Marika Kecskésová: Zdravotní klauni neslúžia chorobe, ale človeku

Kde a kedy sa začala vaša bábkoherecká kariéra?

Bábkoherectvo som vyštudovala na VŠMU, kde ho teraz učím. Pre politickú situáciu a obdobie, keď som skončila štúdium, som sa nedostala do bábkového divadla, ale do činoherného. Chcela som pokračovať vo svojej misii umelkyne, preto som nastúpila do Jókaiho divadla v Komárne ako herečka, ale všetko zlé je na niečo dobré, lebo práve tam som začala režírovať bábkové inscenácie. Dostala som priestor na kreativitu a dodnes na to s melanchóliou spomínam.

Existuje paralela medzi bábkoherectvom a povolaním klauna?

Do bábkového divadla prichádza obecenstvo za zábavou, dobrodružstvom a nevšedným zážitkom plným mágie, očarenia, nečakaných zvratov. Rodiny s deťmi prichádzajú, aby mali spoločné príjemné spomienky, ktoré v nich na dlhý čas zanechajú pocit radosti a spolupatričnosti. Ako zdravotní klauni prinášame takýto nevšedný, mimoriadny, prekvapivý a radostný podnet tým, ktorým je na úžitok v procese uzdravenia a ktorí by si naň vo svojom mnohokrát nevľúdnom stave ani nenárokovali.

Čo pre vás znamená profesia zdravotného klauna?

Najprv to bola pre mňa veľká výzva a veľká neznáma. Nevedela som presne, čo vôbec výraz zdravotný klaun znamená a aké to je vkročiť v kostýme na Kliniku detskej onkológie a hematológie v Bratislave, ale všetko, čo mi bolo neznáme a k čomu ma viedla len dôvera a vysoká profesionalita ľudí, ktorí naše občianske združenie zakladali a ktorí nás vyškolili, sa premenilo na misiu. Možnosť rozosmiať deti, zmeniť ich psychický stav a pomôcť k zlepšeniu ich celkového fyzického stavu. Úsmev je hrejivý a hojivý.

Vo vašom združení ste od jeho počiatku. Ako ste sa k nemu dostali?

Zakladateľa Občianskeho združenia Červený nos Clowndoctors Garyho Edwardsa zavolala na Slovensko pred trinástimi rokmi vtedajšia primárka Kliniky detskej onkológie a hematológie na Kramároch pani doktorka Daniela Sejnová. Po jeho príchode sa združenie začalo rozbiehať, k tomu patril kasting na zdravotných klaunov. Absolvovali sme ho viacerí, ale nakoniec nás vybrali štyroch. Zakladateľ Gary Edwards a súčasný umelecký riaditeľ Red Nose International Giora Seeliger mali veľmi presnú predstavu, čo od nás chcú a čo musíme spĺňať. Tri mesiace nás drvili na workshopoch a prípravných výcvikových stretnutiach, až potom nás pustili do nemocnice na prvé návštevy. Naša skúsenosť postupne rástla a stále prichádzali pozitívne reakcie. Darilo sa nám komunikovať s pacientmi, ich príbuznými aj so zdravotným personálom. V súčasnosti už vieme, že naša spoločnosť, ako aj jednotlivé zdravotnícke inštitúcie považujú zdravotných klaunov a naše pôsobenie za dôležité a potrebné. Často sa nám stáva, malí pacienti odmietajú odchádzať domov, lebo ešte musia stretnúť klaunov.

Aké predpoklady musí zdravotný klaun spĺňať, aby mohol robiť svoju prácu?

Je dôležité, aby mal určitý fyzický vek a skúsenosti, ktorými prešiel. Potrebné sú nielen osobnostné predpoklady, ale aj umelecká predpríprava, či už hudba, divadlo, alebo tanec Samozrejme, súčasťou osobnosti zdravotného klauna je aj otvorenosť, komunikatívnosť, prirodzený humor, empatia a kreativita. Táto práca je poslaním aj potešením, lebo človek pri nej môže robiť niečo, čo mu dáva zmysel a napĺňa ho to.

Ako vyzerajú vaše návštevy v nemocnici?

Naše návštevy pacientov voláme klaunské vizity alebo klauniády. Náš klaun je moderný. Nie je prehnane nalíčený a sfarbený, používame iba tú najmenšiu masku na svete, červený nos. K tomu sa pridáva klaunské bytie, čo znamená, že sa rád otvára v emóciách a nedesí ho žiadny katastrofický moment. Často je dieťa pre neho vo veľmi ťažkej a nedôstojnej situácii a je rado, ak môže pozorovať niekoho, kto je na tom ešte horšie. Môže sa zo srdca zasmiať a objaviť pocit prevahy nad situáciou, v ktorej sa nachádza. Pôsobíme v štyroch regiónoch po Slovensku, kde máme rozmiestnených 54 klaunov. Pacientov navštevujú vždy dvaja, ktorí kontaktujú personál zdravotného zariadenia, aby spoznali stav pacientov na oddelení. Nekonzultujeme odborné diagnózy. Pýtame si len informácie, ktoré nám pomáhajú pri nadviazaní kontaktu a dodržiavaní hygienických noriem jednotlivých oddelení. Často dostávame usmernenia, u ktorého pacienta je naša intervencia humoru dôležitá, očakávaná a najviac potrebná. Zdravotní klauni sa snažia venovať každému z pacientov osobitne. Sme tu aj pre rodičov, lebo pre dieťa je veľmi dôležité vidieť mamu, ako sa usmieva. V tej chvíli je jeho dôvera voči nám posilnená. Sme aj pri náročných zákrokoch, počas ktorých sa deti alebo rodičia boja. Klaun je taký zaujímavý, autentický a osobný, že dieťa je vďaka nemu pokojnejšie a ochotnejšie spolupracuje s personálom.

Nie je pre vás občas ťažké stretávať sa s deťmi, ktoré sú vážne choré?

Priznávam, že túto otázku vždy počujem ako prvú. Ľudia sa ma pýtajú: ‚Ako to zvládate?‘. My zdravotní klauni sa vždy snažíme dieťa brať ako dieťa, nie ako pacienta s ochorením. Neslúžime chorobe, ale človeku. Lekári sú povinní zaoberať sa ochorením. My sme tam pre človeka, a preto dokážeme byť aj pri niekom, o kom vieme, že zajtra už nemusí byť medzi nami. Do poslednej chvíle existuje šanca dať mu pocítiť, že bol tu, bol človek a žil plnohodnotný život v rámci svojich možností. Smiech a radosť sú nezvratným súhlasným dôkazom tohto nášho presvedčenia.

Ktoré návštevy detí vám najviac ostali v pamäti?

Pamätám si malého päťročného Eda. Ťahal za sebou stojan s infúziou a iné prístroje. Mal onkologickú diagnózu a obrovskú chuť sa s nami baviť. Toto dieťa sa bicyklovalo za doprovodu mamy na nemocničnej chodbe ako na ihrisku. Na onkológii nás už pri presklenných dverách čakal každý utorok a štvrtok malý „Momo“, chlapček ktorého navštevovali namiesto rodiny zdravotní klauni. Miloval hudbu a spev, rytmické vajíčko. Tretia je, nazvyme ju Amálka. Jej usmiatu tvár mi nevymaže čas už nikdy z pamäte. Prognózy boli neúprosné, jej statočnosť veľká a naše spojenectvo tiež. Tešila sa z toho, že môže byť na chvíľu kráľovnou a mimoriadnou hosťkou Cirkusu Paciento.

Podľa čoho si vyberáte typ humoru, ktorý použijete?

Klauni využívajú improvizáciu. Najlepším usmernením je reakcia publika. Preto je u klauna dôležitá emočná, inteligenčná a umelecká vyspelosť. Inak pristupujete k dieťaťu, ktoré má deväť mesiacov a k jeho utrápenej matke a iný humor volíte pri síce naoko veľmi odmietavom, ale vnútorne veľmi zraniteľnom adolescentovi. Iný prístup volíme u starých ľudí, kde sú možnosti humoru založené na interakciách cez dotyky a vnemy. Verbalita často nie je možná ani výrazná. Oveľa viac záleží na haptike a hudobnosti.

Ako na klaunov reagujú seniori?

Autenticky, úprimne a s radosťou. Títo ľudia sú často osamelí, veľa toho v živote stratili, majú veľa spomienok, no rovnako ako deti chcú, aby ich niekto rešpektoval, pristupoval k nim s úctou a veľmi túžia po každom prirodzenom kontakte, čo im je možno odoprené. Naše klauniády seniorov často vyvolajú prejavy, nad ktorými sa čudujú aj samotní zamestnanci. Napríklad, keď sa starší človek usmeje, posadí či napije. U detí má človek pocit, že má šancu ešte niečo zmeniť. Voči starším ľudom je spoločnosť uzavretejšia, lebo väčšina si hovorí, že ich život sa o chvíľu skončí. Pre nás je veľkou výzvou zmeniť ten koniec.

Ako sa vám darí zadeliť si čas medzi pracovné povinnosti a rodinu?

Najviac času mi zaberá výchova mojich dvoch milovaných detí. Teraz, keď sú väčšie, snažím sa čas zadeliť rovnocenne a efektívne všade, kde pôsobím. Občas sa mi to vymkne spod kontroly, no väčšinou to zvládam s humorom a sebe vlastnou excentrickosťou. Je dôležité v každom smere komunikovať, a tak sa dá zvládnuť všetko.

Ako sestrička Róza s pacientmi a ich mamami na jednej z kliník.

Prenášate svoj humor a povolanie klauna aj domov?

Naopak. Doma je najvtipnejší môj syn Šimon. Odovzdávam všade veľa, no doma filtrujem svoje správanie cez rozprávanie rozprávok a príbehov založených na tom, čo sme zažili na oddeleniach, pretože mám vďačné publikum. Je pre mňa dôležité, aby deti chápali, prečo sa určité veci dejú a vytvorili si hodnotový systém. Viem však aj vypnúť. Viem si vyložiť nohy, čítať knihu a nič nerobiť. A milujem svoju záhradu.

S rodinou na záhrade

VIZITKA:

Marika Kecskésová (42)

Skončila štúdium na Katedre bábkarskej tvorby na VŠMU v Bratislave, kde dnes pôsobí ako pedagogička. Je matka dvoch detí, režíruje, vedie odborné bábkarské vzdelávacie kurzy pre dospelých pedagógov. V o. z. Červený nos Clowndoctors pracuje od jeho založenia, v súčasnosti už aj ako umelecká riaditeľka. Stará sa tak nielen o rast a umelecký rozvoj mladých adeptov na akademickej pôde, ale aj o profesionálnu a ľudskú kvalitu misie zdravotných klaunov. Je stále aktívna aj ako jedna z 54 profesionálnych zdravotných klaunov na Slovensku. Spoznáte ju pod menom sestrička Róza.

V predstavení Ako sa z divých zvierat stali domáce

Foto: Alex Rymšinová, Navarova.cz, Photl.com, TASR

Styling a vizáž: Barbora Yurkovic