Kristína Turjanová: Dozrievam ako herečka aj ako človek

Kontakty s herectvom u vás rezonovali pomerne skoro, nikdy ste neoľutovali rozhodnutie byť herečkou?

Áno, už v šiestich rokoch som hrala predstavenia v škôlkach s maňuškami a v pätnástich som sa dostala na profesionálnu scénu. Pôvodne som chcela byť zdravotnou sestrou, ako je moja mama, alebo lekárkou. Zistila som však, že ma nebavia predmety, ktoré s tým súvisia, takže som to vzdala. Svoje rozhodnutie ani s odstupom času neľutujem, niekedy si človek zafrfle, ale myslím si, že to je normálne v každom povolaní. Neviem či by som chcela, aby sa herectvu venoval aj môj potomok.

Zoznam postáv, ktoré ste hrali, je pomerne dlhý, aký charakter vám najviac vyhovuje a ktoré úlohy sa vám vryli do života?

Neviem, čím to je, ale väčšinou ma režiséri obsadzujú do úloh dramatických hrdiniek, takže dráma mi akosi prischla, ale ja mám rada aj komédie a vôbec všetko. Naposledy sa mi vryla do pamäti postava pani Johnovej z hry Potkany alebo postava Evy z českej drámy Gazdiná Roba.

Pociťujete rozdiel medzi televíziou a divadlom?

Vnútorné nasadenie herca, rozmýšľanie a motivácia sú veľmi podobné, ale rozdielne sú najmä výrazové prostriedky. V Divadle Andreja Bagara v Nitre máme veľké javisko aj hľadisko takže výrazové prostriedky ako napríklad gestá musia byť omnoho väčšie a hutnejšie. Naopak, pred kamerou sa využívajú viac detaily a herec musí hrať citlivejšie, úspornejšie a jemnejšie.

Kde sa cítite lepšie?

Divadlo je moja srdcovka, v divadle som začínala, naučilo ma profesionalite, štýlu, prístupu k práci, ako pracovať, selektovať, čo je a čo nie je podstatné. To všetko pred kamerou zužitkúvam.

Slovensko je malé a je tu aj menej príležitostí pre hercov, vy ste však veľmi vyťažená. Prečo?

Dlhé roky som sa venovala divadlu a veľa vecí som si, ako sa hovorí, oddrela. Tie roky, keď herec naberá skúsenosti, si musí človek odohrať. Samozrejme, dozrievam aj ako človek, mám toho viac zažitého, ako keď som začínala, a to všetko herec spracúva a využíva do postáv, ktoré hrá. Vďaka práci v divadle som sa dostala pred kamery, oslovil ma režisér, s ktorým som spolupracovala u nás v divadle v Nitre. Zapamätal si ma a oslovil ma do televízneho seriálu. Moja prvá väčšia skúsenosť bola v seriáli Ordinácia v ružovej záhrade, potom nasledoval Panelák a ďalšie. Teraz je to Búrlivé víno. Išlo to postupne a medzitým boli aj pauzy.