Lekárka z frontu: V Afganistane je pri resuscitácii celá rodina

Lekárka zasvätila svoju dušu pomoci druhým. Niekoľko mesiacov viedla tím lekárov v nemocnici v afganskom Kundúze, ktorú zrovnali so zemou americké bombardéry.

Chceli ste byť lekárkou od detstva alebo vás k medicíne priviedla náhoda?

Od detstva ma bavili prírodné vedy a rodičia ma viedli k poznaniu, ako všetko okolo nás funguje. Chcela som vedieť čoraz viac, takže medicína bola po gymnáziu jasnou voľbou. Podobným spôsobom som sa dostala aj k práci v humanitárnej organizácii. Lekári bez hraníc sa mi zdali počas štúdia na vysokej škole ako logický krok vpred a správnym smerom, nie únik pred niečím, ale postup v živote ďalej. Rada cestujem aj mimo práce a pobyt na misii ma lákal, aby som zistila, čo vo mne je. Je to rozhodne o zodpovednosti a snahe pomáhať.

Aké boli vaše pocity, keď ste prišli na prvú misiu? Nemali ste chuť sa otočiť a ujsť naspäť domov?

Po príchode do Kábulu som sa cítila ako v scéne z filmu. Všade bol prach, ľudia v uniformách so zbraňami, autá neziskových organizácií. Prvý krok do nemocnice bol neistý, lebo som si zrazu uvedomila, že teraz som ja tá, ktorej sa budú všetci na všetko pýtať, nie tá, ktorá sa pýta svojich starších skúsenejších kolegov. Rýchlo som sa však zamerala na konkrétne problémy, takže prvotná panika čoskoro opadla.

Boli ste dvakrát na misii v Afganistane, v nemocnici, ktorú nedávno zrovnali so zemou americké bombardéry. Ako ste to prežívali?

Pomerne rýchlo som zistila, čo sa v Kundúze deje. Naša nemocnica bola jediným zdravotníckym zariadením v meste, ktoré sa stalo frontovou líniou, takže tam nastal obrovský nápor ranených civilistov, bojovníkov aj detí, čo sa dostali do krížovej paľby. Za prvé dni tam ošetrili viac ako tristo zranených a vedela som, že lekári a personál pracujú dňom a nocou, sú vyčerpaní. Deväťdesiatlôžková nemocnica mala zrazu 150 pacientov, boli na chodbách, v kanceláriách, všade. Ja som bola v tom čase na misii na Haiti a s kolegom traumatológom sme dostali otázku, či by sme vycestovali do Afganistanu. Samozrejme, naša odpoveď bola okamžite áno. No nakoniec naše vedenie rozhodlo, že v tejto situácii nie je bezpečné tam ísť, tak sme sa vrátili domov.

Hovoríte o tom ako o jednoduchom rozhodnutí, ale zrejme také ľahké nebolo...

V danej chvíli som si nepripúšťala nebezpečenstvo, moje motívy boli jasné – pomôcť kamarátom, ktorí sú zavalení prácou, unavení, v strese a už to nezvládajú, no napriek tomu stále pracujú. Upokojujúce bolo, že sme boli dvaja. S kolegom zo Švédska som sa poznala tri týždne, ale pri tejto práci sa vzťahy vyjasňujú veľmi rýchlo. Okamžite zistíte, či spolu fungujete ako tím, alebo nie. My sme tvorili výborný tím ľudí, ktorí sa môžu na seba spoľahnúť. Druhou vecou je dôvera v bezpečnostné pravidlá organizácie Lekári bez hraníc.

Zostal vám v pamäti nejaký zaujímavý príbeh?

Príbehov je veľmi veľa. Raz k nám na urgentný príjem vbehli dve ženy. Jedna držala na rukách úplne modré bezvládne dieťa. Malo asi tri roky, bolo v bezvedomí a dovolím si tvrdiť, že na prvý pohľad mŕtve. Dozvedeli sme sa, že ho zasiahol elektrický prúd. Matka spanikárila, ale tá druhá žena ho schytila a bežala s ním na rukách 25 minút do našej nemocnice. Okamžite sme sa pustili do oživovania a po dvadsiatich minútach sa nám to aj podarilo. I keď sme v úspešnú resuscitáciu veľmi neverili, postupovali sme podľa štandardných zaužívaných postupov a srdce zrazu začalo biť. Lenže dieťa bolo 45 minút bez krvného obehu, z toho 25 minút bez resuscitácie, mozog mu jednoducho nemohol fungovať. Išli sme však ďalej podľa svojich algorytmov, po 24 hodinách sme zastavili tlmenie a dieťa sa začalo preberať. Na druhý deň sme ho odpojili od ventilácie a chlapček začal rozprávať, baviť sa s rodičmi, chodiť a my sme nechápali. Bol to doslova zázrak, odchádzal z nemocnice po svojich ako úplne normálne dieťa. O pár dní prišiel na kontrolu a vyfotili sme sa s ním.

Zachraňujete aj bojovníkov z oboch táborov?

Ktokoľvek príde bez zbrane a rešpektuje pravidlá nemocnice, je pacient, ktorý potrebuje našu pomoc. Zažili sme, že vedľa seba ležali na urgente nepriatelia. Na jednej strane vojak ozbrojených opozičných síl a na druhom ležadle príslušník špeciálnych jednotiek. O tom to však je. Občas sme zažívali skutočne ťažké situácie. Veľkým problémom sú zblúdené guľky. Priviezli nám osemročné dieťa, ktoré zrazu omdlelo pred očami svojho otca a on nevedel, čo sa deje. Urobili sme mu röntgen hlavy a zistili sme, že má v lebke guľku. Nepočujete výstrel, len zrazu sa niečo stane. Tá guľka mohla byť vystrelená dva kilometre ďaleko, nemala už silnú energiu, ale zostala potichu v tele.

Hovoríte o zázraku. Máte niekedy pocit, že existuje v medicíne niečo, čo sa dá ťažko rozumom vysvetliť?

reklama

Sú pacienti, ktorí podľa všetkých pravidiel nemali vôbec prežiť, a potom takí, ktorí zomreli a doteraz si nevieme vysvetliť prečo. V medicíne vždy zostane faktor neznámeho. Akékoľvek rozhodnutie robím s vedomím, že nepoznám všetky fakty o pacientovi a napriek tomu sa musím rozhodnúť. V tom je medicína náročná a zároveň krásna. Nikdy nebudeme vedieť všetko o pacientovi a chorobe. Ja sa na svoju prácu pozerám očami kresťanky. Išla som pomáhať, lebo je to moja zodpovednosť, ale aj povinnosť. Som lekárka, ale v prvom rade som človek a kresťanka. Medicína mi dala špeciálne nástroje a možnosti realizovať pomoc. Pomáhať sa dá, samozrejme, rôzne. Sú ľudia, ktorí darujú peniaze. Väčšina financií, z ktorých fungujú Lekári bez hraníc, sú z príjmov malých darcov, ľudí, ako sme my. Rozhodla som sa urobiť krok, ktorý je prejavom mojej zodpovednosti. Zvláštne uspokojenie tiež prináša fakt, že my nielen liečime, ale aj vzdelávame. Znie to pateticky, ale výchovou nových lekárov prispievame k zlepšeniu budúcnosti. Keď sa raz vojna v Afganistane skončí, aby bolo na čom stavať.

reklama

U nás poznáme západnú medicínu, v Číne sa praktizuje takzvaná tradičná čínska medicína, aký je pohľad na medicínu v Afganistane?

Medicína v tejto krajine má mnoho aspektov. V mnohých súkromných klinikách predpisujú lieky navyše a zbytočne, stretla som sa aj s lekármi, ktorí urobili, čo mohli, rozpoznali svoje hranice a pacienta poslali k nám. Mnohým ľuďom tento postup zachránil život. Prišiel k nám napríklad pacient s krvácaním z tepny, mal na nohe veľké množstvo nástrojov, ktorými miestny lekár provizórne zastavil krvácanie a povedal mu, aby nasadol do taxíka a ponáhľal sa k nám. Prichádzali k nám ľudia z dedín vzdialených dva až tri dni cesty, kde im zranenie ošetril nejaký domáci ránhojič, niekedy úplne strašným spôsobom, niekedy skvelým. Veľmi záležalo na konkrétnom človeku. Ľudia často nemali peniaze, päť dní zbierali prostriedky od rodiny a známych, aby mali vôbec na cestu k nám do nemocnice. Poučnou skúsenosťou bola pre mňa prítomnosť niekoho z rodiny pri pacientovi. Rodinný príslušník pomáhal, umýval pacienta, kŕmil. U nás funguje individualita, teda s pacientom konzultujeme, poskytujeme mu informácie a pacient podpisuje súhlas s výkonom. V Afganistane o všetkom rozhoduje celá rodina. Rodina je dokonca pri resuscitácii a všetkých úkonoch, čo bolo pre mňa veľkým prekvapením, pretože som nevedela, ako budú príbuzní reagovať. Má to však aj druhú stránku, príbuzní vidia, že robíme všetko, čo sa dá, a potom aj smútok prijmú ľahšie. Na Slovensku mám niekedy pocit, že rodina si myslí, že sme s pacientom nič nerobili, o nič sme sa nesnažili.

reklama

Mali ste vôbec voľný čas, ako ste ho trávili?

Bezpečnostné opatrenia nám nedovoľujú bežne opúšťať nemocnicu alebo ubytovňu, ale dostala som sa dvakrát na bazár v Kundúze, boli sme sa pozrieť na zápas bojovej hry stredoázijských národov, v Kábule sme boli v reštaurácii, v národnom múzeu. Väčšinou sme však trávili čas v ubytovni. Na odreagovanie sme pozerali filmy, hrali karty, rozprávali sa. Mali sme tam malú jednoducho vybavenú telocvičňu. Na prvej misii v Afganistane som bola dokonca na Vianoce. Prácou sme však trávili aj osemnásť hodín denne. Našťastie, naša organizácia umožňuje lekárom, aby sa mohli naplno sústrediť na svoj výkon, takže nám zabezpečuje aj jedlo a servis, ako je upratovanie, pranie. Zároveň tak poskytuje zamestnanie domácim. A varili nám výborne. V Afganistane majú podľa mňa najlepší kebab na svete.

reklama

Máte na najbližšie obdobie nejaké plány, niečo, čo by ste chceli urobiť?

Láka ma zlepšiť pomery v zdravotníctve na Slovensku. To je sen, ktorý by som veľmi rada uskutočnila spolu so svojimi kolegami. Od vzťahov medzi ľuďmi cez zmeny niektorých postupov, zmodernizovanie mentálneho prístupu ľudí k práci zdravotníka a k tímovej práci zdravotníkov. Keby sa podarilo odstrániť skepsu až beznádej, ktorá na mnohých pracoviskách je. Keď som prišla pracovať na Slovensko, ovanula ma beznádej zdravotníkov, ktorí už stratili vieru, že to niekedy bude lepšie. Považujem tento problém za zásadný.

Vizitka:

Eva Kušíková (35)

Lekárka, anestéziologička, vyštudovala 3. Lekársku fakultu Karlovej univerzity v Prahe. Po škole pracovala vo Fakultnej nemocnici Kráľovské vinohrady v Prahe, od roku 2014 pracuje na oddelení anestéziológie a intenzívnej medicíny FNsP F. D. Roosevelta v rodnej Banskej Bystrici. Od roku 2012 spolupracuje s medzinárodnou humanitárnou organizáciou Lekári bez hraníc. Absolvovala dve niekoľkomesačné misie v Afganistane v roku 2012 a 2013 ako vedúca lekárka Jednotky intenzívnej starostlivosti a urgentného príjmu Traumacentra. Nedávno sa vrátila z misie na Haiti, kde bola tiež v pozícii vedúcej lekárky JIS Traumacentra.

reklama

So svojim tímom lekárov v nemocnici v Kundúze