Tatiana Winterová: Najväčším rizikom pri nevidiacich je izolácia

Ako ste sa dostali k práci s nevidiacimi a slabozrakými ľuďmi?

Bola to vlastne náhoda, študovala som na univerzite v Karvinej sociálny manažment, ktorý prepájal ekonomické vedomosti so sociálnou prácou. Zriadili tam novú fakultu zameranú na manažment a marketing v obchode a službách. U nás vtedy takéto možnosti neboli. Už keď som tam robila prijímacie skúšky, vnímala som úplne inú atmosféru, ako bola na iných školách, profesori mali so študentmi veľmi dobrý vzťah. Mali sme predmety, ktoré bežne na iných ekonomických školách nie sú, dostávali sme sa k zaujímavým témam. Myslím, že to ma ovplyvnilo a vtedy som sa rozhodla, že sociálna oblasť je to, čomu sa chcem venovať. Nemala som však konkrétnejšiu predstavu, lebo cieľových skupín je veľa. Práve v denníku SME sa objavil inzerát na miesto v Únii nevidiacich a slabozrakých Slovenska. Tak som naň zareagovala a vybrali si ma. Nastúpila som do únie v roku 1998. Pracujeme tam s prestávkou, keď som bola na materskej dovolenke, už 17 rokov.

Zmenilo sa niečo za ten čas v treťom sektore?

Keď som nastúpila v roku 1998 do únie, tretí sektor bol v plienkach, prijali však zákon o sociálnej pomoci, ktorý nastavil nejaké vonkajšie pravidlá a my sme museli hľadať systém, ako preniesť tieto pravidlá do praxe. Vtedy sa začala profesionalizácia. Organizácia bola predtým skôr členská, to znamená, že mala svojich členov, ktorí spolu trávili čas, ale neposkytovala dostatočné odborné služby nevidiacim a slabozrakým. Vytvorili sme štruktúru organizácie a sieť po celom Slovensku. Museli sme si ujasniť, kam chceme ísť, čo všetko chceme robiť a štruktúrovať služby pre zrakovo postihnutých. Myslím, že tretí sektor by nemal byť o nedostatku peňazí a ak budeme mať šikovných a motivovaných ľudí, dokážeme sa dostať k zaujímavým projektom. Fungovanie takejto organizácie je totiž ako hra, je množstvo finančných zdrojov a každý je nejako podmienený, treba všetko premyslieť, aby sme peniaze efektívne využili.

Koľko je na Slovensku v súčasnosti ľudí so zrakovým postihnutím?

Na Slovensku neexistuje štatistika zrakovo postihnutých, ale podľa Svetovej zdravotníckej organizácie jedno až jeden a pol percenta populácie má vážny problém so zrakom. Podarilo sa nám minulý rok vytvoriť informačný systém, ktorý pracuje s dvomi modulmi, jedným sú členovia únie a druhým klienti, ktorým sme poskytli služby. Máme pravidelné poradenské dni a robíme aj služby v teréne.

Čo je pre nevidiacich a slabozrakých najväčším problémom?

Sú takí, ktorí sa nevidiaci už narodili, a takí, ktorí prišli o zrak počas života. Jeden deň videli a druhý už nie, je veľmi ťažké po psychickej stránke prijať realitu a vyrovnať sa s ňou. Ľudia, ktorí nikdy nevideli, sú s týmto postihnutím oveľa viac stotožnení. Niektorí nevidiaci sa dokážu plne integrovať a zaradiť do života, vedia narábať s informáciami, postarať sa o domácnosť. Napríklad máme jedného klienta, ktorý prišiel o zrak pri autonehode a výborne sa integroval, presťahoval sa do Bratislavy, naučil sa chodiť s bielou palicou, našiel si prácu, dokáže sa sám o seba postarať. Potom ho na prechode pre chodcov zrazilo auto, obávali sme sa, aby to uňho nevyvolalo blok chodiť s bielou palicou po vonku, ale vyrovnal sa so všetkým. Najväčším rizikom pri nevidiacich je izolácia. Pokiaľ nevedia chodiť s bielou palicou a sú odkázaní na pomoc, nedokážu pracovať s počítačom, nedostanú sa k informáciám, je to ťažké. Problémom sú aj generačné rozdiely medzi nevidiacimi, väčšina našich členov je vo veku 50+, je náročné im pripraviť spoločné aktivity s mladými, ktorých je výrazne menej.

Videla som príbeh rodiny, v ktorej sa nevidiaca mamička dokázala plne postarať o svoje dieťatko. Máte aj takéto prípady?

Máme aj rodiny, v ktorých sú jeden alebo obaja zrakovo postihnutí a spoznali sa na nejakej našej akcii alebo v škole, a rozhodnú sa založiť si rodinu. Učíme ich postarať sa o dieťa, o domácnosť, ako si oprať a podobne. Existuje napríklad pomôcka pod názvom colortest, ktorá vám po priložení na látku povie, akej je farby. Pomáha nielen pri obliekaní, ale napríklad aj pri praní.

To je zaujímavé, čo všetko ešte pre nevidiacich existuje?

Je v podstate všetko, čo človek potrebuje, kompenzačné pomôcky pre nevidiacich majú väčšinou hlasový výstup, a tak existuje hovoriaca váha, hovoriaci teplomer, hodinky s hlasovým výstupom alebo s odklápacím sklíčkom a ciferníkom s brailovým písmom, ale napríklad aj mobilný dotykový telefón, ktorý má aj klávesnicu a množstvo užitočných aplikácií. Napríklad dokáže naskenovať dokument a preniesť ho do zvukovej podoby, čo je výborné pri podpisovaní nejakých zmlúv či čítaní cestovného poriadku. Počítače majú klasické klávesnice, ale nevidiaci nepoužívajú myš, musia sa naučiť iný systém práce a pomáhajú im rôzne klávesové skratky a, samozrejme, špeciálne programy s hlasovým výstupom alebo zväčšeným zobrazovaním.

Aké služby poskytuje únia pre zrakovo postihnutých?

Zrakovo postihnutí ľudia, tým že im chýba zrak, sú horšie zaraditeľní do spoločnosti, nemajú také kontakty s ostatnými, ťažšie nadväzujú kontakty, nemajú taký prístup k informáciám, majú zníženú mobilitu, ak nevedia chodiť sami s bielou palicou, sú odkázaní na sprievodcov, takže sa často izolujú. Je pre nich dôležité tráviť čas v nejakej komunite ľudí, ktorí majú rovnaké problémy. Robíme besedy s lekármi, rôzne výlety, turistiku, učíme ich, aby si vedeli presadiť svoje potreby, napríklad ak sa v ich obci rekonštruuje námestie, aby bolo bezbariérové a podobne. Klientom najčastejšie poskytujeme sociálnoprávne poradenstvo, ako si vybaviť dôchodok, aké sú možnosti kompenzácie, aké pomôcky existujú. Rôzne poradenstvo v oblasti vzdelávania, obracajú sa na nás napríklad aj firmy, ktoré zamestnajú zrakovo postihnutého, aby vedeli, ako mu vytvoriť podmienky, riešime nielen zrakovo postihnutých, ale aj ich rodinných príslušníkov. Napríklad ak muž stratí zrak, žena preberie všetky povinnosti na seba a potom môžu vznikať medzi partnermi problémy. Nevidiaci však dokáže veľa činností vykonávať sám, treba sa to len naučiť a prejsť procesom rehabilitácie, v ktorom sa učí byť samostatný.

S mojimi dcérami Šarlotkou a Nataškou

Robíte aj nejaké preventívne programy?

Od minulého roku realizujeme pre deti projekt Zdravé oči už v škôlke, ktorý dokonca dostal Cenu nadácie Orange. Chodíme do materských škôlok a vyšetrujeme oči deťom v predškolskom veku špeciálnym prístrojom - autorefraktometrom. Prístroj meria zrak bezdotykovo zo vzdialenosti jedného metra a vyšetrenie trvá pár sekúnd. Dokážeme vďaka nemu odhaliť ďalekozrakosť, krátkozrakosť, astigmatizmus, rozdiel medzi jedným a druhým okom či podozrenie na tupozrakosť. Deti, ktoré majú nejaký problém, dostanú odporučenie k očnému lekárovi. Rodičia totiž často nevedia odhaliť problém so zrakom, dieťa ho nevie pomenovať a nevie, aké je to vidieť normálne. Dokáže až tri a viac dioptrií vykompenzovať. Problém sa ukáže, keď začne chodiť do školy, ale vtedy už môže byť neskoro. Minulý rok sme vyšetrili viac ako sedemtisíc detí, tento rok už asi päťtisíc detí. Približne 17 percent vyšetrených detí dostane odporúčanie na komplexnejšie vyšetrenie k detskému očnému lekárovi.

O pár dní odštartuje úspešná celoslovenská zbierka na podporu nevidiacich a slabozrakých pod názvom Biela pastelka, ako bude tento rok prebiehať?

Financovanie tretieho sektora je stále problémom a bez pomoci iných by sme sa nezaobišli. Preto musíme hľadať aj iné formy a jednou z nich je práve celoslovenská verejná zbierka Biela pastelka. Tento rok bude jej 14. ročník. Akcia bude prebiehať 25. a 26. septembra vo všetkých okresných mestách, v niektorých mestách budú informačné stánky a budú do nej zapojení samotní zrakovo postihnutí i dobrovoľníci. Trojčlenné tímy budú chodiť s pokladničkou označenou logom Bielej pastelky a budú zbierať príspevky na podporu zrakovo postihnutých Z minulých rokov máme veľmi dobré skúsenosti a stretávame sa aj s rôznymi príbehmi ľudí, ktorí chcú pomôcť. Štrnásť rokov je patrónom Bielej pastelky herec Marián Geišberg, ktorý jej požičiava svoj hlas a tento rok sa k nemu pripojí tiež hokejista Michal Handzuš. Spolu s ďalšími hokejovými reprezentantmi venoval rôzne hokejové predmety, ktoré si budú môcť ľudia kúpiť a tak prispieť na zbierku.

Z verejnej zbierky Biela pastelka v uliciach

Práca v sociálnej sfére je určite náročná, ako ju vnímate?

Pred narodením mojich detí som sa tejto práci úplne odovzdala a bolo to veľmi náročne, po založení rodiny som si však dokázala vytvoriť medzi prácou a rodinou harmóniu. Rodina mi pomáha v tom, že ma práca tak nepohlcuje a práca je pre mňa veľmi zaujímavá forma realizácie. Tretí sektor má svoje špecifiká a mne vyhovuje akási sloboda a flexibilita, ktorú mi poskytuje. Pracujú tu ľudia, ktorí majú k tomu blízko, v práci je úplne iná atmosféra, sú tu neformálnejšie vzťahy, nie sú tu také striktne nastavené pravidlá ako napríklad v biznissfére. A musím povedať, že moja práca je aj veľmi rozmanitá a kreatívna. Za 17 rokov, čo sa jej venujem, som nezažila stereotyp a veľmi ma to baví.

Preberanie ceny Nadácie Orange

Foto: Alex Rymšinová, archív T. W.

Styling a vizáž: Barbora Yurkovic