Veronika Otrubová: Vždy sa ľahšie beží v skupine

Na svojom konte máte titul Majsterky Slovenska v krátkom duatlone, zároveň sa venujete aj triatlonu. Čo vás priviedlo k týmto náročným vytrvalostným športom?

Odmalička som bola veľmi živá. Každú chvíľu som sa pre niečo rýchlo nadchla a potom ma to aj rovnako rýchlo prešlo. Chodila som na hip-hop, na ľudové aj na spoločenské tance, karate, volejbal, hádzanú. Vyzeralo to tak, že asi pri ničom nezakotvím, až kým som nezačala s behom. V tom čase som brigádovala v cestovnej kancelárii, kde som musela dlho sedieť na zadku. Vždy, keď som prišla z práce domov, tak som sa cítila nesvoja, chýbal mi pohyb. A tak som si povedala, že si aspoň trochu zabehám. Najprv to boli dva kilometre, potom štyri, šesť, desať... Beh ma tak pohltil, že som si kúpila prvé bežecké tenisky a začala som sa o tento šport viac zaujímať. Zhodou okolností som sa dostala do skupiny bežcov – triatlonistov, ktorí ma inšpirovali, aby som si pridala aj bicyklovanie a plávanie. A keďže som za každú výzvu, tak som si kúpila aj bicykel a začala s plávaním. O tri mesiace som si vyskúšala prvý triatlon. Keď som po všetkých troch disciplínach dobehla do cieľa, zaplavila ma vlna endorfínov. Väčšiu radosť som dovtedy asi nezažila, úplne ma to dostalo.

Takže za tri mesiace ste sa stali triatlonistkou?

Keď ma niečo nadchne, tak to robím na doraz. Pri behaní a na bicykli som navyše objavila niečo, čo sa pre mňa stalo drogou. Úžasný pocit slobody, ktorý máte pri pohybe na čerstvom vzduchu.

Aj keď je zlé počasie?

Vtedy sa musím premáhať. Najťažšie je urobiť prvý krok a vyjsť z domu, ale keď to urobíte a rozbehnete sa, o chvíľu vám neprekáža, že nebeháte v ideálnych podmienkach.

V rámci projektu Posledný kúsok ste nedávno odbehli 650 kilometrov, časť tej dlhej trasy ste absolvovali v daždivom počasí. Aké to pre vás bolo?

V daždi je ťažšie byť pozitívne naladený, ale keď sa vám to podarí, tak to môže byť pre vás veľmi motivačné. Človeka to vnútorne posilní a lepšie pripraví na preteky za nepriaznivého počasia. Okrem toho pri Poslednom kúsku ma motivovali aj ľudia, ktorí sa do projektu zapojili. Jeho zmyslom bolo posilniť spolupratričnosť medzi obyvateľmi Slovenska. Išlo o to, aby sa ľudia s nami o niečo podelili. Bolo úžasné sledovať, ako nám počas celej trasy pomáhali. Poskytli nám ubytovanie, zaplatili obed v reštaurácii. Dostala som oravský klobúk, tričká z rôznych bežeckých komunít, náramky pre šťastie, medovinu. Najúžasnejšie bolo, keď sa k nám ľudia pridali a bežali. Bola som za to vďačná, lebo vždy sa ľahšie beží v skupine ako osamote. Bežal s nami napríklad aj evanjelický farár z Mengusoviec, ktorý nám poskytol nocľah.

Ako dlho ste vlastne bežali?

Tri týždne, denne to bolo približne päť až osem hodín, záležalo na teréne a počasí.

Nazbierali ste veľa pekných zážitkov?

Všetko bolo úžasné, až na úsek cesty, ktorý sme bežali okolo rómskych osád. Sprevádzala nás policajná eskorta, popri ceste pobehovali malé nahé deti. Bohužiaľ, aj také je Slovensko. Bolo mi z toho smutno, ale napokon aj tak prevládli pekné zážitky. Napríklad z plavby s olympijskou kajakárkou Martinou Kohlovou alebo z návštevy salaša, kde som si mohla vlastnoručne podojiť kravičky a ponaháňať sa s ovcami. Milujem totiž zvieratá, bez rozdielu všetky. Neviem si predstaviť pripraviť niektoré o život a zjesť.

Takže ste vegetariánka?

Už od štrnástich rokov. Niektorí odborníci síce tvrdia, že vegetariánstvo a šport nejdú dokopy, ale ja si to nemyslím. Len musíte vedieť, ako sa stravovať, z akých zdrojov dopĺňať bielkoviny. Nie som veľký zástanca sójových produktov, takže jedávam najmä mliečne výrobky, strukoviny a keď sa mi nepodarí prijať dosť bielkovín zo stravy, pomáham si výživovými doplnkami, napríklad proteínovými koktailmi. A prijímam v tabletkách vitamín B12, ktorý sa nedá získať inak, ako zo živočíšnych produktov.

Vaším trénerom je úspešný triatlonista Tomáš Jurkovič, ktorý je zároveň aj vaším priateľom. Neprekáža vám, že sa vám šport mieša so súkromným životom?

Práve naopak, myslím si, že som si lepšie nemohla vybrať. Tomáš ma dôverne pozná, presne vie, kedy môže na mňa viac pri tréningu naložiť a kedy, naopak, potrebujem zvoľniť.

Ženy majú zrejme väčšie výkyvy vo výkonnosti ako muži.

Možno nie všetky, ale ja určite. Keby som si mohla naplánovať preteky podľa biorytmu, tak to urobím, ale nie vždy sa to dá. Keď mám „svoje“ dni, snažím sa to kompenzovať aspoň tým, že si dávam ľahšie tréningy. Nezaťažujem organizmus, lebo viem, že keby som to urobila, tak sa mi to vypomstí. Preťažené telo je náchylnejšie na choroby a zranenia.

Boli ste už zranená?

Keď som začínala s behom, tak som to v návale eufórie prehnala a „vyrobila“ som si zápal okostnice. Nechýbalo veľa a už by som to možno aj vzdala, tak ako iné športy predtým. Vtedy ma podržala mamina. Povedala mi: Bola si taká šťastná, keď si behala, nevzdávaj to! Ona síce nie je športovkyňa, ale veľmi ma podporuje. Veľkou oporou je pre mňa aj sestra a sedemročná neterka, ktorej vždy dávam svoje medaily z pretekov. Potom ich nosí na krku a teší sa z nich. Takže, hoci nepochádzam z klasickej športovej rodiny, musím povedať, že mám doma úžasné zázemie. Je to skvelý pocit, keď viete, že vás niekto na pretekoch čaká v cieli.

Koľko času venujete športu?

Približne tri hodiny denne. Ráno chodím na hodinku a pol plávať, večer potom ešte striedam beh s bicyklom. Keď je vrchol sezóny, tak sa dostávam aj na 20 tréningových hodín týždenne. Najviac mi dáva zabrať plávanie. S týmto športom som začala pomerne neskoro a je pre mňa ťažké súperiť so ženami, ktoré plávu odmalička, ale môj priateľ je výborný plavecký tréner a dúfam, že spoločnými silami tento handicap prekonáme.

Ako sa vyrovnávate s neúspechmi? Je pre vás ťažké prijať porážku?

Jasné, že vždy sa preteky nevydaria podľa mojich predstáv, ale snažím sa prijímať prehry pozitívne. Mám pocit, že ma motivujú k zlepšeniu výkonnosti, posúvajú vpred. Určite by som len preto, že sa mi nevydarili preteky, nezanevrela na šport. Napokon, nikde nie je napísané, že keď vám niečo nevyšlo dnes, tak vám to nemôže vyjsť zajtra.

Na akú súťaž sa momentálne pripravujete?

Na Oravamana, čo je jedna z najťažších triatlonových súťaží v Európe, lebo na nej musíte prekonávať extrémne prevýšenia. Mám k nej veľmi osobný vzťah, práve na nej sme sa zoznámili s Tomášom. Okamžite ma očaril silnou pozitívnou energiou, ktorá z neho vyžarovala, odhodlaním a schopnosťou zdolávať prekážky.

Čo by ste odporučili ľuďom, ktorí sa chcú venovať vytrvalostným športom?

Aby sa rozhodli pre taký šport, ktorý ich skutočne baví, potom im pôjde všetko ľahšie. A aby počúvali svoje telo, neprepínali sily. Bezhlavé zvyšovanie výkonnosti nie je dobrá cesta. Keď sa necítim dobre, radšej zvoľním alebo si dám pauzu a musím povedať, že som to ešte ani raz neoľutovala.

Veronika Otrubová: Vždy sa ľahšie beží v skupine (4 fotografie)

Vizitka:

Veronika Otrubová (25)

Je bežkyňa, duatlonistka a triatlonistka z Bojníc. S behom začala v decembri 2010 a už v marci 2011 zabehla prvý polmaratón a postavila sa na štart prvého triatlonu. Vlani získala titul Majsterky Slovenska v krátkom duatlone a vyhrala Klasik Duatlon v Příbrame. Pravidelne zbiera ocenenia na bežeckých súťažiach na Slovensku i v Čechách. Je ambasádorkou Projektu Posledný kúsok, v rámci ktorého odbehla naprieč Slovenskom 650 kilometrov za tri týždne. Žije v Žiline, kde trénuje v klube Triatlon Team Nereus Žilina pod vedením trénera a zároveň priateľa Tomáša Jurkoviča, ktorý sa profesionálne venuje cestnému triatlonu, zimnému triatlonu a kros triatlonu.

Foto: Jakub Gulyás

Vizáž a styling: Barbora Yurkovic