Andrea Jacková: Z kvetinových vzorov som nervózna

Bodypainting nie je bežné umenie s hlbokou históriou. Ako ste sa k nemu dostali, kedy Vás napadlo maľovať na telo?

Po škole som bola na brigáde vo Veľkej Británii a v rámci voľného času sme chodili po mestách a po parkoch a tam som videla facepainting, teda maľovanie na tvár a veľmi ma to zaujalo. Dokázala som hodiny sedieť pri pani, ktorá maľovala a pozerať sa ako to robí. Už vtedy som vedela, že je to niečo, čo by ma veľmi bavilo a čo by som robila rada. Mám vyštudovanú odevnú školu, kde sme veľa kreslili a mám teda k maľovaniu blízko, viem držať štetec, takže akési rozhodnutie prišlo už vtedy pred 25 rokmi. Lenže som otehotnela, potom druhýkrát a až keď boli deti trochu väčšie, som sa vrátila k tejto myšlienke. Začala som pátrať po farbách na maľovanie a trénovať na svojich deťoch a na známych.

Takže ste neabsolvovali žiadne kurzy, učili ste sa sama?

Áno, človek musí sám prísť na to ako nanášať farby na telo, je to úplne iné ako na plátno. Farba nevsakuje ako keď maľujete na plátno, ak chcete dať ďalšiu vrstvu, musíte zmeniť prítlak štetca, prikladať ho úplne inak. Vrstviť farby inak. Treba si jednoducho vycibriť techniku. Maľba nemôže pôsobiť ako zafúľaná, zapatlaná, musí pružiť na pokožke, nesmie praskať, farby sa na tele správajú tiež inak ako na plátne. Dnes už viem aké farby a ako používať, niektoré sú hustejšie, iné krémovejšie, na tieňovanie používam špeciálne, na linky tiež. Musím tiež myslieť na to, aby po modelke nestekali a neotierali sa.

Je ľahšie maľovať na ľudské telo ako na plátno?

Je to iné, ako vieme telo je 3D, treba maľbu rozložiť tak, aby vyzerala dobre z diaľky aj zblízka, bola čitateľná. Mali sme na súťaži maliara, ktorý výborne maľoval na klasické plátno ale s maľbou na telo mal problém. Sústredil sa na detaily ale ako celok to pôsobilo úplne inak. Bodypainting má svoje zákonitosti rozloženia maľby, ale aj techniky. Náročné to je tiež pre modelku. Farba pokryje telo, póry, nesmie sa poškriabať lebo si rozotrie maľbu, počas maľovania musí plytko dýchať aby sa telo ako plátno priveľmi nehýbalo, maľovanie môže trvať hodiny. Navyše musí mať potom počas pózovania stále vypnutú hruď a stiahnuté brucho, čo bežne človek nemá.

Kde beriete inšpiráciu, ako vzniká nápad na maľbu na telo?

Väčšinou mi chodia nápady v hladine alfa, keď zaspávam. Premýšľam nad maľbou a musím vstať a zapísať si to. Niekedy presne viem, čo idem maľovať, niekedy „ma kopne múza“ na poslednú chvíľu. Ale je ťažké si to zakresliť na papier. Niekedy chcú po mne ľudia aby som im nakreslila na papier, čo budem maľovať. Ale na papieri to vyzerá úplne inak. Potom sú prekvapení, že na tele je to oveľa krajšie.

Ak maľujete pred ľuďmi, mávate aj trému?

Bývam nervózna z kvetinových vzorov. Nemám ich veľmi rada. Skôr rada tvorím technickejšie maľby alebo zvieracie motívy. Pre jednu tanečnú skupinu maľujem na vystúpenia rôzne hady, tigre, to je ľúbezné aj pre oko objektívu.

Lenže potom sa modelka umyje a z vášho diela nezostane nič...

Beriem to ako pominuteľné umenie. Ľudia sa ma pýtajú, či mi to nie je ľúto, že to jednoducho zmyje voda. Ale ja hovorím, nevadí, odfotím to a mám v archíve ako spomienku.

Maľovanie na telo je umenie so šteklivým erotickým podtónom, ako na to reagujú ľudia?

Musím povedať, že viac to ľudia vnímajú ako umenie a 99% ľudí si nič k modelke nedovolí. Modelky, ktoré sa tomuto venujú by ani nikdy nepracovali nahé. Väčšinou si ľudia myslia, že majú na sebe akúsi pančuchu, až keď prídu bližšie vidia, že je to skutočne maľba. Ja vlastne robím to, čo som vyštudovala, obliekam ľudí, ale do farieb, nie do látok.

Stretli ste sa niekedy aj s negatívnymi reakciami?

Chodím pracovne aj do Francúzska a raz som tam maľovala modelku do krásnej jemnej glamour maľby, sedela v okne a bolo to veľmi pekné ale pristavila sa tam jedna Francúzka a začala po nás kričať. Nevedela som, čo sa deje, potom nám vysvetlili, že je to nejaká feministka, ktorá to brala ako poníženie ženy.

Ako dlho trvá taká maľba na telo?

Rekord je hodina. To je minimálny čas na jednu maľbu. Na súťažiach máme limit päť hodín na celé telo. To už býva únavné, potom ešte čakáme na vyhlasovanie výsledkov, fotenie finálnej maľby.

Ste štvornásobnou Majsterkou Slovenska v BodyArt, boli ste na súťažiach aj v zahraničí?

Raz som bola v Čechách a tam som aj vyhrala. V zahraničí som ešte absolvovala súťaž v Mníchove ale mala som hendikep, keďže som maľovala sama. Na tej súťaži maľujú jednu modelku dvaja umelci a namaľujú toho predsa len viac ako jeden človek. Ale za svojou maľbou som si stála, bola som s ňou veľmi spokojná a mala som aj vynikajúci ohlas.

Nie každému sa podarí živiť sa tým, čo ho baví a napĺňa. Dá sa brať bodypainting ako práca na plný úväzok?

Pracovala som v jednej banke, ktorá zakrátko skrachovala. Musím povedať, že som tam bola veľmi nešťastná. Ale práca s číslami, poriadok a systém ma ubíjali, takže nakoniec vyhrala moja umelecká duša. My umelci potrebujeme cítiť slobodu, nedodržiavať pravidlá, využívať fantáziu a robiť veci spontánne. Takže som si zobrala papier a napísala naň plusy a mínusy zamestnaneckého pomeru a práce na voľnej nohe, a rozhodla som sa pre maľovanie. Odvtedy ma to živí.

Pri svojej práci určite veľa cestujete a spoznávate aj zaujímavých ľudí.

Často chodím maľovať do Čiech, do Rakúska, Nemecka, Francúzska, Holandska ale napríklad aj do Dubaja. Pozývajú ma väčšinou na základe preferencií, niekto ma odporučí alebo sa o mne dopočujú a zapáčia sa im moje práce. Do Dubaja som napríklad ponúkla svoje portfolio sama, pozreli si moju tvorbu, zapáčila sa im a pozvali ma. Tam som maľovala dokonca Afričanov, Číňanov. V Rakúsku som sa raz ocitla na svadbe veľmi zámožného muža, ktorého prezývali stavebný lev a jeho nastávajúcu vrabec. Tanečníkov som namaľovala ako leva a vrabca a bolo to pre nich prekvapením, z ktorého sa veľmi tešili.

Aké má postavenie tento druh umenia vo svete, je populárny, existuje nejaká komunita umelcov, ktorí sa venujú bodypaintingu?

Bodypainting je známy po celom svete, najväčšie a najvýznamnejšie stretnutie umelcov, ktorí sa mu venujú, býva v Rakúsku. Bola som na ňom aj ja, nasávala som výkony svetových umelcov. Každý z top umelcov má svoj vlastný štýl, čo je charakteristické pre každý druh umenia. Niektorí zachádzajú až do extrémov, čo sa mne veľmi nepáči. Pre mňa je vzorom a inšpiruje ma Einat Dan.

Víťazná maľba na Majstrovstvách Slovenska v BodArt, téma Príbeh hračiek a moja maľba sa volá Matrioška

VIZITKA:

Andrea Jacková (43)

Venuje sa bodypaintingu a facepaintingu, je štvornásobnou Majsterkou Slovenska v BodyArt a Majsterský titul získala aj v ČR. Maľuje a zúčastňuje sa súťaží u nás aj v zahraničí. Má dvoch synov Michala (21) a Jerguša (20), žije v Piešťanoch.

Foto: Alex Rymšinová

Styling a vizáž: Barbora Yurkovic