Lucia Tallová: Nečakám, že sa každý do môjho diela zaľúbi

Súvisí vaša tvorba s náladou?

To by som musela mať šesť - sedem rokov permanentnú depresiu! (smiech). Našťastie to tak nie je, ale určite do diel prenášam aj niečo zo seba. Mám rada samotu a potrebujem svoj priestor a ticho – to sa dá určite z mojich malieb vyčítať.

Ako sa cítite na vernisážach?

Nie veľmi pohodlne. Som dosť hanblivá, navyše veľká trémistka. Najhoršie sú posledné chvíle pred otvorením výstavy a počas príhovoru, ale postupne sa to zlepšuje. Každý si dá jeden-dva poháriky, atmosféra sa uvoľní, pribúdajú družné debaty, takže nakoniec si poviem, aká to bola fajn akcia.

Napadlo vám niekedy, že aj hostia môžu byť jemne nervózni z toho, ako vám pochvália alebo okomentujú diela?

To je pravda. Dosť dlho som si nevedela zvyknúť na gratulácie, pripadali mi veľmi formálne. Až neskôr som si uvedomila, že je to normálne, veď čo iné mi majú ľudia povedať?

Sú pre vás názory ostatných dôležité alebo stačí, ak ste s dielom spokojná vy sama?

V prvom rade maľujem pre seba, to znamená, že s obrazmi musím byť spokojná ja. Samozrejme, dôležitá je pre mňa aj spätná väzba odbornej verejnosti a kritikov, vďaka ktorej sa môžem posunúť v tvorbe ďalej. Ale aj reakcie publika vnímam citlivo, pretože mám pocit, že v dielach odhaľujem aj niečo zo seba. Neočakávam, že sa každý do môjho obrazu zaľúbi, musím však priznať, že kritiku vnímam osobne. Možno sa niekedy tvárim, že som nad vecou, ale aj tak si doma analyzujem každé slovo. A najhoršie je, že často spochybňujem, aj keď ma niekto pochváli – nepovedal to len zo slušnosti, nechcel ma iba potešiť? Je to ťažké, ale dúfam, že časom sa mi podarí získať väčší nadhľad.

V zahraničí sú niektorí výtvarníci hotovými celebritami, cielene si budujú bohémsky imidž, produkujú škandály. Vyrastajú nejakí škandalisti aj v našom umeleckom rybníku?

Myslím, že je to celkom legitímna stratégia a funguje už stáročia. Keď spojíte dielo so zaujímavým životným štýlom, či nebodaj kontroverznosťou, predáva sa ľahšie. No u mňa by boli takéto pokusy asi smiešne, ja predsa nevymetám večierky, som skôr čistá introverta. Celý deň pracujem sama v ateliéri, ktorý je tak ďaleko, že tam už nie sú ani kaviarne. Nemávam často ani návštevy, niekedy sa mi nechce zdvihnúť ani telefón. Keď domaľujem, je už väčšinou neskorý večer a unavená zamierim rovno domov, na bohémske výčiny ani nepomyslím.

Nedoplácate na to, keď sa porovnáte so svojimi dravšími kolegami?

Niekedy si hovorím, že trochu priebojnosti by mi nezaškodilo. Mám však svojich galeristov, takže môžem pokojne maľovať, zatiaľ čo sa oni starajú o všetko ostatné. Mne je nepríjemná už aj situácia, keď musím riešiť predaj obrazu. Veľmi rada sa s potenciálnym kupcom stretnem, pretože mi záleží na tom, v akých rukách dielo skončí. Keď nastane akt obchodovania, radšej poprosím, aby sa ozvali môjmu galeristovi.

Ťažko sa vzdávate obrazov?

Veľmi ťažko. Čím väčší formát, tým je to náročnejšie, pretože je na ňom viac práce a času. S obrazom si vytvorím vzťah, som s ním celý mesiac dennodenne v kontakte, premýšľam nad ním dokonca aj keď zaspávam. A vždy, keď mám dielo predať, je mi veľmi, veľmi smutno. Niektorých obrazov sa nedokážem vzdať, odkladám si ich na výstavy alebo ich radšej darujem niekomu z rodiny alebo priateľovi, aby som mohla vyhlásiť, že už nie sú k dispozícii.

Vyžijete z malieb?

Myslím, že áno, určite mi pomohol aj úspech v súťaži Maľba 2013. V našich končinách to nebýva pravidlom, najmä mladí autori majú problém uživiť sa vlastnou tvorbou. Aj preto je účasť v súťažiach dôležitá, pretože im pomáha zviditeľniť sa a preraziť. Našťastie je u nás podobných príležitostí čoraz viac. Napríklad nedávno sa konal prvý ročník súťaže Nadácie Novum, kde som bola finalistkou.

Čítala som, že máte aj ďalšiu prácu.

Áno, pracujem už druhý rok v kníhkupectve Ex Libris v Slovenskej národnej galérii. Spočiatku na polovičný úväzok, teraz stíham už len pár dní do mesiaca, ale mám túto prácu veľmi rada. Výborne sa dopĺňa s maľovaním – takmer dva týždne som zavretá v samotke na periférii, potom som zrazu štyri dni v spoločnosti, v centre mesta, aj tie kávičky postíham. Spätne mi to pomáha aj pri tvorbe, pretože mám v živote určitý rytmus. Som produktívnejšia, neprokrastinujem, neupratujem ateliér, ale maľujem, lebo viem, že rozmaľovaný obraz štyri dni neuvidím. Aj moja mama sa potešila. Vyhlásila, že je rada, že mám konečne normálne zamestnanie, pretože konečne získam pracovnú morálku. Samozrejme, urazila som sa.

Všimla som si, že medzi galeristom a umelcom býva často napätie, podobne ako medzi vydavateľom a novinárom alebo nakladateľstvom a píšucim autorom.

Musím povedať, že náš vzťah je nadštandardný. Bude to aj preto, že Tomáš je zároveň môj partner (smiech). Ešte keď som bola v škole, založili sme spolu SODA gallery. Tomáš je architekt a pôvodne pátral po priestore pre ateliér. Prenajal si prízemný byt na Palisádach, ktorý bol taký krásny, že sme v ňom začali organizovať študentské výstavy. Postupne sa to rozbehlo, galéria vyžadovala čoraz viac času, preto som sa po škole rozhodla, že s organizovaním výstav končím. SODA sa postupne vyprofilovala na typ súkromnej galérie a ja som jednou z autorov, ktorých zastupuje. Spolupracujem aj s ďalšími galériami, napríklad v Prahe. Vyhovuje mi to, nemusím sa zaťažovať predajom ani ďalšou agendou a môžem sa pohodlne venovať samotnej tvorbe.

Lucia spolu so svojím dielom na nedávnej výstave Black Roses v SODA gallery

Nedávno ste mali výstavu v Hongkongu, ako ste sa dostali k tomuto projektu?

Bolo to vďaka pražskej galérii. Sólová prezentácia bola súčasťou medzinárodného umeleckého veľtrhu Art Central Hong Kong. Je to veľtrh súčasného umenia, na ktorom sa predstavili progresívne galérie a umelci z celého sveta a ja som sa tam ocitla ako jediná autorka zo Slovenska a Česka. Moja galéria stavila všetky karty iba na mňa, čo bol odvážny krok, pretože účasť na umeleckom veľtrhu a organizácia výstavy stojí nemalé peniaze. Bola som pod veľkým tlakom, navyše celý prihlasovací proces trval pol roka a stále sme nevedeli, či náš projekt schvália. Nakoniec sa to podarilo a ja som sa ocitla prvýkrát v Ázii.

Čo tam hovorili na vaše diela?

Bola sme zvedavá, ako bude moja tvorba fungovať v inom kontexte, v cudzom prostredí, kde nikto nepozná ani mňa, ani žiadnu Maľbu roka. Výstava mala veľký úspech, až nás to samých prekvapilo. Možno pre nich boli atraktívne námety – v Hongkongu je jeden z najväčších svetových prístavov a ja som na výstave prezentovala obrazy zo série Zimný prístav. Návštevníci sa ma pýtali, či som prišla s predstihom, keď som stihla namaľovať tamojšie prostredie. Bolo dosť komické vysvetľovať, že to nie je Honkong, ale taký maličký prístav na rieke, ktorá sa volá Dunaj. Aj estetika a spôsob maľby im boli blízke, veľakrát mi hovorili, že moja tvorba pripomína tradičné čínske tušové krajinomaľby.

Dielo Lucie Tallovej: Fährschiffhafen in Sassnitz, 2013

Vráťme sa ešte k vašej galérii SODA. V známej knižke zberateľa umenia Dona Thomsona som čítala, že súkromné značkové galérie sú naschvál koncipované tak, aby sa v nich nemajetní návštevníci cítili nepríjemne a aby čo najskôr odišli. Čo vy na to?

Fíha, SODA potom asi nie je prototyp značkovej galérie! Je však pravda, že ľudia sa naozaj boja vojsť, takže určitý nekomfort tam zrejme bude. Myslím si, že skôr je to o publiku, ktoré u nás nie je navyknuté na prostredie súkromnej galérie. Vidieť to napríklad aj na tom, že sa návštevníci pýtajú, či sa platí vstupné. Čo je, samozrejme, hlúposť. Máme radosť z každej návštevy, dokonca im Tomáš urobí aj kávu!

Aké povolanie si píšete do úradných dokumentov? Výtvarníčka? Umelkyňa?

Slovo „umelec“ je veľmi bombastické až smiešne, neviem si predstaviť, že by som to vyhlásila sama o sebe. Píšem si „maliarka“, to sa mi páči asi najviac.

„Maliarka“ znie pekne, určite paniam úradníčkam zlepšíte náladu.

No, pamätám si, že tesne po absolvovaní školy som sa hlásila na úrade práce. Pani sa na mňa pozrela: „Hm, maliarka. A akú ste skončili školu? VŠVU. Aha. A v akých odboroch sa chcete zamestnať?“ Ja na to, že neviem, hádam by som aj chcela maľovať. A pani: „Aha. Viete čo? Pozerajte si ponuky na nástenke a ukážte sa o tri týždne.“ To bolo moje prvé stretnutie s realitou po škole.

A ako dobre to nakoniec dopadlo. Kde najbližšie uvidíme vaše diela?

Začiatkom septembra otváram výstavu v Nitrianskej galérii spolu s talianskou autorkou Cristinou Fiorenzou, ktorú som spoznala na rezidenčnom pobyte vo Viedni. Dohodli sme sa na zaujímavom koncepte, že to nebude len výstava našich samostatných diel, ale vytvoríme niečo spoločne. Takže zrazu sa ocitnem v novej situácii, po dlhom čase nebudem v ateliéri sama. Veľmi sa na prácu s Cristinou teším a som zvedavá, čo z toho vznikne.

Dielo Lucie Tallovej: Zimný prístav, 2015

VIZITKA:

Lucia Tallová (30)

Absolvovala štúdium v ateliéri Ivana Csudaia na VŠVU, predtým kameňosochárstvo v škole úžitkového výtvarníctva J. Vydru v Bratislave. Má za sebou viacero domácich i zahraničných výstav, v roku 2010 získala ocenenie Strabag Artaward International (Award of Recognition), spojené s rezidenčným umeleckým pobytom vo Viedni. Stala sa víťazkou prestížneho ocenenia Maľba 2013 Nadácie VÚB, minulý rok sa dostala do finále súťaže Nadácie Novum. Je spoluzakladateľkou bratislavskej SODA gallery, zameranej na prezentáciu súčasného umenia.

Foto: A. Lodes

Styling a vizáž: Jana Milatová

Autor: Hana Žitavská