Jiřina Jirásková: Chcela som byť ako Greta Garbo

Jiřina Jirásková mala obrovský šarm. Ľudia, ktorí ju poznali, dodnes spomínajú na jej ironický humor.

Siedmeho januára uplynuli presne dva roky odvtedy, čo nás navždy opustila.

Jej smrť sprevádzali fámy, podľa ktorých si na život siahla sama, lebo už nevládala bojovať s chorobami, ktoré ju trápili. To však oficiálne policajné zdroje vyvrátili.

Z kláštora do divadla

Narodila sa 17. februára v roku 1931. O hereckej kariére pôvodne vôbec neuvažovala, hoci k nej mala blízko. Jej otec bol dlhoročný ochotník.

Vybrala si kutnohorské kláštorné gymnázium, prísne pravidlá školy však veľmi rýchlo prevalcoval jej temperament.

Napokon na popud matky predstavenej uznala, že oveľa vhodnejšie je pre ňu herectvo. Na hereckom oddelení konzervatória uspela bez jediného problému a neskôr vyštudovala aj pražskú DAMU.

So skupinou spolužiakov začínala v roku 1950 v divadle v Hradci Králové, no už po roku ju pozvali na pražské Vinohrady.

Zvládla aj tvrdé začiatky, keď bola táto scéna premenovaná na armádne divadlo a ona mu typovo nevyhovovala.

„Začínala som s chlapčenskými rolami, pretože na bojové hrdinky som bola príliš ironická. Raz za mnou prišiel režisér Aleš Podhorský a povedal, že pripravuje maďarskú vojenskú hru Dni hnevu a potrebuje do hlavnej postavy malého chlapca. Vraj či by som to neskúsila. Tak sa začala moja slávna chlapčenská éra zavŕšená tým, že som v rozhlase nahovorila Toma Sawyeara a Huckleberryho Finna,“ spomínala na svoje herecké začiatky.

Napokon sa dopracovala aj k postavám kráľovien. Hrala Kleopatru, kráľovnú Kristínu aj kráľovnú Alžbetu. „Pritom som sa však stále cítila viac chlapcom,“ hovorievala Jirásková.

S mužom svojho života Zdenkom Podskalským.

Túžila po dlhých nohách

Jej veľkým hereckým vzorom bola Greta Garbo: „Istý čas som veľmi túžila byť ako ona. Neviem, kde som na tú hlúposť prišla. Ona bola vysoká, štíhla, krásna Švédka a ja malý zaguľatený trpaslík.“

Nedostatočná výška ju trápila celý život. Často si zo svojho hendikepu robila žarty.

„Je to hrozné, veď som trpaslík. Vždy som túžila po dlhých nohách. Viete, čo mi pomáhalo? Že je môj život veľmi spojený s prácou. Ľudia vždy, keď ma videli naživo, prekvapene vraveli: Vy ste taká malinká? Na javisku ani vo filme to nevidieť. A čo je pre umelkyňu najdôležitejšie? Že ma ako herečku vidieť!“

Koniec komunistického nadšenia

Napriek tomu, že hereckú kariéru odštartovala veľmi úspešne, po niekoľkých rokoch prišiel veľký pád. Za svoje aktivity v roku 1968 sa dostala do nemilosti vtedajších komunistických pohlavárov.

„Po vojne som bola komunizmom opojená. Celý národ doň vkladal veľkú nádej. Na Vinohradoch nás spájal repertoár, ktorý sme hrali: Mladá garda, Uľjana Gromová, Oleg Koševoj. Tí ľudia boli pre nás hrdinovia. Ľudia, ktorí bojovali, ktorí sa nebáli ísť na smrť... Aj keď som už vtedy mala mať rozum, naozaj mi ani nenapadlo, že by som sa mala od komunistického hnutia odtrhnúť.“

V roku 1968 však zo strany vystúpila a za trest nesmela ísť trinásť rokov pred filmovú kameru ani na televíznu obrazovku.

Zákaz natáčania sa pre ňu uvoľnil až začiatkom osemdesiatych rokov vďaka Zdenkovi Podskalskému, ktorý trval na jej obsadení vo filme Krstiny, rovnako ako Karel Kachyňa v snímke Sestričky.

Sestričky. Týmto filmom sa po dištanci vrátila pred kamery.

Osudoví muži

Jiřina Jirásková sa nikdy netajila tým, že bola otvorená vo vzťahoch s mužmi. Prežila románik s viacerými kolegami, medzi nimi bol aj vtedy začínajúci režisér Miloš Forman.

Len traja muži boli jej veľkými láskami. Tým prvým bol herec Vlastimil Brodský. Z plánovanej svadby napokon zišlo, pretože miesto v Jiráskovej srdci už obsadil iný kolega z hereckej brandže – Jiří Pleskot.

„Brodský mi povedal: Miluješ Pleskota. Všetko, čo sa páči jemu, páči sa aj tebe, to je pekná hlúposť, aby sme sa brali. Napokon sme až do smrti ostali priateľmi,“ povedala.

Za Jiřího Pleskota sa vydala, no manželstvo im vydržalo len dva roky. „Mala som dvadsaťtri a robila som riadne hlúposti. Tie, čo zvyčajne robia muži,“ skonštatovala.

Nie je tajomstvom, že Jiřine Švorcovej prebrala Jiřího Valu. „Chodili spolu, Vala mi dvoril, mne sa tiež páčil a bolo to,“ priznala Jirásková.

Najdôležitejším mužom v jej živote bol režisér Zdeněk Podskalský. Vždy o ňom hovorila ako o mimoriadnom partnerovi a žila s ním dvadsaťsedem rokov.

Keď v roku 1993 zomrel, žiaden nový vzťah už nenadviazala. „To sa nedalo. Hoci by som vtedy nemusela ani veľmi hľadať. Keď máte to šťastie žiť s vynikajúcimi mužmi, na ktorých vám nič neprekáža a boli vo všetkých stránkach vzoroví, viac už nepátrate. Takých by som už tak či tak nikdy nikde nenašla.“

Zo smútku nad stratou životného partnera ju dostala práca, keďže vtedy šéfovala vinohradskému divadlu.

Na začiatku kariéry s Josefom Bekom.

Detí sa vzdala

Ani s jedným zo svojich mužov nemala deti. Hovorilo sa síce, že dvakrát išla na potrat, no tieto informácie nikdy nepotvrdila.

Bolo zrejmé, že táto téma ju v neskoršom veku trápila a mrzelo ju, že sa dobrovoľne rozhodla zostať bezdetnou.

„Myslela som si, že rodiť je riziko, že by som nedokázala deti správne vychovať, ale príklady mojich priateľov ma presvedčili, že som sa mýlila. O to je to horšie,“ priznala.

Ublížila nielen Brzobohatému

Na sklonku života akoby si uvedomila viaceré chyby, ktoré v živote urobila. „Čím som staršia, tým viac viem, že za každý zlý skutok sme potrestaní a zároveň nesmieme počítať s tým, že budeme za dobrý skutok odmenení. Preto si už dávam veľký pozor. Týka sa to všetkého - nežiarliť, nezávidieť... Možností, ako ich tam hore rozčúliť, je veľa,“ povedala v jednom z rozhovorov.

Napriek tomu sa nájdu ľudia, ktorí na ňu nespomínajú v najlepšom. Patrí k nim aj herečka Hana Gregorová.

Nevedela Jiráskovej odpustiť krivdu, ktorú spôsobila jej manželovi Radkovi Brzobohatému, keď ho vo vinohradskom divadle odstavila na vedľajšiu koľaj.

„Radek bol vtedy v plnej sile, ale prestal dostávať roly. Nehral vôbec nič, bol tam len ako rekvizita. Pani Jirásková povedala, že pre neho nie sú úlohy v českej ani vo svetovej dramatike. Po jednej takej trápnej diskusii Radek spísal výpoveď a na minútu z divadla odišiel,“ opísala nepríjemnú skúsenosť Gregorová.

V umeleckých kruhoch sa o Jiřine Jiráskovej často hovorilo ako o panovačnej žene, ktorá dokázala bez mihnutia oka ponížiť a ublížiť aj najbližším.

V podobnom svetle ju vykreslila aj jej opatrovateľka Zdena Šírová, ktorá sa o ňu starala rok pred smrťou a potom napísala knihu Kdo se bojí Jiřiny Jiráskové, s podtitulkom Nemělo by ste to říkat, ale ...

Opísala ju ako ženu, ktorá pred ľuďmi neustále hrala divadlo a rada s nimi manipulovala. „Táto žena je nabitá niečím, čo sa nedá bežne popísať. Má v sebe zakódovaný radar s pokynmi trápiť a zrážať na kolená svojich blízkych, ale zároveň ich povznášať a upokojovať. Nikto nikdy vopred neuhádne, aký program v ktorej chvíli zvolí,“ napísala Šírová, ktorá Jiráskovú rozhodne nešetrila a ľuďom predostrela obraz uštipačnej a ironickej ženy, vyžadujúcej si absolútnu oddanosť a pozornosť.

Pre divákov však navždy zostane Václavkou, ktorá v trilógii Slunce seno... vyspevovala z okna. Šarmantnou kráskou z filmu Světáci, primárkou Venclovskou z filmu Fany, či skvelou Babi z filmu Sestričky.

Posledná rola. Zahrala si ju s kamarátkou Jiřinou Bohdalovou vo filme Vrásky z lásky.

Foto: ČT, TOTALFILM, jirinajiraskova.cz