kapelou mávate dlhé odmlky, viackrát ste sa stiahli práve vo chvíli, keď bol o vás značný záujem. Prečo?

Sme veľkí milovníci koncov a začiatkov. Začiatok vždy v sebe skrýva veľký potenciál. A koniec vlastne takisto.

Teraz ste v akej fáze?

Za seba môžem povedať, že som sa rozhodla, že hudba je to, čo chcem v živote robiť až do konca. Uvidíme, aké to bude mať následky.

Posledné CD ste vydali pred niekoľkými rokmi zo živého záznamu v bratislavskom Nu Spirit Clube. Chystáte niečo nové?

Zriadili sme si nové štúdio priamo v skúšobni. Jednak preto, aby sme si vôbec pamätali, čo práve robíme a potom, je to príjemné, ak môžeme nahrávať postupne a rozmýšľať pritom, ako to spraviť. Či tam dať nejakú starú španielku, saxofón, alebo niečo iné.

Môžu sa fanúšikovia tešiť na ďalšie CD už tento rok?

Nuž, nemáme daný nijaký termín. Možné to je, a malo by to tak byť, ale nechávame si voľný priestor, uvidíme.

Ľudia chodia na vaše koncerty, kritika chváli albumy. Poháňa vás to?

Osobne to vôbec nekontrolujem rozumom, nešpekulujem nad tým. Možno je to pre isté veci aj na škodu. Bolo by asi viac peňazí, ale mne je lepšie, ak sa udalosti dejú samy. Aby sa to stalo a aby to bolo autentické. A tak je to aj s textami, ktoré píšem. Každý, kto píše, to asi pozná. Nedá sa s tým manipulovať, je to skôr stav bytia.

Naspievali ste básne Sylvie Plathovej, Bohumila Hrabala. Píšete aj vlastné, dokonca v češtine. Ako ste sa dostali k písaniu?

Bola som panelákové dievča, ktoré si ani neuvedomilo, na čo si trúfa. Priťahovalo ma to a dovolila som si vyskúšať to, pretože som nechcela mlátiť prázdnu slamu. To, čo bolo za slovami poézie, som predtým nepoznala, a odrazu bolo prečo a čo spievať.

Máte obľúbené piesne z vášho repertoáru?

Nick a svícen mám veľmi rada. Mám pocit, že tá pieseň sa točí v nekonečnom priestore a je pre mňa stále záhadou.

A z vlastných?

Asi tie nové, ku ktorým teraz robíme hudbu. Priebežne stále píšem texty a potom veľa vyhadzujem a prečisťujem. Baví ma ten proces. Keď sa hodia texty do hudby a spätne k človeku prehovárajú. Môžem pozorovať, či z toho niečo súce vznikne. Niečo, čo by napríklad ponúkalo odpovede, alebo niečo, cez čo by sa človek mohol aspoň poriadne vyziapať.

Kedy vám prvý raz napadlo, že by ste mohli byť speváčkou?

Veľmi čisto som spievala už ako trojročná. Doma mám niekde zapadnutú prachom nahrávku na starej emgetonke, tá by to dosvedčila. Ale potom sa to kamsi vytratilo a dospelo to až tak ďaleko, že okolo puberty som už vôbec nedokázala ani len ústa otvoriť a vydať hlásku. Ale veľmi som túžila mať kapelu, tak som začala hrať na basgitare.

Koľko ste mali rokov?

Takých pätnásť - šestnásť. Chodievali sme v Bratislave do partií a na kúpalisko Delfín. V tých časoch sa veľa počúvalo ska a reggae. Bola to úžasná hudba, celkom iná a mňa to v tom komplikovanom veku otvorilo svetu, bolo to oslobodzujúce.

Bola to pre vás možnosť ako uniknúť pred sivosťou vtedajšej uniformnej spoločnosti?

Bola som dievča zo sídliska, pamätám si, ako sme sa chodievali opaľovať na asfaltovú strechu paneláka. Malo to svoje čaro, aj keď si myslím, že veľa duševných mizérií vzniklo možno práve aj tou intoxikáciou asfaltom. V ska a reggae bola výrazná basa a pri nej som aj spievala. Môj dobrý otec mi v tom čase kúpil basgitaru a kombo, tak sa to celé začalo. Ale nikdy som nechcela byť speváčkou a ani som nechcela byť frontmankou. Chcela som to skôr hodiť na niekoho iného.

Ako dnes funguje tvorivá rovnováha v trojčlennej zostave? Juraj Hladný, kedysi za bicími, dnes za klávesmi, je váš manžel, vychovávate spolu syna. Je také prepojenie výhodou?

Nedá sa to podľa mňa zovšeobecňovať. Podobne ako tradičný model rodiny je možno prehnane používaným pravidlom, ani náš vzťah s Jurajom sa nedá zovšeobecniť alebo opisovať. Jednoducho to tak pre niečo je a nemusím tomu ani rozumieť, stačí, že to prežívam. Sme spolu a je to fajn. Nemám patent na to, ako by ľudia spolu mali alebo nemali byť.

Plynule doma prechádzate od témy o akordoch k tomu, čo treba kúpiť v samoške?

Ako každý blízky vzťah, aj ten náš má rôznorodé polohy a potreby a žijeme nimi tak, ako prídu. Život si pýta svoje a my upriamujeme pozornosť, kam práve treba. Či už je to Tornádo Lue, alebo čokoľvek iné.

Jeden z klipov je nakrútený priamo u vás doma v kuchyni.

Áno, k pesničke Cesta domu. Ale veď kde inde sme to mali nakrútiť, ak nie doma?

Máte deväťročného syna. Vzali ste ho niekedy na koncert?

Zatiaľ nie. Mňa by to dosť rušilo. A myslím si, že v tomto veku ešte ani on o to nestojí. Ale vnímam to aj tak, že je to taká moja záležitosť. Rodič má právo mať čosi vlastné. Aj keď je to viac vec pocitu než zásad.

Spievali ste mu, keď bol maličký?

Kukulienka bol veľký hit, ale už v tehotenstve som veľa spievala a dosť som v tom čase hrávala na gitaru. Vypočul si úplne všetko, čo sa len dá predstaviť. Z medicínskeho hľadiska bolo moje tehotenstvo zložito rizikové. Vraveli mi, že mám ležať, dávať si na seba pozor, ale ja som sa cítila dobre a veľmi rada, schuti a často som sa smiala. Tehotenské hormóny mi robili dobre. O to horšie to bolo potom, keď to už pominulo.

Zmenilo vás materstvo ako speváčku?

Nie som typ ženy, ktorej všetko v živote nabieha samozrejme a automaticky. Materstvo bolo pre mňa veľký skok, možno až akési životné salto mortale. Namiesto eufórie prišla melanchólia až depresia. Syn mal koliku, reflux a aby som sa oňho mohla postarať, musela som sa zbaviť vlastných osobnostných výhybiek. Človeka to raz a navždy zmení, iste to nejakým spôsobom pozná každá mama.

V čom bola zmena najvýraznejšia?

Človek môže byť nebojácny, ale keď príde dieťa, začne sa viac strachovať, akoby obetoval svoju odvahu. Predtým sa nemusel báť ničoho, ani smrti a odrazu je pohľad na život celkom iný. Ale aj tak je to pre mňa úplne zásadná metafyzická skúsenosť. Predtým bolo dôležité len spievanie, chvíle, keď vznikali pesničky. Tornádo bolo vždy pre mňa záležitosťou istej duševnej stability, taký čistý priestor. A stále to aj je. A materstvo, to bolo také priame stretnutie so životom.

Akú hudbu počúvate?

Aj keď je to pre mňa istým spôsobom bizarný svet, ale rada si pustím akékoľvek bežné rádio a započúvam sa, čo hrajú. Nedávno som takto natrafila na pesničkára menom Mac DeMarco a pripadalo mi to dosť zábavné. Rada si pustím Mozartovo Requiem. To je až bunkový zážitok, neuveriteľný a veľmi intenzívny. Začala som nedávno spievať v zbore, pretože ma zaujíma stará hudba a v zbore som túžila spievať už ako dieťa. Barokové sakrálne aj svetské skladby, ktoré tam spievame, sú pre mňa opäť dôkazom toho, ako je celý človek nástrojom a s hudbou dokáže rezonovať.

Je pre vás spievanie katarzné?

Určite aj to bol dôvod, prečo som začala spievať v zbore. Veď spev a iné tvorivé veci presne na to sú. Vidím to, aj keď chodím hrať a spievať s bábkami deťom do nemocníc. Na vlastné oči môžem pozorovať, ako sa deťom mení nálada, ako ich to dokáže odpútať od ťažkostí, ktorými počas hospitalizácie prechádzajú. Dnešné deti veľmi skoro strácajú kontakt s tvorivými silami v sebe. Ponúknuť dieťaťu zaťaženému chorobou tvorivú činnosť, v tom je obrovský prameň života a podpora liečby.

Ako vám napadlo ísť hrať a spievať deťom do nemocnice?

Keď som sa stala mamou, spolu s kamarátkou nás táto možnosť zaujala. Marka Míková z projektu Loutky v nemocnici hľadala zhodou okolností v tom čase nejakých ľudí pre slovenské Bábky v nemocnici.

Ako prebiehajú vaše vystúpenia v nemocnici?

Hráme spolu s deťmi pesničky a divadlo, alebo sa len tak zhovárame. Všetko sa odvíja od stavu a nálady dieťaťa. Chodíme vo dvojici, v taške máme psíčka s mačičkou a žabu. Všetko stojí a padá na empatii a priamom kontakte. Ide o to, či má dieťa vôbec náladu sa takto hrať. Ponúkneme mu pesničku, zábavu a o chvíľu je jasné, či má chuť na humor, alebo sa chce len zhovárať. Niekedy je možno na tom mamička ešte horšie ako dieťa a potrebuje pesničku viac ona.

Na koncerte s kapelou. (Dávid Doroš)

Kde čerpáte tvorivé sily?

V prírode. Dôverujem jej. Príroda je niečo, čo vo mne dokáže vzbudiť dokonca aj dôveru v seba samu. Všetko v prírode je nejako zariadené a aj keď to akoby nespeje k ničomu, všetko tam má svoj význam. Bez ďalších otázok a požiadaviek. Príroda poskytuje človeku priestor a keď tam príde, je dojemné, ako zistí, že vlastne nemá žiadne ďalšie potreby.

Vizitka:

Jana Tóthová (43)

Narodila sa v roku 1972 a už v dievčenskom veku začala hrať na basgitare a spievať. Je frontmankou legendárnej kapely Tornádo Lue, ktorá neopakovateľným spôsobom ozvláštňuje slovenskú nezávislú hudobnú scénu od začiatku deväťdesiatych rokov. V súčasnej trojčlennej zostave kapely spolu s manželom, bubeníkom Jurajom Hladným a basgitaristom Palom Murínom koncertujú doma aj v zahraničí. Prostredníctvom OZ Bábky v nemocnici hrá divadlo a spieva deťom, ktorým sa tvorivou činnosťou deťom a ich rodičom snažia uľahčiť pobyt v nemocnici.

Foto: Alex Rymšinová