Koučka Dagmar Kéryová: Nevieme pracovať so vzťahmi

V minulosti neexistovali koučovia, ale dnes sa vyrojili ako huby po daždi. Prečo ich zrazu potrebujeme?

Za posledných pár desiatok rokov sa svet výrazne zmenil a zmenili sa aj štruktúry, v ktorých ľudia fungovali. Predtým žili v nejakej komunite s určitým systémom hodnôt, vedeli, čo je správne a čo nie. Dnes viac cestujú, spoznávajú nové systémy, iné náboženstvá a prestali veriť v nejaké pravidlá, takže ich potrebujú nahradiť niečím vlastným. Vybudovať si systém viery znamená pracovať so sebou hlbšie. A to je dôvod, prečo sme začali potrebovať koučov. Prví koučovia sa objavili v Amerike pred viac ako tridsiatimi rokmi.

Riešia s vami ľudia viac pracovné alebo osobné problémy?

Nerozlišujeme, či má klient osobný, alebo pracovný problém, pretože vždy ide o celého človeka a jeho tému. Väčšinou ku mne prichádzajú podnikatelia, manažéri s pracovnou témou. Jej riešenie sa však niekedy nachádza v súkromí. Pretože ak sa chcem pohnúť v pracovnom živote, musím sa dostať k tomu, kto som a ako to mám v živote zariadené. Práca je vždy úzko prepojená so súkromím.

Čo konkrétne ľudí najviac trápi?

Zaujíma ich najmä, ako žiť svoj život tak, aby bol naplnený. Chcú mať prácu, ktorá ich teší, ale zároveň im umožňuje mať osobný život, venovať sa rodine, svojim záujmom, sebe. Dnes totiž niektoré firmy vyžadujú od zamestnancov veľmi veľa a náš životný štýl je preto náročný. Treba hľadať balans, pretože ak ľudia nepracujú so zdrojmi v osobnom živote, nemôžu dlhodobo niečo vytvárať v pracovnom. Zaujíma ich tiež, čo robiť, aby sa cítili zmysluplní a naplnení. Kedysi obuvník vyrobil topánky, stretol paniu, ktorá ich nosila a bol spokojný. Dnes najmä vo veľkých korporáciách ľudia niečo robia, ale nevidia tak jasne výsledky svojej práce. To ľudí frustruje, preto niekedy aj dobre platená práca v dobrom prostredí a s dobrým tímom býva demotivujúca. Hľadajú miesto, kde uplatnia svoj talent a bude zmysluplné pre nich aj pre ich okolie.

Lenže šéfovia sa u nás často nezaujímajú o to, ako ľudí motivovať, skôr využívajú direktívne spôsoby riadenia, typu „musíš, lebo ťa vyhodím“. Alebo ich zaujímajú len čísla, čísla, čísla...

Takýto tlak vyzerá ako najjednoduchší spôsob na dosiahnutie výsledkov. Funguje však len krátkodobo a obmedzene. Ľudia potom iba čakajú, či sa šéf pozrie dobre, alebo zle, ale neprinášajú do práce svoj potenciál a niekedy ho ani neobjavia. Používať tento typ riadenia u manažérov alebo obchodníkov, ktorí majú do práce vložiť niečo vlastné, kreativitu a srdce, je veľká chyba. Lebo potom svoju prácu urobia na priemernej alebo podpriemernej úrovni. Dnes sa však v práci vyžaduje od ľudí oveľa viac. Samostatnosť, vlastné riešenia. A to chce skutočne motivovaný tím. Mnohí manažéri to vnímajú, pracujú s individuálnou motiváciou a rozvojom ľudí.

Ľudia sú len ľudia a dokážu ľudskejší prístup šéfa okamžite zneužiť. Čo ak potom poľavia v práci, pri plnení úloh?

Je veľmi dôležité vždy si dohodnúť konkrétne ciele a pravidelne ich vyhodnocovať, dávať pozitívnu aj negatívnu spätnú väzbu. To znamená oceňovať, ale aj veci, ktoré nefungujú, jasne pomenúvať, rozprávať sa o tom, ako ich možno zlepšiť. Manažér sa musí o svojho zamestnanca zaujímať.

Je rozdiel, keď je v riadiacej pozícii žena alebo muž?

Celý systém riadenia, ktorý poznáme, je založený na mužskom princípe, a tak aj ženy, ktoré si chceli budovať kariéru, museli pracovať mužským spôsobom. Inak by ich prostredie neakceptovalo. Teraz vstupuje do riadiacich pozícií druhá, možno tretia generácia žien, zažívame transformáciu. Ženy sú silnejšie, dokázali mužom, že vedia robiť, majú rovnako dobrý mozog a začínajú do systému riadenia vnášať ženský princíp.

Aký je teda ten mužský a ženský princíp?

Mužský princíp je postavený na jasnom zameraní, fokusovaní. Muži idú za cieľom priamo a tvrdo. Žena však využíva vo veľkej miere intuíciu, prirodzenú empatiu, dáva tímu na realizáciu väčší priestor, ale, samozrejme, takisto ako manažérka drží cieľ. Preto sú ženy mnohokrát úspešnejšie, lebo vedia vycítiť, čo je pre tímy alebo pre konkrétnych ľudí dobré. Niekedy to totiž nevie ani samotný človek, ktorý pre ne pracuje. Navyše ženy majú za sebou tisícročia starostlivosti o deti a rodinu a sú vycvičené v tom, že dokážu simultánne robiť viac vecí naraz.

Lenže muži to majú stále jednoduchšie. Venujú sa kariére a domov chodia načerpať nové sily. Ženy chodia, naopak, z jednej práce do druhej a mnohé, aj keď sú úspešné, priznávajú, že je to veľmi ťažké zvládnuť.

Pretože im nepomáhajú muži. Výrazne nám uľahčujú prácu a šetria čas v domácnosti práčky, umývačky, mixéry, ale žena sa môže venovať v pohode kariére len vtedy, keď prevezme časť starostlivosti o deti a domácnosť muž. Ak my ako ženy zmeníme spôsob fungovania, musíme pohnúť s celou rodinou. Inak je to na náš úkor. Žena dokáže byť dobrou matkou, aj keď sa venuje dieťaťu len pár hodín denne, pokiaľ mu dokáže dať to, čo potrebuje a potom ho nechá s dobrou opatrovateľkou či s otcom. V konečnom dôsledku je to dobré pre rodinu i pre všetkých naokolo. Každý si však potrebuje nájsť svoj model fungovania a všeobecne platné pravidlá neexistujú.

Veľa ľudí už zažilo syndróm vyhorenia, stretávate sa s týmto problémom? Dá sa mu predísť?

V prvom rade musí byť človek schopný počúvať sám seba. Niekto môže tri noci nespať a napriek tomu vydrží pracovať a, naopak, sú ľudia, ktorí keď sa poriadne nevyspia, tak s nimi niet reči. Treba poznať, kto som a ako žijem, aby som bol v poriadku. Lebo dávať môžem iba vtedy, ak sám mám a ľudia veľakrát dávajú, aj keď sami nemajú a potom sa dostanú do začarovaného kruhu. Dôležitý je rešpekt k sebe samému, vedieť balansovať medzi vlastnými ambíciami a tým, čo môžem. Pomáha tiež plánovanie. Napríklad je fajn povedať si, že teraz v novej pozícii budem rok zo seba vydávať maximum a potom si to vyhodnotím. Ak to neurobím, môžem pracovať na maximum päť rokov a vyhorím. Niekedy treba zabrať, ale potom si aj oddýchnuť.

Ako ste sa vlastne dostali ku koučingu?

Nemala som cieľ byť koučkou, jednoducho som len išla za tým, čo ma baví a prináša mi radosť. Som vyštudovaná stavebná inžinierka, ale keď som sa uchádzala o prácu v personálnej agentúre, dostala som ponuku v nej pracovať. Neskôr som začala organizovať konferencie a založila som jednu z prvých public relations agentúr. Po ôsmich rokoch ma však externá komunikácia prestala baviť. Raz mi jedna známa povedala: Ak premaľuješ tank na ružovo, stále ostane tankom, a tak som sa začala zaujímať o konštrukciu toho svojho tanku a posunula sa viac k internej komunikácii. To už bola práca s posolstvami, s tímami, čo je dnes aj časťou tímového koučingu. Prešla som viacerými rozvojovými výcvikmi a rozhodla som sa študovať koučing ako ďalší nástroj pre PR. Vybrala som si jednu z najstarších koučingových škôl v Paríži. Otvorili sa mi úplne nové obzory a zistila som, že svoje hobby môžem premeniť na prácu. Opustila som stabilnú a krásne vybudovanú pozíciu a začala som v podstate odznova.

Práca s tímami určite nie je jednoduchá, často sú vzájomné vzťahy medzi ľuďmi nelogické, fungujú v nich sympatie, antipatie, rôzne emócie. Ako sa s tým vyrovnávate?

Prirovnávam nás k ľadovcom, ktoré plávajú vo vode. To, čo je nad vodou, sú naše vyjadrenia, činy. Lenže okolo deväťdesiat percent z nás je skrytých pod vodou, v nevedomí, a niekedy ani sami nevieme, prečo reagujeme tak, ako reagujeme. To je dôvod, prečo sú často vzťahy medzi ľuďmi nelogické. Niekto nám je nesympatický a my nevieme prečo. Ako koučka učím ľudí ponárať sa pod vodu a vnímať, čo sa deje v interakcii s druhým človekom. Pritom je veľmi dôležitá emocionálna inteligencia a schopnosť vzájomného porozumenia.

Lenže dnes sú tvrdé časy a učia ľudí byť egoistami, myslieť najmä na seba.

Súčasnosť nás odučila pracovať so vzťahmi. Sme nezávislí, dokážeme sa postarať sami o seba a nie sme nútení posúvať sa. Ak sa nám niečo nepáči, jednoducho odídeme a nájdeme si nového partnera, novú prácu. Prípadne zostaneme sami. A to je veľmi nezdravé. Kedysi, a nebolo to tak dávno, človek nemohol odísť zo známeho prostredia, lebo by zahynul. Preto boli naši predkovia lepší vo vytváraní a pestovaní vzťahov. Je čoraz viac osamelých mužov a žien, ktorí si nevedia založiť rodinu alebo si ju udržať a tento spôsob života, žiaľ, smeruje k vyhynutiu. Vzťah je základná potreba človeka, dáva nám spätnú väzbu. Je to pre nás kľúčové, vzťahy nás formujú, posúvajú dopredu. Ak nemáme spätnú väzbu, tak sa nemeníme a nerozvíjame.

Vizitka:

Dagmar Kéryová (44)

Koučka, trénerka, facilitátorka. Absolvovala štúdium na STU v Bratislave a neskôr sa venovala oblasti komunikácie. Vyštudovala Co-Active Coaching v Paríži, tímový koučing, intenzívny výcvik v komunikácii zameraný na prácu s nevedomím a polaritami, získala medzinárodný certifikát v koučingu. Pôsobí ako prezidentka ICF Slovak Chamber - Medzinárodnej federácie koučov. Venuje sa aj neziskovej organizácii Srdce Slovenska. S manželom a dcérou žije v Bratislave.

Foto: Alex Rymšinová

Styling a vizáž: Barbora Yurkovic