Minulý rok ste vydali pod názvom Babská jazda knižné „vymaľovanky pre štýlové ženy“, ako stojí v podtitule. Ako sa vám kreslili obrázky, o ktorých ste vedeli, že ich bude vyfarbovať po svojom vždy niekto iný?
Maľovanky boli pre mňa výzvou, pretože som sa musela krotiť. Milujem farby a zrazu som sa musela uspokojiť s čiernou a bielou. Každá stránka ostala akoby nedokončeným obrazom, no zároveň som vedela, že obrázok sa pozitívne posunie ďalej prostredníctvom žienky, ktorá ho bude vymaľovávať – i keď poznám aj pána, ktorý miluje vymaľovávanie, nie je to teda výlučne ženská záležitosť! Každý obraz som preto dokončila s pocitom, že sa mnohonásobne dotvorí v rôznych farebných verziách.
Nemrzí vás, že ich nedokončíte vy?
Nie, naopak, je to výborný pocit, pretože jednotlivé obrázky získajú punc individuality. Každý naberie iný nádych, inú atmosféru. A je to úžasná pointa, keď sa umenie skĺbi s takýmto úžitkovým akcentom.
Aký je váš náhľad na fenomén maľovaniek, ktorý z detského sveta prekvapivo prenikol do sveta dospelých? Stretla som sa aj s názorom, že nejde o kreatívnu, ale len o mechanickú činnosť.
Myslím si, že to zďaleka nie je iba mechanická činnosť. Kreatívne je už len kladenie farieb. Napríklad čierno-biele obrázky sa môžu vyfarbiť iba čiernou a bielou, prípadne monochromaticky, čiže tón v tóne danej farby.A aj samotné vyfarbovanie predlohy je nejakým spôsobom kreatívne.
Vy sama si niekedy vymaľovávate?
Priznám sa, že nie, a dokonca som sa do toho veľmi nehrnula ani v detstve. Síce som stále niečo kreslila, ale nebolo to vymaľovávanie, skôr prekresľovanie rôznych predlôh, často ilustrácií v mojich obľúbených knižkách. Výzvou bolo prekresliť to, čo vidím, ale neskôr som aj tak najmä vymýšľala.
Vašou doménou je figurálna maľba. Z každého dievčaťa či ženy stvoríte na obraze bohyňu. Či už bohyňu módy, alebo bohyňu ženskosti, zmyselnosti, slobody, zvádzania, farieb. Čo je pre vás ako umelkyňu ideálom krásy?
Áno, snažím sa vystihnúť ženskosť v jej širokospektrálnej vzorkovnici. Moje múzy niekedy zosobňujú dravú zmyselnosť a erotiku (tú v mojich predstavách najlepšie vystihuje havajská bohyňa Pele, inokedy nesú nádych napudrovanej rokokovej dámy či vážnosť antickej bohyne. Tiež sú mi veľmi blízke vyjadrovacie prostriedky vo forme gesta, mimiky či inej neverbálnej komunikácie. Každý ťah, umiestnenie tela či farby sú veľmi dôležité pre prípadnú rezonanciu s divákom.
V čom a kedy sa vo vašich očiach stáva žena bohyňou?
Veľmi rada sa inšpirujem ženami, ktoré sa vyznačujú osobitosťou. Sú to buď fiktívne postavy, napríklad bohyne rôznych mytológií, alebo aj reálne ženy z mäsa a kostí, napríklad džezové speváčky Billie Holiday či Nina Simone, ktoré zaujali svojou hudbou, zjavom i životným štýlom, i keď nemuseli a ani nemohli byť božsky dokonalé.
Z vašich obrazov by som usúdila, že asi najinšpiratívnejším obdobím v živote ženy je jej dievčenstvo a raná mladosť. Čo ďalšie fázy – materstvo, zrelosť, starnutie?
Dnes ešte neviem povedať, do akej miery sa raz budem ponárať do transformácie ženy, ale maľovala som už aj madonu s dieťaťom v náručí. Keď porodila moja sestra, obdarovala som ju práve takýmto obrazom. Pravda, mám dokopy iba tri takéto plátna. Poviem to teraz možno kruto – móda uprednostňuje dokonalosť, čiže aj mladosť. Síce aj v módnom svete existujú výnimky z inej vekovej kategórie, napríklad úžasná ikona módy, vyše deväťdesiatročná Iris Apfel alebo divy z minulého storočia, ale sú to jednoducho len výnimky.
Dozvedela som sa o vás, že ste túžili stať sa maliarkou už v detstve.
Mala som veľké šťastie, že som sa narodila do rodiny, kde ma milovali a podporovali v kreativite. Či už to bola moja mama, výtvarníčka, alebo aj otec, či nebohá babička, s ktorou som zasa veľa vyšívala a priučila som sa od nej aj ďalším ručným prácam, čo ma možno nasmerovalo práve na umelecké spracovanie textílií.
Čo bolo neskôr, ako ste sa napríklad zžívali s rolou matky?
Rodila som päť týždňov po promóciách. Chvalabohu som mala tehotenstvo bez komplikácií a diplomovú prácu som robila v najväčšej pohode. Vymyslela som si tému, ktorá súvisela s materstvom. Práca mala dve časti – vytvárala som modely zo sklenených korálikov, ukladala som ich jeden vedľa druhého, od výraznej žltej až po bublajúcu krvavočervenú a vyrábala som veľmi zmyselné topy vhodné napríklad na ples. Bolo to v kontexte s témou sopečná činnosť zeme. V mladosti mi otec vysvetľoval princíp menštruácie práve na báze sopečnej činnosti, akoby aj matka zem mala svoj cyklus. Druhá časť bola neúžitková a tvoril ju korzet z molitanu, objekt, ktorý sa obalí okolo tela mladej ženy, pričom mojím zámerom bolo vytvoriť intímny pocit hniezda a bruška. Snažila som sa textilom sprostredkovať pocit materstva. Moje absolútne harmonické výtvarné tehotenstvo podľa mňa ovplyvnilo to, že keď som porodila, moje dieťa neplakalo, bolo pokojné. Po pôrode som prežívala najúžasnejšie obdobie v živote.
Nepotrebovali ste materstvo špeciálne vyjadriť vo svojej tvorbe?
Ani nie, i keď v konečnom dôsledku je takmer každá žena, ktorú namaľujem, nositeľkou rodu a potomstva.
Venovali ste sa aj stylingu. Ako hodnotíte štýl súčasných žien? Tipovala by som vás na kritičku konzervatívnosti.
Nie, ja nehodnotím. Každý nech si oblečie, v čom sa cíti dobre. Samozrejme, ak ide o spoločenské udalosti, povedzme plesy, kde sú isté pravidlá, tam viem byť kritická.
Ilustrujete aj knižky, najmä tie pre ženy a o ženách. Aké knihy čítate, teda okrem tých, ktoré ilustrujete?
Ilustrovala som rôzne ženské knižky, ktoré obľubujem, ale viac sa venujem tým odborným, napríklad publikáciám o mytológiách. Veľmi sa mi páči havajská mytológia a nedávno som sa venovala fenoménu morských panien.
Vernisáž výstavy M. R. Štefánik a jeho múzy v Slovenskom dome v Prahe 2015.
Na sklonku minulého roka ste v Prahe v Slovenskom dome predstavili cyklus obrazov, ktoré spája postava Milana Rastislava Štefánika. Portréty Štefánika a jeho múz sú veľmi osobité, pestré a prekvapivo netradičné. Ako vznikol tento nápad?
Odvinulo sa to od spolupráce s časopisom, ktorý sa číta na palube lietadiel, a zároveň som dostala možnosť vystavovať obrazy na bratislavskom letisku. Dosť odvážne som vtedy povedala, že ja, keďže ide o letisko, ktoré nesie Štefánikovo meno, skrátka namaľujem Štefánika! Najprv som sa pustila do štúdia jeho osobnosti. Môj manžel vtedy výstižne podotkol, že to nebudem mať ľahké, lebo Štefánika milujú naozaj všetci. Ale mňa pri jeho príbehu zaujali práve ženy a jeho vzťah k nim, lebo už v minulosti som sa zapodievala tým, aké rôzne ženy mal napríklad Picasso.
Áno, ale Picasso bol bohém, umelec a Štefánik štátnik, čo znie skôr suchopárne.
Aj vo mne Štefánik existoval skôr v uniformnom podaní, aj keď som vedela, že existuje jeho fotografia, ktorá ho zachytáva v inej polohe, a to na Tahiti, kde je zarastený, opálený, do pol pása nahý, v tahitskom pareu... A tak som si povedala, že začnem práve týmto obrazom. Štefánik bol francúzskym generálom, pilotom a astronómom. Patril k mimoriadne vzdelaným a múdrym mužom a dokázal veľa vďaka svojej entuziazmom nabitej povahe. Keď som si naštudovala jeho vzťahy so ženami a akú úlohu zohrávali v jeho živote – vrátane mamy a starej mamy , tak sa opäť dostávam k tomu, že rané zázemie človeka je mimoriadne determinujúce pre jeho budúcnosť.
Čomu sa momentálne venujete, plánujete tento rok nejakú výstavu?
S kurátorkou Jiřinou Diváckou pripravujeme ďalšiu výstavu v Prahe, a to k môjmu jubileu, štyridsiatke, čiže v lete. Bude to súvisieť s módou a so všetkým, čo som dosiaľ vytvorila.
Vernisáž výstavy v lete 2015 na slovenskej ambasáde vo Washingtone DC.
Vizitka:
Noémi Kolčáková-Szakállová (39)
Rodáčka z Bratislavy, ktorá vyrastala v Dunajskej Strede. Vyštudovala Vysokú školu výtvarných umení v Bratislave, odbor odevný dizajn. Neskôr tu sama pôsobila ako pedagogička, ale pracovala aj v rôznych redakciách ako módna redaktorka a štylistka. Vystavovala doma i v zahraničí (napríklad vo Viedni, v Pekingu, Pune, Budapešti, vo Washingtone či v Prahe) a venuje sa tiež ilustrácii a módnej tvorbe. Je vydatá a má pätnásťročného syna Adama.
Foto: Petra Bošanská
Vizáž a styling: Jana Milatová