Henrieta Mičkovicová: Akosi sa dnes všetci ponáhľame

Herectvo ste študovali ešte za socializmu. Spomínate si občas na toto obdobie?

Ako študentka som rada chodievala do bratislavského kina Mladosť. Videla som tam filmy veľkých režisérov – Federica Felliniho, Ingmara Bergmana, Francoisa Truffauta. Asi tam niekde pramení vášeň k filmu. Dodnes do toho kina rada chodím. Cítim sa v ňom oveľa lepšie ako v moderných kinosálach, ktoré vznikajú v obchodných centrách. A stále tam hrajú skvelé filmy.

Chodievate aj na slovenské filmy?

V poslednom čase ma zaujali niektoré slovenské dokumenty. Myslím si, že náš dokumentárny film má dobrú úroveň, o čom svedčia aj pozitívne ohlasy vo svete. Horšie je to s našou filmovou hranou tvorbou, tá by potrebovala viac peňazí. Máme dosť šikovných ľudí, len im treba dať príležitosť a prostriedky.

V polovici deväťdesiatych rokov ste zaujali divákov odvážnou scénou z filmu ...kone na betóne, kde ste sa kúpali bez plaviek. Bolo to pre vás ťažké nakrúcanie?

Podobné scény nikdy nie je ľahké zahrať. Ale keď to od vás vyžadujú a vy s tým súhlasíte, napokon to nejako zvládnete. Mne sa to podarilo najmä vďaka ľuďom, ktorí dokázali zjemniť situáciu na pľaci s humorom.

Veľa hercov hovorí, že kedysi boli vzťahy vo vašej brandži srdečnejšie ako dnes.

Dnes sa všetci akosi viac ponáhľame…

Ako sa dnes pozeráte na erotiku a nahotu v televízii?

Zdá sa mi, že vo väčšine prípadov je samoúčelná a zbytočná. Samozrejme, závisí to od toho, na čo má nahota slúžiť. Pre niekoho je to iba erotická záležitosť, no dobrý režisér použije nahotu v úplne inom kontexte než erotickom a vtedy je skôr symbolom, ktorý môže vyjadrovať čistotu, osamelosť alebo čokoľvek iné.

Kde je dnes vaša hranica pri nakrúcaní takýchto scén?

Môj pohľad ako herečky sa na túto tému časom menil. Dnes by som povedala „áno“, len keby sa mi scenár veľmi , a tiež by som musela režisérovi veľmi dôverovať.

Ste jednou z najpríťažlivejších herečiek na Slovensku. Ako sa o seba staráte?

Snažím sa počúvať svoje telo a zisťovať, čo mi robí dobre a čo nie. Každý sme iný a na každého funguje niečo iné, ale myslím si, že najdôležitejšia je strava a pohyb. Ja mám občas lenivé obdobia, napríklad aj teraz, ale striedajú sa s aktívnymi. Holdujem joge, ale skôr individuálnej. Pre mňa je joga nielen fyzickým cvičením, ale aj psychickým oddychom a relaxom. Cvičím aj s vlastnou váhou tela, lebo gravitácia neúprosne funguje. (smiech)

Vychovávate v tomto duchu aj svoje deti?

Určite áno. S dcérou sa snažím cez zimu lyžovať, ale pohyb jej nevnucujem. Chcela by som, aby ho vnímala ako súčasť svojho života. A keďže mám školopovinné dieťa, osviežujem si aj ja nejaké vedomosti, napríklad, keď sa spolu učíme. Snažím sa dcére pritom vysvetliť, že je dôležité myslieť v súvislostiach, aby chcela vedieť, objavovať a prichádzať na nové veci. Veľa sa so svojimi deťmi rozprávam, to sa mi zdá asi najdôležitejšie.

Vediete veľmi aktívny život. Ako oddychujete?

Keď mám čas, idem si zacvičiť a čítam, ale voľný čas skôr trávim so svojou rodinou. Keď sa dá, tak cestujeme alebo si robíme výlety do prírody, alebo chodievame do kina, do divadla. V poslednom čase sa s dcérou venujeme ručným prácam. Baví ju to a zo mňa sa zrejme stáva žienka domáca.

Váš partner Alexander Bárta patrí k najobsadzovanejším slovenským hercom. Delíte si s ním domáce povinnosti alebo je všetko len na vás?

Rada varím, ale nedá sa to každý deň. Je to môj relax. Nákupy si zasa vždy delíme podľa toho, kto má čas. Keď môjho muža o niečo poprosím, nikdy neodmietne. V tom je úžasný.

Ako nachádzate rovnováhu medzi prácou a voľným časom?

Nie je to ľahké, ale tým, že to musím riešiť dennodenne, nemôžem tomu prikladať veľkú váhu. Čo sa týka rodiny, som „kvočna“, ale v práci mám rada slobodu a voľnosť. Niektoré veci mi za to nestoja. Viem, že deti potrebujú zázemie a určitý druh istoty. Je ťažké časovo si všetko upratať. No snažím sa stále udržiavať balans.

Inklinujú vaše deti k herectvu, keď to vidia doma?

To som si nevšimla. Ani ich na to nijako neupozorňujem. Teší ma, že dcéra rada chodí do divadla, na balet aj na operu. Jediné, v čo dúfam, je, že do nej vštepím postupne lásku ku kultúre a nadšenie robiť niečo, čo ju zaujíma. Syn dokončil školu v Londýne a rozhodol sa rok cestovať. Každý musí sám prísť na to, čo v živote chce.

Diváci vás momentálne vidia viac v televízii ako v divadle. Nechýbajú vám divadelné dosky?

Nebolo to tak vždy, boli sezóny, keď som mala aj viac divadelných premiér za sebou. Zamestnať sa v divadle - to som nikdy nevyhľadávala, ani neviem prečo. Asi som sa odjakživa bála zaužívaných koľají, podľa ktorých treba skončiť školu, nájsť si prácu, v ktorej zotrváte do konca života, vydať sa a mať družstevný byt. Rozumiem tomu, že niekto má rád takéto istoty. Pre iného je zase strašne vyčerpávajúce mať všetko nalinkované. Prirodzene ma to obišlo, ale to neznamená, že sa tomu vyhýbam. Divadlo potrebujem.

V Mestskom divadle P. O. Hviezdoslava účinkujete v rozprávke Tri prasiatka. Aké je to hrať pre detského diváka?

Tú rozprávku veľmi rada hrám. Aj s kolegami ju máme radi a vždy sa počas nej vybláznime. Na konci počas potlesku sa cítime ako rockové hviezdy. Aj ja mám dieťa a sama viem, že takýchto rozprávok by malo byť viac.

V tom predstavení hráte líšku a máte dosť provokatívny kostým. Je to preto, aby si prišli na svoje aj oteckovia?

Bolo to režisérovo rozhodnutie, zasiahnuť čo najširšie publikum (smiech).

S Petrou Polnišovou, Emilom Horváthom, Richardom Stankem a Ľubošom Kostelným cestujete po Slovensku s hrou Štyria na kanape, ktorú režíruje Eduard Kudláč. Ako sa vám hrá predstavenie zakaždým v inej sále?

Niekomu sa to môže zdať náročné, ale keď vidíte reakcie ľudí, ktorí vám tlieskajú v divadelných sálach a kultúrnych domoch, tak si poviete, že to za tú námahu stojí. Nie v každom meste majú divadlo, ale hlad po kultúre je všade veľký. A potom, toto predstavenie vzniklo pod vedením takého režiséra a v takom hereckom obsadení, že sa jednoducho nedalo odmietnuť.

Momentálne vás verejnosť vníma najmä ako televíznu hviezdu. Hrali ste v Ordinácii v ružovej záhrade, Paneláku, teraz účinkujte v Búrlivom víne. Ako pre vás vyzerá nakrúcanie seriálu?

Je to rôzne. Pri nakrúcaní seriálov nie je čas na skúšanie, herci sa pripravujú doma a v štúdiu idú hneď naostro. Je to náročné na koncentráciu, musíte sa maximálne sústrediť. Nechcem sa však sťažovať. Keby som tú prácu nemala rada, tak by som ju nerobila.

Ľudia si často zamieňajú hercov s ich postavami. Stalo sa vám, že na vás reagovali negatívne v spojení s postavou Ingrid v Búrlivom víne?

Žiadna postava nie je čierno-biela a našťastie to tak vnímajú aj ľudia. Ingrid je síce mrcha, ale zároveň je silná a dokáže sa o seba postarať. A o tom je podľa mňa herectvo, aby sme boli zakaždým iní a svoju postavu vybudovali čo najdôveryhodnejšie.

VIZITKA:

Henrieta Mičkovicová (48)

Narodila sa 25. júna 1967 v Bratislave. Vyštudovala herectvo na Divadelnej fakulte VŠMU v Bratislave. Hrala v Trnavskom divadle, na Novej scéne a v Divadle Aréna. Na doskách SND sa objavila v hre Anna Kareninová. V súčasnosti účinkuje v Mestskom divadle P. O. Hviezdoslava v rozprávke Tri prasiatka a v hre Štyria na kanape na rôznych divadelných scénach po celom Slovensku. Objavila sa vo veľkom množstve slovenských a českých seriálov a filmov, ako napríklad Kamarád do deště 2, pokračovanie filmu Pásla kone na betóne ...kone na betóne, Diagnóza vajíčko, Evropa, moje láska a Tábor padlých žien. V posledných rokoch sa venovala nakrúcaniu seriálov Ordinácia v ružovej záhrade, Panelák či Búrlivé víno. Žije so svojím o deväť rokov mladším partnerom, hercom Alexandrom Bártom, s ktorým má deväťročnú dcéru Ester a z predošlého vzťahu 25-ročného syna Dávida.

Foto: Petra Bošanská

Vizáž a styling: Barbora Yurkovic