Operná speváčka Andrea Vizvári: U nás je málo fanúšikov opery

Skôr než ste sa stali opernou speváčkou, študovali ste na odevnej priemyslovke v Trenčíne. Chceli ste byť krajčírkou?

Viete, ja som nikdy nebola študijný typ, skôr som bola manuálne zručná. U nás doma sa veľa šilo. Boli také časy, keď si chcela mama niečo pekné obliecť alebo vyparádiť mňa so sestrou, tak musela niečo ušiť. Vlastne som si ani nevedela predstaviť, že by som mohla študovať niečo iné ako krajčírstvo.

Popri šití ste aj spievali?

Chodila som na základnú umeleckú školu a spievala ľudovky. Spievala aj moja mama, ktorá zároveň hrala so strýkom na harmonike. Ako speváčka som však veľké plány nemala. Ani som nemala pocit, že by som mala výnimočný hlas.

Kedy sa to zmenilo?

Raz nás zobrali majsterky zo strednej školy do Národného divadla na Traviatu. Spievala tam Ľubka Vargicová, ktorá je dnes mojou kolegyňou. Nemohla som od nej odtrhnúť oči. Vravela som si – bože, to je niečo také nádherné… Keby som to mohla robiť, bola by som najšťastnejšia na svete. Zvláštne je, že sa mi to stalo práve v období, keď mi zmutoval hlas. Predtým som ho mala akýsi zastrený a zrazu som počula, že je jasnejší. Napokon sa z neho vyvinul čistý soprán. Učiteľka zo ZUŠ-ky mi povedala, že mám potenciál. A tak som sa po maturite na odevnej prihlásila na konzervatórium – a prijali ma.

Aj dievčatá mutujú?

Rovnako ako chlapci, len to nie je tak počuť. Skôr než sa rozhodnete pre operný spev, je dobré, keď máte zmutovaný hlas. Aspoň viete, na čom ste. Môžete byť napríklad talentovaná detská hviezda, ale po mutácii sa všetko zmení. Zrazu zistíte, že už nemáte taký hlas ako kedysi. Alebo sa to môže udiať presne naopak ako v mojom prípade.

Takže začať s operným spevom v osemnástich nie je neskoro?

Je to ideálna veková hranica, lebo vtedy je už jasné, či z vás niečo bude, alebo nie. Na spev sa bežne hlásia študenti v tomto veku. Samozrejme, u hudobníkov je to niečo celkom iné. Tí už odmalička drú na svojich nástrojoch.

Aj štúdium operného spevu je drina?

Pre mňa to bol zo začiatku šok. Musela som si zvyknúť na perfekcionizmus mojej učiteľky, ktorá nezniesla ani jeden falošný tón. Ale keď som videla prvé výsledky, veľmi ma to povzbudilo. Nedá sa povedať, že by som počiatočné ťažkosti zvládala s ľahkosťou, ale prekonávala som ich s veľkým odhodlaním, lebo operu som od prvej chvíle milovala. Pre mňa to bola láska na prvý pohľad alebo lepšie povedané na prvé počutie.

Z konzervatória ste potom prešli na VŠMU. Ako si spomínate na toto obdobie?

Na vysokú som najprv nechcela ísť. Keď sa moje štúdium na konzervatóriu chýlilo ku koncu, mala som pocit, že som už dosť dobrá na to, aby som si vyskúšala spevácke súťaže a účinkovanie v divadle. Dnes viem, že to nebola pravda a som rada, že som napokon dala na radu mojej učiteľky a predĺžila si štúdium o ďalších päť rokov. Lebo operný spev nie je len o technike. Musíte byť hotová, vyzretá osobnosť, keď chcete zvládnuť úskalia tohto povolania. Divákov v divadle nezaujíma, že práve nemáte svoj deň. Na javisku treba odviesť perfektný výkon bez ohľadu na to, ako sa cítite. Pre nás ženy je to problém, napríklad keď sa blížia „naše dni“. Hlasivky vtedy fungujú inak, všetky s tým bojujeme.

Máte nejaký osvedčený trik, ktorý vám pomáha lepšie sa naladiť, keď to práve potrebujete?

Taký trik neexistuje, čerpám len zo svojich skúseností, z rozhovorov s kolegami a manželom, ktorý je hudobník. Keď ma niečo trápi, tak mi povie – vykašli sa na to. Máš krásne povolanie, kým ti slúži hlas, tak si to uži. Občas mi pomôže, keď si to pripomeniem. Potom ma možno menej bolí hrdlo alebo zabudnem na ťažkosti, ktoré ma obmedzujú. Alebo mi pomôže, keď niekto z kolegov povie v zákulisí vtip. Zasmejem sa a hneď je všetko ľahšie. A potom prídu dni, keď mi nepomôže nič a ja to musím akceptovať. Napríklad, keď ochoriem tak, že nemôžem vyjsť na javisko. Párkrát v živote sa mi to už stalo. Viem, že takéto chvíle neprichádzajú náhodou. Človek si ich väčšinou privolá nejakým nezdravým postojom. Keď na to prídete, tak vás to veľmi obohatí a nabudúce si dávate lepší pozor.

Váš manžel je kontrabasista Peter Vizvári. Dali ste sa dokopy pri práci?

Prvýkrát sme sa stretli v New Yorku, keď sme obaja vystupovali v Carnegie Hall. Najprv sme sa len občas stretávali, on totiž žil v Írsku. Potom sa rozhodol vrátiť na Slovensko a podľa mňa urobil dobre. Dnes sme kompletná rodina. Práve sme si adoptovali dieťatko a je to medzi nami veľmi krásne.

To znie odvážne. Nemali ste obavy z osvojenia cudzieho dieťaťa?

Keď som zistila, že nemôžeme počať dieťa prirodzenou cestou, bola to pre mňa prijateľnejšia možnosť ako umelé oplodnenie. Napokon, o tom, aké dieťa bude, keď jedného dňa dospeje, neviete nič ani v prípade vášho biologického potomka. Nemôžete tušiť, či sa narodí zdravé, aké bude mať povahové vlastnosti a s akými problémami sa v živote stretne. Som presvedčená, že dieťatko, pre ktoré sme sa rozhodli, nám bolo určené osudom. Od začiatku som to tak cítila. Ale viac by som o tom nechcela hovoriť, lebo proces adopcie ešte nemáme právne ukončený, takže zatiaľ len dúfame, že všetko dobre dopadne.

Dajú sa predstavenia v divadle dobre skombinovať s materstvom?

Nemám prácu, v ktorej by som musela tráviť osem hodín denne a rovnako je na tom aj môj manžel, takže sa môžeme v starostlivosti o dieťa dobre dopĺňať. Nie sme na tom o nič horšie ako iné páry. Jediný problém je v cestovaní, ale aj to sa dá vyriešiť. Kolegyne, ktoré majú malé deti, si ich na zájazdy berú so sebou.

Keď už spomínate kolegyne, aké sú vaše vzťahy? Porovnávate sa medzi sebou?

Samozrejme, každý to robí. Priznám sa, že zo začiatku to bolo pre mňa likvidačné. Keď som videla, čo druhé majú a ja nemám, bolo mi z toho ťažko. Musela som sa naučiť pozerať na rivalitu ako na pozitívnu inšpiráciu. Ak dnes vidím, že ma niektorá zo speváčok v niečom prevyšuje, tak sa vždy zamýšľam nad tým, čo by som sa od nej mohla naučiť. Človek sa tak vyvíja a zároveň robí niečo pre svoju psychohygienu. A tá je v divadle veľmi dôležitá. V prostredí, kde ľudia pracujú s emóciami, sa musíte vedome čistiť. Nesmiete dovoliť, aby vám to celé prerástlo cez hlavu.

Zamilovali ste sa už niekedy na javisku?

Viem, že sa to bežne stáva, ale mne sa to ešte nestalo. Možno preto, že vzťah s mužom, s ktorým žijem, ma hlboko napĺňa po všetkých stránkach. Na druhej strane, nikdy neviete, čo sa vám môže stať. Nikdy nehovor nikdy… Netvrdím, že pre mňa nemá isté čaro, keď môžem spievať s krásnym talentovaným mužom. Napokon, často účinkujeme v ľúbostných scénach, ktoré by neboli dôveryhodné, keby medzi nami neprebehlo určité iskrenie. Ale u mňa to vždy ostáva len na javisku. Neprenášam si divadlo do súkromia. A keď ma niektorý z kolegov nadchne, vždy o tom otvorene poviem manželovi. Nevidím na tom nič zlé, kým to ostáva len v pracovnej rovine. Nechcela by som, aby sme jeden pred druhým niečo tajili, to by ma veľmi trápilo.

Pamätáte sa na svoje prvé veľké vystúpenie?

Bolo to vo Viedni, spievala som jednu z najťažších rolí, aké boli kedy napísané – Kráľovnú noci. Pamätám si len seba, dirigenta a tmu v hľadisku. Mala som obrovskú trému.

Stále ste trémistka?

Dalibor Jenis raz povedal, že tréma sa časom mení na zodpovednosť. Podobne to cítim aj ja. Dnes si to na javisku viac užívam, aj keď človek niekedy nevie, čo sa môže stať. Postupne sa však naučíte spoliehať viac sama na seba. Aj keď sa darí, aj keď sa nedarí.

Ste citlivá na reakcie publika?

Tak ako každý spevák alebo herec. Reakcie divákov sú pre nás podstatné, aj keď niekedy ich vôbec nevieme odhadnúť. Napríklad spievate operetu plnú vtipných narážok a v hľadisku sa nikto nesmeje. Vravíte si – preboha, čo sa deje? Môžete sa roztrhať od snahy a nič. A potom sa skončí predstavenie so standing ovation a vy nechápete, prečo zrazu prišiel taký veľký potlesk.

Akí sú podľa vás slovenskí diváci?

V porovnaní s inými krajinami, kde som doteraz spievala, je u nás málo fanúšikov opery. Keby sme v Národnom divadle nemali publikum z Rakúska, neviem, ako by sme dopadli. Pritom problém nemôže byť v kvalite. Máme veľa špičkových spevákov, ktorí sú žiadaní aj vo svete. Slováci si však zatiaľ na operu nezvykli. Ale som optimistka a verím, že sa to zmení. Príde nová generácia, ktorá nebude mať problém vypnúť doma televízor a zájsť si do divadla na kvalitnú klasiku. Alebo spoznať niečo celkom nové, čo tu ešte v opernom svete nebolo. Verím, že raz to tak bude.

Pred vystúpením na javisku ako Titania - aj takto sa občas musí vyparádiť

Vizitka:

Andrea Vizvári (33)

Študovala operný spev na bratislavskom konzervatóriu a na VŠMU u profesorky Dagmar Bezačinskej -Podkamenskej. Debutovala na doskách viedenskej Volksoper s rolou Kráľovnej noci v Mozartovej Čarovnej flaute, kde po veľkom úspechu hosťovala v nasledujúcej sezóne. S touto postavou účinkovala aj v Štátnej opere v Lipsku. Potom nastúpila do Opery SND v Bratislave, kde stvárnila množstvo náročných postáv. Za rolu Elvíry v Belliniho opere Puritáni získala cenu kritikov časopisu Hudobný život – Objav roka. S operným áriovým repertoárom sa predstavila v Carnegie Hall v New Yorku, National Concert Hall v Dubline, Musikverien vo Viedni, Atelier Lyrique Opéra de Montréal a na mnohých iných operných scénach v Európe aj v zámorí. Momentálne hosťuje v Janáčkovom divadle v Brne. V máji 2013 sa stala absolútnou víťazkou talianskej medzinárodnej súťaže Trofeo la Fenice v Lucce, kde získala aj cenu publika. Počas návštevy slovenského prezidenta v Dánsku a Holandsku účinkovala spolu s klaviristom Mariánom Lapšanským na koncertoch venovaných dánskej a holandskej kráľovskej rodine.

S manželom na dovolenke

Na doskách SND v predstavení Rigoletto

Na otvorení posledného ročníka Plesu v opere

Foto: Alex Rymšinová, archív A. V.

Styling: Barbora Yurkovič