Veronika Dubcová: Archeológ musí byť dobrodruh

Pri archeologických vykopávkach, v knižniciach a múzeách rieši tisícročia staré záhady, ktoré nám hovoria o tom, akí boli starovekí ľudia.

Študovať staroveké kultúry, odhaľovať ich tajomstvá – to je práca ako vystrihnutá z romantického filmu. Ako sa dá k takejto zaujímavej profesii dostať?

Podobne ako mnohí ľudia v mojom okolí aj ja som čaru archeológie prepadla prostredníctvom kníh a filmov už ako dieťa. To sa časom stupňovalo, hlavne zásluhou Vojtecha Zamarovského a jeho skvelého štýlu, akým dokázal písať o starovekých kultúrach. S pribúdajúcim vekom sa však mnohým nadšencom začne zdať archeológia príliš romantická a nedostupná, a tak sa orientujú viac prakticky. U mňa to bolo podobné, preto som sa rozhodla pre obchodnú akadémiu a pedagogiku. Záujem o starovek sa však u mňa len stupňoval, a tak som sa nakoniec odhodlala ísť za svojím snom a rozhodla sa pre štúdium klasickej archeológie v Trnave a egyptológie vo Viedni.

Čo vás priviedlo k špecializácii na minojskú kultúru na Kréte a staroveký Egypt?

Staroveké Grécko ma fascinovalo už od mojich desiatich rokov, keď som prvýkrát na vlastné oči uvidela Mykény. Egypt na zaujal o niečo neskôr, ale o to silnejšie. Dodnes sa smejem, že to bolo ako osvietenie, keď som listovala Dejiny umenia od Josého Pijoana a doslova som sa pritom do Egypta zamilovala. Do jeho kultúry, ale aj do dejín a ľudí, ktorí dokázali vytvoriť fantastické veci v umení, architektúre a mnohých iných oblastiach života. Neskôr moje nadšenie trochu opadlo. Počas samotného štúdia a prvých výskumov si človek uvedomí, čo všetko je súčasťou archeológie a aké množstvo vedomostí musí mať, aby sa jej mohol naplno venovať. Zďaleka nejde len o vykopávanie pokladov, ale hlavne o nekonečné štúdium aj tých najmenších detailov a ich interpretáciu a prezentáciu. Toto stretnutie s archeologickou realitou býva často tvrdé.

Vás však neodradilo.

Nie, lebo štúdiom sa predo mnou otvárali nové úžasné poznatky a s nimi súvisiace ďalšie a ďalšie otázky, a to sa deje v mojom živote stále. V dizertačnej práci momentálne skúmam prepojenie minojskej a mykénskej kultúry s Egyptom, Mezopotámiou, Sýriou. Je úžasné vidieť, ako starovekí ľudia spolu komunikovali, ako sa ich kultúry navzájom ovplyvňovali a vymieňali si nielen rôzny tovar, ale aj poznatky a myšlienky. Predovšetkým v neskorej bronzovej dobe sa v oblasti východného Stredomoria vytvoril na tie časy veľmi moderný, kozmopolitný svet. Vtedajší ľudia sa snažili vyjadriť svoju príslušnosť k nemu, doslova sa stierali hranice a miešali kultúrne štýly.

Minojská kultúra je jedna z najzáhadnejších. Vie sa aspoň približne, ako vznikla a zanikla?

O pôvode Minojčanov, teda obyvateľov gréckeho ostrova Kréta, stále nevieme veľa, hoci sa výskumom DNA potvrdilo, že ich pôvodnou domovinou bola Európa. Ich kultúra sa vyvíjala predovšetkým od druhej polovice 3. tisícročia a vrchol dosiahla hlavne v 17. až 16. storočí pred Kristom. Množstvo jej kultúrnych výdobytkov prebrali Mykénčania z pevninského Grécka. Predovšetkým po výbuchu sopky na Santorini, ktorý čiastočne zasiahol aj Krétu, podarilo sa im podmaniť si ostrov i celú Egejdu.

Je pravda, že u Minojčanov mali zvláštne postavenie ženy?

Áno, predovšetkým príslušníčky palácovej elity a kňažky zohrávali veľmi významnú úlohu v náboženstve. O kulte a náboženských predstavách nemáme takmer žiadne písomné doklady, ale zachovalo sa nám relatívne veľa rôznych vyobrazení, či už na freskách, pečatidlách, alebo iných predmetoch. Ženy vykonávali najrôznejšie rituály, pri ktorých zrejme predstavovali bohyne na zemi. Predpokladá sa, že aj na známom tróne v paláci v Knosse sedávala kňažka. Vďaka detailne prepracovaným zobrazeniam s ľudskými postavami zachytenými v pohybe, oveľa prirodzenejším ako napríklad v Egypte, si môžeme predstaviť, ako vyzerali vtedajšie rituály. Ľudia pri nich pravdepodobne využívali zmenené stavy vedomia, napríklad pri extatickom tanci, aby nadviazali spojenie s bohmi a silami prírody. Faktom však ostáva, že hoci ženy zohrávali významnú úlohu, bez mužskej sily a ochrany by ich svet nemohol existovať.

Aké božstvá vtedy uctievali?

Dlho sa predpokladalo, že mali jednu hlavnú bohyňu, ktorá mala zrejme viacero aspektov, to však veľmi nenadväzuje na mnohobožstvo z neskoršieho mykénskeho obdobia. Vedci dodnes nemajú jednotný názor. Jedna teória tvrdí, že hlavná slnečná bohyňa bola partnerkou alebo matkou vegetačného boha, ktorý sa každoročne rodil a umieral v rytme ročných období. Má to logiku, lebo ľudia boli závislí od úrody, a tak prirodzene spájali obrady s plodnosťou. Väčšina zobrazení však zachytáva skôr bližšie nešpecifikované božské bytosti, sprostredkovateľov medzi božským a ľudským svetom. Také boli aj rôzne kompozitné bytosti, akísi božskí pomocníci. Jedným z nich bol minojský démon, ktorý bol inšpirovaný egyptskou hrošou bohyňu, ochrankyňu plodnosti, rôznych bohov a malých detí a zároveň rôznych mezopotámskych démonov.

Aký bol podľa vás staroveký človek?

Medzi ľuďmi boli vtedy veľké rozdiely. Určite vyzeral inak život obyčajného roľníka a palácovej dámy, ale jedno mali spoločné, a to bolo úzke spojenie s prírodou a prírodnými javmi. A ako vyzerali? Na obrázkoch krétskych žien vidíme, aké mali nádherne prepracované účesy, aké komplikované odevy nosili, ich osie drieky doslova hovoria o akomsi ideále krásy, ktorý v spoločnosti prevládal. Pokiaľ ide o postavenie mužov a žien, mnohé staré kultúry boli prekvapivo pokrokové. Minojské a mykénske ženy mali určite významné postavenie, o ich právach však vieme len veľmi málo. Ich súčasníčky v Egypte mali väčšie práva ako ženy v neskoršom antickom Grécku. Mohli vlastniť majetok, obchodovať alebo sa rozviesť. Vo všetkých kultúrach sa veľký význam pripisoval posmrtnému životu. Na Kréte sa našli rôzne typy hrobiek, od monumentálnych stavaných až po skalné. Síce nie sú také honosné ako v egyptskom Údolí kráľov, ale rozhodne veľmi zaujímavé. Mŕtvych tam pochovávali v skrinkovitých nádobách, podobných egyptským sarkofágom. Dá sa predpokladať, že niektoré predstavy o posmrtnom živote prebrali obyvatelia Kréty od Egypťanov.

Egypt sa považuje za nebezpečnú krajinu. Nemáte obavy, keď tam cestujete?

Pracujem vo výskumnom tíme Jozefa Hudeca na lokalite Tell el-Retábí vo východnej delte Nílu už od roku 2008 a sezónu sme museli z bezpečnostných dôvodov skrátiť len raz, pred štyrmi rokmi. Nie sme v centre politického diania, celá naša lokalita je odrezaná od nepokojov. Jediné, čo pociťujeme, sú skôr problémy ekonomického charakteru ako občasné výpadky elektriny a celkové zdražovanie, ale to sú drobnosti, ktoré sa dajú prekonať. Problematickejšie je pre nás zvládnuť množstvo, často fyzicky náročnej práce v krátkom čase, veľké horúčavy, šváby loziace po stenách a podobne. To však s archeologickým výskumom v Egypte súvisí a ja si to aj po šiestich sezónach užívam. Viete, archeológ musí byť trochu dobrodruh.

Čo konkrétne v tejto oblasti skúmate?

Podľa starej archeologickej dokumentácie z 19. storočia bola na mieste, ktoré skúmame, ramzesovská pevnosť z 13. storočia pred Kristom. Naše nové nálezy však dokazujú, že história tohto miesta siaha do oveľa staršej histórie, do čias Tutanchamona, Thutmosseho III. a Hatšepsut. V roku 2010 sme objavili sídlisko z Druhého prechodného obdobia medzi Strednou a Novou ríšou, keď do Egypta preniklo obyvateľstvo z Ázie, najmä z Palestíny. Ovládli sever krajiny, až kým sa egyptským panovníkom z Téb nepodarilo prisťahovalcov poraziť. Podľa písomných záznamov z tých čias išlo o veľké víťazstvo a nepriatelia boli do posledného muža vyhnaní z krajiny. Ale asi to bola len vládna propaganda, lebo archeologické nálezy dokazujú niečo iné. Časť prisťahovalcov v Egypte zostala, našli sa ich sídla a hroby z neskoršieho obdobia. Ich kultúra postupne splývala s kultúrou pôvodných obyvateľov.

Ako vyzerá váš bežný pracovný deň v Egypte?

Je to tvrdá práca, ktorá zahŕňa všetko možné, od vstávania pred východom slnka, dopravy do skúmanej lokality, organizačnej i fyzickej roboty až po dokumentáciu, administratívu, varenie a upratovanie do neskorých nočných hodín. Doteraz sme síce nevykopali žiadny zlatý poklad, ale predmety, ktoré sme objavili a priamo nás spájajú s ľuďmi spred niekoľkých tisícročí, majú pre nás obrovskú hodnotu. Môže to byť hlinená figúrka alebo úlomok z keramiky, každá z tých vecí nám rozpráva iný príbeh. Moja práca sa však neodohráva len pri archeologických vykopávkach, ale aj v knižniciach a archívoch. Aj keď to tak možno na prvý pohľad nevyzerá, aj tam dochádza k veľkým objavom.

Máte nejaký archeologický sen?

Určite by som veľmi chcela svojim bádaním prispieť k poznaniu minojskej a mykénskej kultúry. A potom, samozrejme, prispieť k nejakému objavu v Egypte, ideálne niečím, čo by poukázalo na bližšie kontakty našej lokality s egejskou oblasťou. Napokon by som rada aspoň časť svojich vedomostí a nadšenia sprostredkovala čo najväčšiemu množstvu ľudí, pretože aj to by malo byť poslaním archeológov.

Vizitka:

Veronika Dubcová (31)

Je členkou správnej rady nadácie Aigyptos, absolventkou klasickej archeológie Trnavskej univerzity a doktorandkou a vedeckou pracovníčkou Inštitútu klasickej archeológie Viedenskej univerzity. Zároveň pôsobí v Slovenskej akadémii vied v rámci projektu Slovenský výskum civilizácie starovekého Egypta. Je členkou poľsko-slovenského výskumného tímu na lokalite Tell el-Retábí. Venuje sa výskumu náboženskej ikonografie egejskej bronzovej doby a jej vzťahu k blízkovýchodným kultúram, ako aj dejinám a materiálnej kultúre egyptskej Novej ríše.

Pri práci na archeologickom výskume v Egypte