Zuzana Halánová: Na starnutí nevidím nič zlé

Aké je to byť fotografkou v čase, keď sa fotografia stala fenoménom a fotografujú všetci?

Nie je to ľahké, ale byť fotografkou je pre mňa životná nevyhnutnosť. Fotografii som sa začala venovať trochu neskôr, mala som už takmer tridsať, ale k umeniu ma to ťahalo už od strednej školy. Najprv som študovala na „šupke" textilný dizajn a na vysokej škole dejiny umenia. Keď ma chytila fotka a začala som ju študovať na Inštitúte tvorivej fotografie v Opave, nadobudla som nástojčivý pocit, že práve fotografia je médium, cez ktoré sa dokážem vyjadriť tak, aby som oslovila aj iných ľudí. Fotografia je môj život, s ňou sa ráno zobúdzam, s ňou idem večer spať a trávim s ňou aj celý deň. A občas sa s ňou aj v noci budím, napríklad, keď pripravujem výstavu.

Akým témam sa venujete?

Zaujímajú ma najmä ženské témy. Sú zároveň veľmi osobné, spojené s tým, čo v živote práve riešim alebo nad čím uvažujem. Snažím sa nachádzať odpovede na otázky, ktoré si v živote kladiem a ktoré si pravdepodobne kladú aj iné ženy. Napríklad aj tie, ktoré fotografujem a s ktorými sa popritom veľa rozprávam. Ich pocity, myšlienky a to, čo prežívajú, sa snažím preniesť do fotografie.

Konkrétne?

V sérii o bezdetných ženách išlo o tému, aké je to nebyť matkou. Teraz pripravujem nový projekt, kde sa venujem otázkam starnutia.

Vo fotografickej sérii o bezdetných ženách úplne chýbajú muži. Prečo? Netýka sa ich rovnako?

S mužmi som nepracovala, aj keď téma sa týka iste aj ich. Mňa však zaujímalo, ako ju vnímajú ženy. Pretože bezdetnosť nie je iba témou žien, ktoré nemôžu mať deti zo zdravotných dôvodov, ale aj tých, ktoré sa rozhodli samy, vedome a dobrovoľne. Iste, táto téma je aj o vzťahoch. Veľa párov je bezdetných kvôli mužom, ale materská rola je spájaná so ženou, spoločnosť jej ju dlho pripisovala alebo aj vnucovala.

Čím vás zaujala téma starnutia? Ste mladá a nemuselo by vás to ešte trápiť.

Samozrejme, že starnem aj ja. No starne aj moje okolie, rodičia. Všetci starneme, ale mediálny obraz nás tlačí do niečoho, čo možno ani nie je úplne prirodzené. Ustavične sa snažíme byť mladí a ťažko sa zmierujeme so zmenou postavenia v spoločnosti. A preto, aby sme ostali mladí, sme ochotní spraviť veľa a všeličo a možno aj na úkor seba samých.

Myslíte si, že existuje nejaký recept na prirodzené a zdravé starnutie?

Uvidím, dúfam, že ho nájdem možno aj vďaka svojmu projektu. Myslím, že je to do veľkej miery o vyrovnávaní sa so sebou samým. Človek by sa mal zmieriť s tým, že nebude stále krásne mladý a nebude už toľko vládať. Ani myseľ nebude stále pružná a bezstarostná. Nechcem hovoriť nejaké poučky o tom, že ľudia by mali byť so sebou spokojní, pretože aj ja bývam so sebou nespokojná. Je to normálne. No ak sa dokážeme prijať aj so svojimi všelijakými duševnými stavmi a osobnostnými rezervami, tak aj starnutie môže byť príjemné. Na starnutí nič zlé nevidím.

Máte pravdu, ale starnutie môže človeku dať aj riadne zabrať.

Iste, no otázkou je, či si to ešte viac človek sám nesťaží, ak tento proces odmieta a bojuje s ním. Dnes sa starnutiu začíname brániť už veľmi skoro, keď sú jeho prejavy možno len nepatrné. No my už bijeme na poplach a zabezpečujeme nápravu.

Nedávno ste sa vrátili z ročného pobytu v Ázii, navštívili ste Nepál, Indiu, Srí Lanku aj Indonéziu, Thajsko či Malajziu. Bolo niečo, čo vás tam v rámci kultúrnej odlišnosti zaskočilo?

Čo ma prekvapilo asi najviac je to, ako veľmi sa chcú mladí ľudia v ázijských krajinách ponášať na nás Európanov a Američanov. Sme pre nich čosi ako vzor. Týka sa to celej mladej generácie od pätnásť vyššie. To, ako sa obliekame, čo jeme, akú kávu pijeme, akú máme prácu a ako bývame - všetky tieto vonkajšie vrstvy nášho života sú pre nich métou, tak chcú žiť aj oni a usilujú sa to v živote dosiahnuť. Väčšina z nich nikdy nebola v Európe ani v Amerike, vyabstrahovali si svoje túžby len z povrchných vrstiev našich životov. Do veľkej miery sa im to aj darí, hoci na úkor vlastnej individuality a kultúrno-historickej tradície. Istým spôsobom sa tak stávajú vykorenenými.

A keď to otočíme? Keď ste sa vrátili domov, bolo niečo, čo vás z ročného časového odstupu zaskočilo u vás doma?

Jednoznačne stres. Keď sme sa vrátili a videli, v akom každodennom strese žije väčšina našich kamarátov, uvedomili sme si, že sme aj my tak predtým žili. Dennodenné naháňanie sa, rozvrh toho, čo človek musí za deň stihnúť, zápchy.

V Ázii nie sú zápchy?

Sú, ale u nás sa v poslednom čase situácia ešte zhoršila, alebo si to možno len nepamätám. No odrazu sme si uvedomili, koľko veľa času trávime v aute. Začalo mi prekážať, že štyridsať minút som niekde na ceste. To je veľmi veľa životného času. A tiež sme si uvedomili, koľko málo času venujeme sebe, rodine a priateľom. Všetci sme uzavretí vo vlastnom svete povinností, práce, naháňame sa. Ako keby sme už nedokázali ani trochu spomaliť, ubrať.

Keď ste sa vrátili po ročnej ceste, na ktorej ste boli spolu s partnerom Danielom Laurincom, vystrojili ste svadbu, vzali ste sa. Bolo to plánované už vopred? Aké to je, keď dvaja ľudia trávia čas tak intenzívne spolu na dlhej ceste, spolu aj pracujú a žijú? Dá sa vyhnúť ponorke?

S Danielom sme spolu už zopár rokov a vedeli sme, že spolu asi aj ostaneme. Ale až počas cesty sme sa rozhodli, že keď sa vrátime, vezmeme sa. Neviem, či je to tým, že trávime veľa času spolu, keďže spolu aj pracujeme, no my si jednoducho rozumieme.

Dvaja fotografi pod jednou strechou, ako to funguje?

Niekedy je to ťažké. Spolupráca v kreatívnych oblastiach a umení nie je ľahká. Umelec musí cez dielo naformulovať vlastné individuálne predstavy, pretlačiť cez vlastné idey takpovediac vlastné ego. Takže niekedy to u nás vyzerá divoko. Máme aj individuálne projekty, ktoré si každý robíme za seba a pritom si pomáhame, konzultujeme, asistujeme si navzájom. Pri spoločných projektoch máme zasa presne rozdelené úlohy a neskáčeme si navzájom do toho, čo robí ten druhý.

Na OFF festivale, ktorý sa koná súbežne s Mesiacom fotografie, ste predstavili nový fotografický projekt Záhrada – Garden. Akú tému v ňom rozvíjate?

Téma je spätá s indickým mestom Bangalore, kde množstvo mladých ľudí pracuje v IT priemysle. Bangalore je akýmsi indickým Silicon Valley. Až osemdesiat percent ľudí žijúcich v tomto meste pracuje pre IT spoločnosti. Sídlia tam všetky veľké svetové firmy a snom mladých je pracovať práve tu. Prichádzajú sem za vidinou dobrej práce a pohodlného moderného života. Bangalore sa však kedysi nazývalo aj mestom záhrad, bolo to miesto, ktoré má veľmi dobrú klímu a bohatá indická vrstva sem chodievala tráviť dôchodok. Aj urbanisticky bolo mesto koncipované tak, že malo obrovské parky a záhrady.

Dnes už to tak nie je?

Dnes sú to najmä IT parky, ktoré určujú charakter mesta a mesto sa veľmi rýchlo mení. Zmeny prostredníctvom informačných technológií a IT sú masívne a ľudia sú nútení vyrovnať sa so zmenou tradičného systému veľmi rýchlo. Mnohí prichádzajú z rôznych rurálnych oblastí, kde sa ešte stále dohadujú manželstvá a kde rodina tlačí mladých do stereotypov. No oni sú už konfrontovaní s novým svetom. Snažili sme sa zachytiť akúsi schizofréniu, v ktorej sú nútení žiť. Na jednej strane majú dobrú prácu, zarobia si peniaze a tie im dovolia žiť slobodný život a ísť si nakúpiť do veľkých nákupných centier a poskytujú im komfort moderného životného štýlu vrátane vzťahov, a na druhej strane, keď odídu k rodine, tak rodičia nesmú vedieť, že majú niekoho, s kým žijú. Sú akoby nútení žiť dvojakým životom.

Oslovila vás aj duchovná tradícia Indie, s ktorou si túto krajinu väčšinou spájame?

Venovali sme sa joge, to sme si naplánovali už pred cestou. Mala som dlho problémy s chrbticou, pretože som mala úraz a pravidelné cvičenie mi veľmi pomohlo zbaviť sa bolestí. Strávili sme niekoľko mesiacov v Indii v rôznych jogových školách, vždy sme si hľadali miesta, kde by sa dalo cvičiť. Navštevovali sme prednášky z filozofie a ajurvédy. Ale India mi nepripadala o nič menej a o nič viac duchovná ako iné krajiny. Povedala by som to skôr tak, že je nábožensky rituálna. Náboženské obrady sú všadeprítomné a nesú v sebe hlboký význam, zároveň sú esteticky veľmi pekné, plné vôní a spevov, hudby a mantier. Napríklad na sviatok Holi sme boli svedkami toho, ako Indovia nakopili na veľkú hromadu usušené kravské lajná, posypali ju zlatým a farebným práškom a zapálili. Ženy naokolo rozhadzovali lupene kvetov, okolo sa tancovalo a spievalo. Takýto výjav je možné zažiť naozaj len v Indii.

Vizáž a styling: Barbora Yurkovic

Foto: Alex Rymšinová