Architektka Soňa Pohlová: Inšpirujú má ľudské nároky na bývanie

Čo vás priviedlo k architektúre?

Vždy som chcela skĺbiť dve veci, niečo umelecké a niečo logické, pragmatické. A to v zásade architektúra spĺňa. Na začiatku je abstraktná myšlienka, ktorá sa dá vyjadriť rôznymi umeleckými spôsobmi. U mňa je to skica voľnou rukou, ktorej dávam konkrétnu logickú a funkčnú formu v závislosti od typológie. Je to fascinujúce potom stáť pri hotovej stavbe a rozpamätať sa na prvý záblesk inšpirácie.

Čo vás na architektúre najviac fascinuje?

Je to najmä voľnosť, s ktorou môžem robiť koncepty, ale zároveň musím brať do úvahy aj realizovateľnosť, teda myslieť na to, že z niečoho sa to postaviť musí, a tiež by to malo slúžiť ľuďom a spĺňať požiadavky na funkčnosť a pohodlie. Začínam vždy ako keby odznova a nedržím sa striktných odskúšaných postupov. Tiež ma fascinuje obrovský presah architektúry do iných odvetví a neuveriteľný rozsah problémov ľudstva, ktoré dokáže riešiť. Vďaka našim projektom máme možnosť spolupracovať s ľuďmi rôznych odvetví, napríklad s archeológmi, klimatológmi, psychológmi a podobne.

Čomu konkrétne sa najradšej venujete?

Rada mením témy, mojou srdcovkou sú ideové súťaže na menšie urbanizmy, kde zadávatelia poskytujú najväčšiu možnú voľnosť, lebo ide o nápad, ideu, víziu, čo by pre dané územie bolo najlepšie. Samotný projekt potom už vyplýva zo zvolenej idey. Relaxáciou sú pre mňa rekonštrukcie interiérov pre ľudí, s ktorými si od začiatku „sadnem“. Potom vznikajú naozaj krásne priestory plné harmónie a originálnych počinov. Úžasný je pocit, keď prvý raz vkročím do tmavého, zle fungujúceho bytu a už vidím, ako sa celá dispozícia prekope ešte aj nad očakávania klienta. To je moje poslanie, urobiť odvážny návrh a ukázať nečakané možnosti. Mám rada výzvy nezávisle od témy. Najlepšie je zadanie, ktoré je na prvý pohľad nesplniteľné a architekt ho dokáže pretvoriť nečakane elegantne.

Ecocapsula, na ktorej vzniku ste sa podieľali, je vizionársky projekt. Ako vznikol?

Projekt vznikol pre jednu súťaž v roku 2009. Malo ísť o polomobilný sebestačný dom pre konkrétneho majiteľa veľkých pozemkov, ktorý chcel tieto obytné jednotky poskytovať na svojom území pre umelcov. Preto sa pôvodná Ecocapsula dala otvoriť tak, že na nej vzniklo minipódium. Bola aj oveľa väčšia a mohla sa pohybovať v rámci daného pozemku. Na bežné cesty bola priširoká. Súťaž sme nevyhrali, ale vzápätí sme vyšli na jednom svetovom webe o architektúre ako najlepší projekt. Najskôr sme to brali ako vtip, ale v priebehu dňa sa naša Ecocapsula stala virálna po celom svete a ozvalo sa nám množstvo záujemcov o kúpu. Tak sme usúdili, že asi by bolo dobré na nápade pokračovať. Dnes máme reálne fungujúci prototyp.

Ako konkrétne ste sa na Ecocapsule podieľali vy?

Ako autor, tvorca i spoluzakladateľ. Tým, že jej popularita prudko stúpla, sa jej teraz venuje už väčší počet odborníkov ako na začiatku. Bolo už nutné prerozdeliť si úlohy. Osobne mám na starosti ergonómiu a dizajn interiéru.

Je niečo, čo by ste na Ecocapsule zmenila? Každá žena zútulňuje interiér, vytvára domov...

Možno preto sme sa zhodli, že interiér mám pod palcom ja. Pár vecí sa na konečnom produkte oproti prototypu určite zmení. Na to je však prototyp neoceniteľný, kresliť a robiť modely je jedna vec, ale ten pocit, keď vstúpite do hotovej Ecocapsuly a môžete priestor reálne zažiť, je nevyhnutný pre ďalšie perfektné zhotovenie. Zmeny budú viac ergonomického charakteru, dizajn je práve ladený do teplého útulného domova na spôsob škandinávskych interiérov, ktoré mám veľmi rada. Ľudia, ktorí Ecocapsulu videli naživo, boli prekvapení interiérom, i keď je futuristická, nemusí pôsobiť ako vesmírna loď. Interiér bude mať určite viacero možností. (Takto vyzerá interiér Ecocapsuly)

V čom je Ecocapsula taká úžasná?

Jej čaro je v jednoduchosti, kráse a v tom, čo dokáže ponúknuť pre život. Na malom priestore máte celý dom, plne funkčný a ešte dokonca aj mobilný. Dokáže byť za určitých podmienok nezávislá od elektrickej energie, vyrába si ju sama zo slnka a z vetra, a čiastočne nezávislá aj od vody. Zbiera dažďovú vodu. Takže v Ecocapsule môžete žiť v divočine či na krásnych miestach našej planéty, kde je zakázaná výstavba, pretože sa nepotrebuje napojiť na žiadne siete a nezanecháva za sebou stopy výstavby. Je to projekt ohľaduplný k prírode. A to je len začiatok. Už máme veľa nápadov, ako túto platformu rozvíjať. A, myslím, že odhliadnuc od funkčnosti, ľuďom sa páči najmä minimalistický tvar a pekný dizajn. Je to také krásne strieborné vajíčko určené na prechodné ubytovanie, turistiku, cestovanie, ako vysunuté pracovisko.

Tento projekt mal veľký úspech doma i v zahraničí - ako to vnímate?

Je to úžasné, keď niečo robíte úprimne a s jasným cieľom a zrazu sa vám začne ozývať množstvo ľudí a píšu o vás hádam v každom svetovom médiu. Na druhej strane je to obrovská zodpovednosť. Od odhalenia prototypu na festivale vo Viedni koncom mája tohto roku sme dostali okolo šesťtisíc mailov, veľa ľudí to považuje za zhmotnený sen. Teší ma to a posúva dopredu.

Myslíte si, že takto bude vyzerať bývanie v budúcnosti?

V blízkej budúcnosti určite áno. Čo sa týka narábania s energiou, cestou sú obnoviteľné zdroje. Každému je jasné, že dlho už nebude táto planéta zvládať naše nároky. Je preto dobré začať s takýmto konceptom už teraz. Veľa ľudí je v tomto smere uvedomelých alebo ich láka predstava, že nebudú závislí od veľkých energetických spoločností. V súčasnosti už samozrejme existujú energeticky pasívne domy alebo sebestačné komunity. My prinášame skôr luxusné riešenie. Takto nás na svojom webe prezentoval aj hollywoodsky herec Ashton Kutcher, keď napísal: „aj nezávislé bývanie môže byť cool“.

Ako sa podľa vás bude ďalej rozvíjať architektúra, ako budeme žiť a bývať v budúcnosti?

Pevne verím, že budeme čoraz ohľaduplnejší k prírode. Láka ma predstava nezávislého bývania uprostred prírody, ale s tým, že sa človek nemusí vzdať komfortu, na aký je zvyknutý. Myslím si, že sa budú hľadať cesty, ako využívať obnoviteľné zdroje, aby si ľudia nemuseli vyberať medzi ekologickým a luxusným. Tiež sa budú viac využívať prírodné materiály na stavby domov, ako napríklad konope, slama. Svoju úlohu zohrajú regionálne špecifiká, princípy, ktoré môžu dobre fungovať na strednom Slovensku, nebudú fungovať na púšti v Arizone. O tom je aj naša Ecocapsula, „škrupinka“ je rovnaká, mení sa len pomer využitia tej ktorej energie v závislosti od lokality. Určite sa budeme stále viac zaoberať tým, ako sa v danej lokalite stavalo pred storočiami, tieto postupy budeme upravovať na súčasné pomery a zefektívňovať vďaka moderným technológiám. Ak si napríklad vezmeme starú architektúru Bahrajnu, hlinené domy s komínovým efektom mali výbornú klímu aj v extrémne teplom počasí. Zato naše bytovky prevažne z betónu potrebujú na prežitie v lete klimatizačnú jednotku. Pritom niekedy stačí len premýšľať nad rámec zaužívaných postupov.

Ako vnímate súčasnú slovenskú architektúru?

Ako neodvážnu zo strany architektov. Priveľmi sa snažíme hľadať a nasledovať vzory a bojíme sa ísť svojou cestou. Žiaľ, Slovensko nemá takú údernú architektonickú scénu ako napríklad Dánsko alebo Japonsko. Skôr mám pocit, že momentálne tu prevláda len tradícia rovnakých presklených bizniscentier a pomaly si ich už aj ja ako odborník pletiem. O akejsi hrdosti na architektonické skvosty asi aj škoda hovoriť. Všetko, čo sa dalo, je už zbúrané, našťastie pár objektov odoláva. Na druhej strane je tu niekoľko architektonických štúdií alebo osobností, vďaka ktorým mám pocit, že sa to pomaly zlepšuje. Ale je to ešte dlhá cesta. A naozaj to začne fungovať až vtedy, keď si ľudia uvedomia, že architekt nie je len „snílek“ s ceruzkou v ruke, ale odborník.

Máte vo svojej práci aj nejaké vzory, niečo alebo niekoho, kto vás inšpiruje?

Inšpirujú ma samotné ľudské nároky na bývanie, prirodzené osvojovanie si priestoru ľuďmi. Väčšinou dizajn a finálna podoba prichádzajú až neskôr, ale stáva sa samozrejme aj opak. Inšpirácia môže prísť aj od neočakávaných podnetov. Čo sa týka prístupu k architektúre a výrazu, preferujem škandinávsku kultúru, ich interiéry pôsobia nenútene, sú z prírodných materiálov a s majstrovským využitím čiernej a bielej farby. Čo sa týka verejných priestorov, páčia sa mi diela španielskych architektov. Inšpirácie pre rodinné domy najradšej hľadám v japonskej architektúre, podľa mňa sú v tejto oblasti ďaleko vpredu.

Vaša práca je zrejme aj vaším koníčkom, čo mu sa však ešte vo voľnom čase venujete, ako relaxujete?

Áno, je aj mojím koníčkom, čo je úžasné, ale netreba to preháňať. Občas je dobré úplne vypnúť. Rada cestujem a chodím do hôr, hrabem sa v záhrade, cestujem po archeologických vykopávkach, baví ma mapovanie slovanských a keltských hradísk. Fascinuje ma tiež vesmír, obydlia na Marse, zaniknuté kultúry. Určite vyštudujem ešte ďalšiu univerzitu.

Bytový dom v Senci Polárka, ktorý navrhla Soňa s tímom v Nice architects, autor foto: Tomáš Manina

Vizitka:

Soňa Pohlová (30)

Architektka, vyštudovala Fakultu architektúry STU v Bratislave, študovala aj na Arquitectura La Salle v Barcelone, pracovala v 3XN v Dánsku, v Barbarele v Španielsku, v Aurex a Vallosadovsky na Slovensku. Je spoluzakladateľkou architektonického štúdia Nice architects a spolutvorkyňou Ecocapsuly. Žije s partnerom a jedenapolročným synom Samkom v Bratislave.

Foto: Petra Bošanská

Styling a vizáž: Barbora Yurkovič